Je chvályhodné, že Historický ústav SAV, konečne vyšiel zo svojej ulity a prijal vyhlásenie k aktuálnej snahe glorifikovať Jánosa Esterházyho a predstavovať ho div ako vzorného katolíka, ľudomila, skvelého menšinového politika a nedaj Boh demokrata.
Nuž, čudná to predstava o lojálnom menšinovom politikovi a demokratovi. Je treba pozitívne hodnotiť, že sa autori vyhlásenia venovali celému profilu dotyčného politika, nielen jednej epizóde, ktorá sa ešte prikrášlene podáva málo informovanej verejnosti. Najskôr teda vyhlásenie a následne niečo o fakte.
Vyhlásenie Historického ústavu SAV k osobe Jánosa Esterházyho
V poslednom čase sme svedkami účelovej glorifikácie viacerých politických osobností z dejín Slovenska, dezinterpretujú sa alebo aj otvorene falšujú historické fakty a súvislosti. Týka sa to aj legendarizácie Jánosa Esterházyho, maďarského menšinového politika na Slovensku.
Esterházy sa zobrazuje nielen ako neohrozený bojovník za práva tunajšej maďarskej menšiny, ale aj ako presvedčený demokrat a humanista, ako nezištný záchranca prenasledovaných občanov, ako nepochopený prívrženec slovensko-maďarského priateľstva a spolupráce.
V súčasnosti prebiehajú na Slovensku na jeho počesť viaceré kultúrne, spoločenské i politické akcie. J. Esterházy sa vykresľuje ako martýr, ako tragická obeť pomsty a jeho povojnový súdny proces sa dokonca označuje za protiprávny. Konštatujeme, že tento hagiografický obraz Esterházyho je v rozpore s historickými faktami.
János Esterházy sa ako menšinový politik už za I. ČSR dlhodobo usiloval o rozbitie česko-slovenského štátu a jeho demokratického režimu. V záujme tohto cieľa intrigoval a spravodajsky spolupracoval nielen s vládou v Budapešti, ale aj s nemeckými nacistami.
Po rozbití ČSR sa stal poslancom Snemu SR a na jeho pôde hrdo vyhlasoval: „Voči česko-slovenskému režimu šli sme ohňom a železom. My sme sa na Československú republiku vždy pozerali ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná a štátom prezývaná ohava nemá žiadneho práva na jestvovanie.“ Zároveň sa prihlásil „ku gigantickému zápasu Nemecka a Talianska, ktoré bojujú za zaistenie lepšej budúcnosti Európy.
Ako poslanec Snemu SR hlasoval za všetky právne normy, ktoré na Slovensku pomáhali budovať totalitný systém. V máji 1942 však prejavil osobnú odvahu a v sneme nepodporil deportačný zákon.
Predtým však hlasoval za všetky dovtedajšie protižidovské právne normy, čo zdôvodnil aj svojimi viacerými verejnými antisemitskými postojmi a vyhláseniami. Odobril „oprávnený boj proti židom, lebo aj maďarské masy počas desaťročí a storočí trpeli od židov a židovských prechmatov…Od útleho veku som vždy stál na protižidovskej pozícii a na nej aj ostanem“.
Treba oceniť morálne gesto, ktorým sa postavil proti deportačnému zákonu, no tento krok, podobne ako jeho tragický ľudský osud po roku 1945, nemožno považovať za jediné a určujúce kritérium na posúdenie celej jeho politickej činnosti. Namiesto glorifikácie a stavania pamätníkov Jánosovi Esterházymu by bolo oveľa zmysluplnejšie pokračovať v racionálnej a všestrannej diskusii o jeho živote a politickom pôsobení.
K vyhláseniu Historického ústavu SAV sa pripájajú:
Miloslav Čaplovič (riaditeľ Vojenského historického ústavu, Bratislava)
Eduard Nižňanský (Filozofická fakulta UK, Bratislava)
Stanislav Mičev, (riaditeľ Múzea SNP, Banská Bystrica)
Marian Gajdoš (riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV, Košice)
Miroslav Pekník (riaditeľ Ústavu politických vied SAV, Bratislava)
K vyhláseniu si dovolím mať dve poznámky.
Nehlasovať za onen „deportačný“ zákon nebola predovšetkým žiadna odvaha, teda ak si človek nedal záležať na svojom spoločenskom obraze. Podrobne som čítal záznamy z rokovania snemu a z nich vôbec nevyplýva, že niekto hlasoval ináč ako ostatní.
O tom, že nehlasoval za (nie proti) vieme z dvoch zdrojov. Jednak z písania v novinách Gardista a iných, kde ho za postoj v sneme označovali za ochrancu židov, a jednak z jeho dôvernej správy, ktorú poslal do Budapešti.
A z tejto správy jednoznačne vyplýva, že jeho motivácia nehlasovať za sa vôbec nedotýkala ohrozeného židovského obyvateľstva. V liste do Budapešti oznamuje o obsahu rozhovoru s predsedom snemu M. Sokolom, v ktorom mu vysvetľoval, prečo nebude hlasovať za.
Na začiatku sa vyznáva zo svojho hlbokého antisemitizmu a negatívneho vzťahu k židom a dôvod nehlasovania uvádza nasledovný: „Ako menšinový politik nemôžem hlasovať za zákon, ktorý by umožňoval väčšine vysťahovať menšinu zo štátu“.
Nie je to presná citácia, ale obsah je určite presne zachytený. Nie je v ňom nič na ochranu židov, je to úzko nacionalistický postoj, ktorý samozrejme v tomto prípade nemožno odsudzovať. Ale vychvaľovať ho za to do nebies a označovať za morálnu hodnotu je nepatričné.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je známy slovenský historik, autor, publicista a politik, bývalý poslanec NR SR, zakladateľ a bývalý podpredseda SNS, zakladateľ Nadácie Pro Patria s cieľom podporovať a uchovávať históriu slovenského národa.
Ilustračné foto: J. Esterházy. Zdroj: duna tv
- september 2026