Ilustračné foto: D.Suchá – M. Servátka. Zdroj: Cyrilometodiada
V apríli je dôvod pripomenúť si ďalšiu významnú osobnosť slovenského národného povedomia a obrodenia – Jána Hollého (24.3.1785 – 14.4.1849).
Katolíckeho kňaza, výnimočného básnika, prekladateľa zo starogréčtiny a latinčiny, vzdelanca, veľkú osobnosť slovenského národa Jána Hollého si uctili položením venca k jeho pamätníku v Bratislave na Rudnayovom námestí pri Katedrále sv. Martina pri príležitosti 173. výročia jeho úmrtia PhDr. Daniela Suchá, predsedníčka občianskeho združenia Cyrilometodiada, a PhDr. Marián Servátka, CSc., bývalý veľvyslanec SR pri Svätej stolici.
I napriek dvom storočiam, ktoré nás delia od jeho života, jeho pôsobenie a tvorba sú stále súčasťou nášho národného a kultúrneho jestvovania. Bol to on, kto Bernolákovou slovenčinou vyspieval dušu nášho ľudu i ospieval krásu našej vlasti. Vo svojich eposoch čerpal z bohatej histórie nášho národa, približoval jeho dávnu slávu i výnimočné osobnosti, ktoré stáli pri jeho duchovnom zrode, pripomína osobnosť D.Suchá.
Prof. Eva Fordinálová Jánovi Hollému venovala dokonca básnickú zbierku Hore, srdcia!
Životopis Jána Hollého
Pochádza z rodiny roľníka. Literárnej tvorbe s začal venovať počas štúdií v Trnave. Na jeho vývin mal najväčší vplyv prof. J. Palkovič, ktorý sa stal jeho mecénom a vydavateľom jeho kníh.
Bol veľmi nadaným žiakom. Počas študentských rokov začal prekladať grécke a latinské hrdinské básne Horácia, Homéra a Ovídia a zaoberal sa aj všeobecnými otázkami poézie (v rukopisnej básnickej polemike s J. Fándlym z r. 1805). Pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho pokladal slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy.
Ako básnik predstavil najmä hrdinskosť Slovákov a ich kresťanskú minulosť, najstaršiu medzi Slovanmi. Predstavil aj pôsobenie a kultúrnu i duchovnú misiu Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, spracoval aj ich životopisy. Do centra svojej tvorivosti postavil cyrilometodskú ideu ako pevný kresťanský základ.
Jeho básnický génius sa prejavil v tom, že v čase nízkeho národného sebavedomia a malej viery stvoril mohutný epický sloh aj verš a z minulosti Slovákov predstavil najmä ich hrdinskosť.
Zaujímavo a čarovne zobrazil život jednoduchých ľudí, najmä pastierov.
Pre pôvodnú básnickú tvorbu si vybral formu antického eposu. Ako obrodenecký autor chcel spevom o slávnej minulosti svojho národa posilniť proces formovania sa nového národného povedomia v období boja proti feudalizmu.
Súčasne s eposmi tvoril aj menšie skladby, ktoré nazýval selankami. Desať z nich bolo otlačených v Zore I (1835) , desať v Zore II )1836) a jedna v Zore IV )1839). Vytvoril ich podľa vzoru Vergiliových bukolík s rozličnými témami. Na zobrazení postáv selaniek sa prejavil vplyv herderovsko-kolárovskej koncepcie charakteru starých Slovanov. Selanky tvorili prechod medzi eposmi a lyrickými básňami, žalospevmi a ódami.
Patrí k najtalentovanejším básnikom píšucim v bernolákovčine. Vytvoril dielo klasické všetkými svojimi znakmi. Vyšiel z nadhľadov a orientácie bernolákovcov, ale napojil sa na prúdy slovenského národného obrodenia, reprezentovaného J. Kollárom a P. Šafárikom. Jeho dielo obdivovali aj mladí štúrovci. Aj keď si zvolili stredoslovenskú slovenčinu za spisovný jazyk, nerozišli sa s ním, hoci do konca života zotrvával na bernolákovčine.
Vedel zaujať stanovisko k celonárodnému kultúrnej problematike. Vzdal úctu jazykovému zákonodarcovi a zdôvodnil oprávnenosť slovenčiny ako spisovného jazyka. Vo viacerých zobrazil krásu prírody.
Pri požiari 3. 5. 1843, kde okrem dediny Madunice zhorela aj fara a kostol, utrpel zranenie a požiadal cirkevnú vrchnosť o penzionovanie. Prišiel o celé osobné vlastníctvo a zhoršil sa mu aj slabnúci zrak. V núdzi sa ho ujal farár na Dobrej Vode Martin Lackovič, jeho bývalý spolužiak, ku ktorému sa v lete 1843 presťahoval a kde neskôr aj zomrel.
Priateľov a čitateľov mal aj v Čechách, kde napr. K. A. Vinařický bol nadšeným vykladačom a prekladateľom jeho poézie. Na Hollého dielo nadviazali aj A. Sládkovič a P. O. Hviezdoslav.
Na Dobrej Vode vznikol nad jeho hrobom pomník vďaka zbierke, ktorú zorganizovali Ján Palárik a Jozef Kariol Viktorin. Slávnostné odhalenie pomníka v prítomnosti Ľudovíta Štúra sa konalo 11. 5. 1854. Na Dobrej Vode je aj Pamätná izba Jána Hollého a v Maduniciach, kde pôsobil 29 rokov, je pred rímskokatolíckym kostolom Pamätník.
Pôsobenie:
1808 vysvätený za kňaza
1808 kaplán, Pobedim
1811 kaplán, Hlohovec
1814 – 43 farár Madunice
Tvorba
Preklady:
1824 Rozličné básně hrďinské, elegiacké a lirické z Vergilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horácia
1828 Aeneida
Eposy:
1833 Svatopluk, víťazská báseň ve dvanásťi spevoch
1835 Cirillo-Metodiada (vydaný za pomoci M. Hamuljaka)
1839 Sláv
1846 Katolickí spevňík
Epické básne:
1835, 1836, 1840 Selanki
1836 a 1840 Žalospevi
Žalospevy a ódy:
1835 – 1840 Pesňe (uverejňované v alamanachu Zora
Duchovné piesne
1842 a 1846 Katolícky spevňík
Súborné dielo:
1841 – 1842 Básne
1950 Dielo (10 zv.)
1965 Selanky
1967 Korešpondencia Jána Hollého (do stredoslsovenčiny oprebásnil I. Kostra)
zdroj: Encyklopédia Slovenska, II. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1978; Encyklopédia spisovateľov Slovenska, Obzor – Bratislava, 1984; Drahoslav Machala: Majstri slova, Perfekt 2002; spracovala Viola Tóthová
