Za posledné dni vnímam dva momenty, pri ktorých sa chcem pristaviť.
Prvým je udelenie ocenenia Martinovi M. Šimečkovi, ktorý sa stal osobnosťou slovenskej žurnalistiky. Čítate správne.
Laureátom slovenskej žurnalistiky je človek, ktorý Slovákov nemá rád, hovorí, že slovenský jazyk je jazykom obesencov a tak ďalej.
Človek, ktorý by zjavne najradšej Slovensko vymazal z mapy. Ako si tento pokus o nevydarený vtip vysvetliť?
Jednoducho. Je to skrytý, ale za to hlasný výsmech zo strany Denníka N a jeho vlastníkov do tvárí Slovákov. A taktiež
je to odkaz Slovensku, politikom, ale aj občanom: môžete robiť čo chcete, my sme tí, ktorí v tomto priestore rozhodujeme o tom, čo je správne a čo nie.
Keď som videl zloženie komisie, ktorá rozhodovala, tak som pochopil. Veď posúďte: bez bližšieho komentára – Radičová, Fulmek… Treba niečo dodávať? Asi nie. Ľudia, ktorí na jednej strane kážu o potrebe zmiernenia a na druhej strane s výsmechom rozhodnú o udelení ceny pre Šimečku st.
Toto ich videnie sveta sa proste vymyká zdravému rozumu. Preto stále platí, že
treba vytvoriť taký systém pre fungovanie médií, ktorý bude odrážať záujmy Slovenska a jeho občanov.
Pôsobenie médií s cieľom rozvracať spoločnosť je totiž cesta do pekla. A pár dní po atentáte na premiéra je to potvrdenie, že empatiu od médií nečakajme skôr naopak. Myslím, že takýto postup spomínaného denníka stojí minimálne za pozornosť. A možno aj zo strany štátu.
Druhým momentom je príprava zákona o mimovládnych organizáciách. Zákon už je tak okresaný, že jeho dopad na ich pôsobenie v spoločnosti sa výrazne minie pôvodnému zámeru. Nech nám slúži za príklad situácia v Gruzínsku, kde v súvislosti s prijímaním podobného zákona sa ozýva Washington s hrozbou sankcií, ak bude obdobný zákon prijatý.
Mám osobný odkaz koalícii: na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a niekedy je nutné rozhodnúť tak, aby spoločnosť a občan mali z toho aj úžitok. Nie tí, ktorým je Slovensko doslova ukradnuté. To platí zvlášť v tomto období, keď SR prekonáva traumu z atentátu na premiéra Fica.
Toto sú momenty, ktoré nesmú unikať našej pozornosti. Tu už naozaj ide o to, komu bude Slovensko v budúcnosti patriť a aký život tu u nás doma budeme žiť.
Jozef Viktorín
Príspevok pôvodne vyšiel na sociálnej sieti Facebook
Ilustračné foto: J.Viktorín. Zdroj: archív autora
26. máj 2024 05:48
