
Ilustračné foto. Koláž: SKsprávy
Bratislavské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) uviedlo vo štvrtok premiéru autorskej inscenácie Fantomas, šitú na mieru v rámci voľnej trilógie pre Generáciu „Z“. Už prvá časť bola nadmieru ideologicky – multikulti angažovaná s názvom „Sused, ktorého nechcem“…
S ideologicky angažovanými autormi ako vystrihnutými s totalitnej éry sa akoby roztrhlo vrece. Vrhli sa s rovnakým revolučným nadšením (kultúrna revolúcia neomarxizmu) „správne“ indoktrinovať (v slovníku politickej korektnosti „osloviť“) mladú generáciu angažovanými témami ideologického mainstreamu ako je „tolerancia“, „inakosť“ či v poslednej dobe veľmi preferovaná „nenávisť“.
Liberálni súdruhovia sa činili a mladým divákom na vymývanie mozgov nasadili rovno Fantomasa, ktorý bude s revolučným zápalom bojovať proti „dezinformáciám, hoaxom a konšpiračným teóriám“, a to netradične na divadelných doskách, ktoré sa opäť lámu pod angažovanou ideologickou ťarchou.
Žánrovo by to pohodlne mohol byť aj horor v online priestore, s adresným strašením Z-generácie novými online votrelcami a predátormi, ktorí lovia mladé duše, presnejšie ich názor.
Tento sorošovský demikát sa uvaril v réžii Valerie Schulczovej, apologétky pokrokového „divadla otvorenej občianskej spoločnosti“. Ide zjavne o protirečenie, pretože ideový zámer chcel ukázať ako vraj mladí ľudia majú neobmedzený prístup k informáciám, pričom práve v digitálnom svete na nich majú číhať akýsi „Fantomasi“ s vrecom plným nástrah… Takže strašenie pred slobodným prístupom k informáciám máta hlavy manipulátorov ako z Orwelovho románu 1984. Z divadla vedie cesta už len k Ministerstvu pravdy…
Obr. z hry Fantomas. Zdroj: Luboš Kotlár/DPOH
Liberálni progresívni súdruhovia sú v roku 2023 nervózni z nezáujmu mladých konzumovať len mainstreamovú „pravdu“ – čo sa v ich nekorektnom slovníku nazýva overovanie faktov, čo vraj v kombinácii s „nevedomosťou môže viesť k fatálnym skutkom,“ príčinlivo upozorňuje angažovaná režisérka.
Inak, nič nové pod slnkom, pretože sa nám len opakuje história, aj keď ani fašisti, ani boľševici ešte nijaký internet nemohli poznať. Generácia 55+ si však určite bude pamätať angažovaných autorov z bývalého totalitného režimu, ktorí rovnako tvorili dramaturgické diela na aktuálnu objednávku, ktorá bola mäkkou propagandou režimu, masírujúceho postoje ľudí.
Jeden z tých mnohých, Ján Solovič, nositeľ Štátnej ceny Klementa Gottwalda (1977), nastavoval v hrách konverzáciu podľa aktuálnych potrieb kultúrnej politiky komunistickej strany. Napríklad vo voľnom pokračovaní troch hier nazvanom Občianska trilógia skúmal, ako sa ideály ľavicových bojovníkov SNP a budovateľov „novej“ spoločnosti po roku 1948 (nastolenie komunistickej diktatúry) konfrontujú s konzumným spôsobom života nasledujúcich generácií…
Súčasná fantomasovská angažovanosť pripomína tú gottwaldovskú vulgárnym materializmom propagandistického účelu, ktorý sa honosne vtedy nazýval „socialistický realizmus“. Jedným z jeho základných princípov bola „straníckosť“, čiže ideová líniovosť alebo nalinajkovanosť.
Išlo o to, že umelec vedome a otvorene slúžil existujúcemu politickému poriadku, jeho záujmom a samozrejme – ideológii.
Ak si pozriete čo len ukážky zo súčasného neomarxistického Fantomasa tak pochopíte, že aj v tomto prípade ide rovnako o vytiahnutie kostlivca tendenčnosti angažovanosťou autora, čo ako cez kopirák vedie k rovnakej propagandistickej deklaratívnosti so stratou umeleckých kvalít, o ktoré tu nakoniec nešlo ani vtedy, ani dnes, keďže v každej názorovej totalite účel svätí prostriedky.
Tri desaťročia po páde totality sme tak na Slovensku opäť svedkami kultúrnej vojny, kde mlčiace múzy a umelecko-estetické kritériá angažovane nahradili kritériá politické a ideologické, z čoho by mal dnes nesmiernu radosť aj Vladimír Iľjič Lenin.
Za takýto manuál politického školenia mladých, zabalený v pokrčenom celofáne angažovaného „divadla“ by sa nemuseli červenať ani bývalí červení.
Rafael E. Rafaj
3. február 2023 06:30