Ilustračné foto: J.F.Rimavský. Archívne foto
„Sme jediný národ v Európe, ktorý urobil svoje národné obrodenie bez historizmu. Vôbec sa neoprel o žiadne svoje historické korene“, takto ma privítal vo dverách svojho bytu profesor Matúš Kučera, historik, politik, diplomat a spisovateľ.
Vzhľadom na blížiace sa jubileum novodobej slovenskej štátnosti, a čoraz hlbšie upadanie národného povedomia, sme sa s profesorom Kučerom rozprávali o príčinách tohto javu, príznačného azda iba pre Slovákov. Veď si spomeňme ako úradujúci predseda NR SR Richard Sulík v roku 2011 dal zostaviť komisiu, aby určila, či Svätoplukovi prislúcha titul kráľ starých Slovákov.
A skutočne tento nápis už nie je na podstavci sochy, zostal len citát z listu pápeža Jána VIII. Svätoplukovi, z čoho sa neinformovaný návštevník nedozvie, aký význam má socha pre slovenský národ. A dodnes sa mnohí nevyrovnali s osadením sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade.
Profesor Kučera je z takýchto tendencií veľmi znechutený a mrzí ho, že slovenský národ je taký ľahostajný k svojim národným tradíciám a vôbec ich neberie do úvahy na podporu vlastnej štátnosti. Porozprával mi o účastí na konferencii v Poľsku, ktorá sa týkala historického vedomia Slovákov, Čechov a Poliakov. Bolo to ešte pred rokom 1989.
„Moji poľskí i českí kolegovia sa mi vysmievali, že Slováci nemajú žiadnu národnú tradíciu a boli zvedaví, o čom budem hovoriť“, zaspomínal profesor Kučera a vzápätí dodal: „A ja som vytiahol absolútne novú tému, zabudnutú, zapísanú v kronikách v 12. storočí.“
A porozprával príbeh z Kosmasovej kroniky. Ako sa Kosmas vydal do Ostrihomu, aby získal svätenie. Lebo napriek svojmu vynikajúcemu vzdelaniu nemal kňazské svätenie. Cestou do Ostrihomu prenocoval v benediktínskom kláštore na Zobore a tam mu mnísi rozprávali o Svätoplukovi.
„A Kosmas v kronike o tom hovorí: majú oni veľkého muža Svätopluka. Národ si ho zachoval a rozpráva si o ňom dve povesti. Jednu dobre poznáme. Usužovaný prišiel na Zobor, zabil koňa, zbroj a meč zakopal, ostrihal sa, obliekol si mníšske rúcho a nepoznaný vstúpil do kláštora.
A na to som povedal, je to pozoruhodná legenda, lepšia ako o Přemyslovi oráčovi a Libuši. Dokonca benediktínci sa usilovali beatifikovať Svätopluka a je zachovalých niekoľko kresieb z 15. storočia, na ktorých je už Svätopluk s diadémom. A existuje ešte jedna legenda, že žiadnu bitku neprehral a nepoznaný odišiel so svojím vojskom, skryl sa a povedal, že sa vráti, keď ho bude národ potrebovať.
To je typ európskej legendy, keď ľud urobí svojho panovníka nesmrteľným. Nezomrie, žije tu medzi nami, so svojim vojskom. Hovorím, čítajte rozprávku o Sitnianskych rytieroch, to je tá druhá legenda. Slováci žili obidve, jedna bola úplne ľudová a tá druhá predsa trošku okorenená. No toľko vedeli, že Svätopluk bol veľký vojvodca a bol Slovák. A ja som toto predniesol na tej konferencii.
Vedľa mňa sedel Ľudo Holotík, ktorý bol predsedom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, vytrhol mi z ruky papiere a povedal: – Kde si to vzal? – Hovorím, je to napísané, síce po latinsky, ale je to v starých uhorských aj českých kronikách.
To nám Maďari ani Česi nepovedali a zatajili v dobe, keď Slovensko nemalo svojich profesionálnych historikov. Tá štúdia vyšla aj v nemčine a otočila sa Európou. O ňu sa mnohí historici Západu opierajú a hovoria, Slováci, to je zázrak dejín.
Z ničoho, keď stratili aj akýkoľvek základ svojej historickej tradície o svojom historizme sa predsa len v tom celkom nežičlivom tlaku susedov, ale aj svojou vinou stratili a už sme si mysleli, že sa nikdy nezachovajú. Že zaniknú v tom virvare 13. a 14. storočia. A treba povedať, že po roku 1300 sa skončila akákoľvek kontinuita domácich panovníkov, aj maďarská aj česká.“
Aký význam má história v budovaní kultúrnej tradície popisuje aj historik Martin Homza v diele Svätopluk v európskom písomníctve.
Napríklad svätoštefanská idea utvorila hlavný pilier uhorskej štátnosti ako takej. Autor uvádza, že „prvý uhorský kráľ Štefan I. sa najmenej od poslednej tretiny 19. storočia teší neobyčajnej popularite napriek tomu, že pokiaľ ide o dobovú spisbu, teda tú, ktorá by zachytávala skutočné obrysy historického Štefana, môžeme sa odvolávať len na pár zmienok, ako to napokon uznáva aj samotná maďarská historiografia.
Podobne nejasná zostáva aj otázka jeho korunovácie. Do dnešného dňa sú takmer neznáme i okolnosti jeho svätorečenia. Jediné, čo o nej vieme je, že pochádza z jednotlivých svätoštefanských legiend.“ Napriek toľkým nejasnostiam a absencii historických dôkazov stala sa svätoštefanská idea ústavou Uhorského kráľovstva.
Podobne Svätováclavská legenda sa stala jednou zo základných myšlienok českého identifikačného mýtu, zmieňuje sa Homza v súvislosti s postavou sv. Václava v českom historizme. A zdôrazňuje, že „akokoľvek môže byť postava svätého Václava chápaná ako nehistorická, podstatnejšou vecou je jej literárna existencia a kult, ktorému sa tento svätec v českých krajinách tešil a teší do dnešných dní.“
Čo je možné v každom národe, v slovenskom neobstojí. Darmo pápež osloví Svätopluka unicus filius (jediný syn), čo v diplomatickom jazyku bolo oslovenie výhradné cisárom alebo uchádzačom o trón, Slováci si zostavia komisiu, ktorá to poprie.
Denník SME sa istý čas venoval slovenským mýtom, samozrejme ich zosmiešnil ako to len šlo. Bývalý ľavicový politik Peter Weiss zasa v polemike k udeleniu štátneho vyznamenania trom slovenským martýrom Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi povedal, že politici, ktorí si uctievajú príslušníkov Bielej légie „fakticky devalvujú našu nosnú národnú a štátnu tradíciu“, ktorú on vidí v SNP.
„A ako by vznikol historický národ s jeho jazykovou premenou, kultúrou, literatúrou, povesťami, keby toho národa nebolo?“ , zareagoval na Weissa profesor Kučera. „To hovorí Weiss, ktorý sa ani raz neprišiel pozrieť medzi svojich komunistov, keď sa lomila federácia a vznikali základy pre slovenskú štátnosť. A dnes sa bije v prsia, ako on zakladal Slovenskú republiku. Ja som väčšieho luhára pod slnkom nevidel.“
Nuž ako si vypestovať národné cítenie, keď nejestvuje vôľa byť historickým národom? Pravda, nie všetci takto zmýšľajú, ibaže tí druhí majú zatiaľ ruky zviazané silnejšie, než nám ich zväzovali naši susedia. Dokedy ešte?
Eva Zelenayová
S láskavým dovolením pôvodne vyšlo v mesačníku Svedectvo
