Slovenskú umeleckú scénu opustila ďalšia herecká, charakterová osobnosť, majster Štefan Kvietik. Umelec z tvorivej a umením inšpirujúcej generácie skutočných národných hercov a umelcov. Aj jemu stačil len pohľad, mimika, gesto, posturika tela, výraz tváre, ktorý odrážal hlboký citový, dramatický, ale aj vášnivý vesmír v ktorom divák videl, pochopil, aj prijal charakter postavy.
Šviefan Kvietik tiež patril medzi sprievodcov všetkými komnatami ľudskej duše. Jeho umenie bolo „zatvorené“ – vťahoval nás do vlastného vnútra, kde sa mnohí neodvážia nahliadnuť, lebo sa boja svojich tieňov a radšej sa plytko zabávajú. Vťahoval nás aj do všeobecného, všeľudského archetypálneho sveta, kde pôsobil ako čistý, nezameniteľný, jasnozrivý, číry a zároveň aj tajomný symbol, ktorým udieral ako srdce zvonu na naše vlastné ja, videné v zrkadle časov.
Bol tým mýtickým prievozníkom k národnej, kolektívnej pamäti, odkiaľ mohol každý načrieť črpákom osviežujúcu vodu z prameňa pôvodnej, nefalšovanej, neštylizovanej, neohurujúcej, ale autentickej rázovitej pôvodnej národnej kultúry ducha a duše slovenského národa. Kvietik tak svieti ako ďalší maják v súčasnej búrke v pohári mútnej vody kultúrnej vojny – v ére tzv.modernej, či „otvorenej“ kultúry, alebo pakultúry? Aby sa ďalšie genenerácie nestratili, nezišli z cesty a nestali sa znich len bludní holanďania bez národnej kotvy a ukotvenia.
Keď sa väčšina súčasných protestujúcich ‚hercov‘ obzrie na životnú cestu majstra Kvietika, ale aj ďalších z jeho zlatej generácie, tak pri každej medzi a brázde, ktorú hlboko vyryli, musí zahanbene skloniť hlavu. Slovenské národné divadlo bolo skutočne aj slovenské, aj národné, rovnako ako tí, čo v ňom odovzdávali svoje umenie. Súc žili v prepolotizovanom režime, politiku nechali za oponou, neťahali ju pred ňu, ani na ulicu.
Majster Kvietik, ani jeho zlatá generácia to vskutku nemali ľahké, pretože žili a tvorili väčšinu plodného umeleckého života v ideológiou ohraničenom totalitnom systéme. No napriek tomu zo seba vykresali nezabudnuteľné charakterové postavy najmä o našej národnej podstate, charaktere a nezameniteľnom natureli.
Dnešná generácia, ktorá sa hrá na hercov, na rozdiel od predošlej, sa priam aktivisticky, angažovane a samozvane zapája do šírenia nových progresívnych ideológií, skrývajúc sa za „slobodu tvorby“ a „otvorenú kultúru“ a vraj a žiadnu inú.
Majster Kvietik žil v režime, ktorý využíval nielen ideológiu, ale aj sociálne témy, no predstavoval charakterové rázne, mužské a mužné postavy. Muž v jeho podaní bol aj chlap, hrdina, poctivec, a nie nejaký nezaradený „sociálny konštrukt“. Aj dráma bola vznešená múza a nie prezlečený transvestita v queer dráme…
Jeho svet bol jasný a jednoznačný, lebo mal aj svoje hranice: zlo bolo zlom, dobro bolo dobro, fakty boli skutočnosti a nie postmoderný whataboutizmus, spochybňujúci základy kultúry našej civilizácie. Tie Kvietik majstrovsky vykresal do pevnej žuly ako diamant, ktorý v hrude nezhnije. On je ďalší vzor, zákonitosť, dôkaz a svedok o trvalo jestvujúcej, pôvodnej, národnej kultúre, ktorá prežíva časnosť a je preto základom aj pre morálku, modus vivendi národa, ktorého najväčšou cnosťou je duša a tá je bránou k skutočnému povzneseniu, ktorému jedinému má slúžiť umenie, a to v Bohu, Stvoriteľovi.
Mŕtvy Štefan Kvietik, je a ostane paradoxne vzorom pre kultúru života, zatiaľ čo ostávajúce torzo tzv.otvorenej kultúry a angažovaného umenia ostáva v tme kultúry smrti.
Človek, aj spoločnosť, národ, sa vyvíjajú aj na porovnávaní. Verejnosť v bývalom režime, sledujúc herecké, teda umelecké výkony zlatej generácie, paradoxne pri umení zabúdala na politiku. Z dnešného sledovania hercov však priam srší nielen politikárčenie, ale aj otvorené ideologizovanie spoločnosti.
Štefan Kvietik sa trvalo zapíše do dejín ako umelec, ktorý sa nebál povedať, že je hrdým Slovákom, nebál sa vstúpiť do politiky a národnej strany v čase, keď sa začalo démonizovanie národa a poblúznenie liberalizmom s glorifikáciou všetkého cudzieho. Naopak, hrdo sa prihlásil k právu slovenského národa na sebaurčenie a k vzniku suverénnej samostatnej Slovenskej republiky.
Súčasní herci a umelci, tváriac sa svetovo, by si z neho mali zobrať príklad a ako biblický stratený syn, mali by sa vrátiť späť na vinicu národa.
Odišiel „pán Herec“. Nech ho Pán prijme s otvorenou náručou.
Rafael Rafaj
Ilustračné foto: Š. Kvietik. Zdroj: SKsprávy/koláž
23. marec 2025 05:55
