Ilustračné foto: SKsprávy
Ešte donedávna mali plány, z ktorých mohlo Slovákov mraziť. Nejeden maďarský politik sa nechal počuť, že najradšej by bol, keby malo Maďarsko hranice s Poľskom.
Ukrajina všetko zmenila, aj priateľstvo s Maďarmi či už proti Bruselu alebo Bratislave. Hoci Brusel mal v žalúdku obe odbojné konzervatívne krajiny, vidieť markantný rozdiel zmeny postoja k Varšave. Nepochybne to nesúvisí len so stiahnutím poľských uší a „no LGBTI zón“, ale v hre je nepochybne oprášenie agilného nepriateľstva Poľska k Rusku a politika nepriateľa môjho nepriateľa, ktorý je teraz mojim priateľom…
Kým Viktor Orbán a Maďarsko budujú svoju perspektívu na vyvážených vzťahoch s Ruskom, Morawiecki a Poľsko vsadili na svojho tradičného tútora – Spojené štáty.
A keďže na Ukrajine sa vedie zástupná vojna USA a Ruska, delenie na „priateľov“ mojich nepriateľov postihlo aj bývalých spojencov vo V4.
„Potvrdzujem slová (maďarského) premiéra (Viktora) Orbána o tom, že sa cesty Poľska a Maďarska rozišli,“ potvrdil aj Morawiecki rozkol bývalého silného puta vo V4 a proti Bruselu, počas piatkového stretnutia s poľnohospodármi v obci Grebków neďaleko Varšavy.
Je zrejmé, že obe krajiny kráčajú už po dvoch rozdielnych cestách a majú aj rozdielne ciele aj kompasy.
Poliaci sa neodpútali od minulosti. Maďari hľadia do budúcnosti
Na vysvetlenie, je viacero historických udalostí, ktoré už v minulosti zaťažili poľsko-ruské vzťahy. Antiruské postoje sú v poľskej spoločnosti trvalejšie zakorenené. Inak je to s pragmatikmi Maďarmi.
Hoci by mohli mať na Rusov ťažké srdce kvôli ich podpore slovanských národov v bývalom Uhorsku, či postupnej prehre a ukončenie maďarskej revolúcie 1848/49 bitkou pri Világoši, kde dostali výprask od ruskej cárskej armády, či krvavému potlačeniu maďarského antikomunistického povstania v roku 1956 sovietskymi tankami. Orbán pragmaticky, na rozdiel od Poliakov, zabudol a pozerá sa viac do budúcna.
Inak je to s Poliakmi. Poľsku sa po prvej svetovej vojne podarilo obnoviť svoju štátnosť, ktorá zanikla v roku 1795, keď si jeho územie rozdelili Rakúsko, Prusko a Rusko.
Na čelo obnoveného Poľska v roku 1918 zvolili Józefa Piłsudského, ktorý žiadal vytýčenie hraníc Poľska ešte z obdobia pred jeho rozdelením. Najmä smerom na východ si Poliaci nárokovali rozsiahle územia Litvy, Bieloruska a Ukrajiny, až k Čiernemu moru. (pozn. Poliakov stále láka aj druhé more).
Poliaci vtedy využili občiansku vojnu v Rusku medzi boľševikmi a bielogvardejcami. Poľsko neuznalo vytýčenú východnú hranicu na takzvanej Curzonovej línii, a tak poľská armáda pokračovala v boji proti Sovietom a v máji 1920 obsadila Kyjev. Sovieti sa naopak dostali až k Varšave, ale rozhodujúcu bitku prehrali. Mier medzi Poľskom a Sovietskym Ruskom nakoniec podpísali až 18. marca 1921 v lotyšskej Rige.
Poľsko získalo hranice posunuté až 250 kilometrov na východ od Curzonovej línie pôvodne stanovenej spojencami. Získalo značnú časť Bieloruska a Ukrajiny. V Poľsku sa ocitlo štyri milióny Ukrajincov, dva milióny Židov a milión Bielorusov.
Poliaci majú na Rusov (Sovietov) ťažké srdce aj za masaker v Katyni z obdobia 2. svetovej vojny a tiež za nevyjasnenú dopravnú nehodu vládneho špeciálu TU-154 pri pristávaní v ruskom Smolensku. Pri tragickej nehode v apríli 2010 zahynul poľský prezident a desiatky popredných osobností krajiny.
Na druhej strane v rámci V4 pred konfliktom na Ukrajine mali Poľsko a Maďarsko tradične pevné vzťahy obdobné ako boli slovensko-české. Navyše Orbánov FIDESZ a poľskú vládnu stranu Právo a spravodlivosť (PiS) spájali aj spoločné konzervatívne hodnoty a boj proti Bruselskej centralizácii.
Aj Poľsko, aj Maďarsko čelili zo strany Bruselu rôznym sankciám a obmedzeniam. Ukazuje sa, že v prípade Poľska za jeho postoj k Ukrajine Brusel minimálne prižmúril obe oči. Je zrejmé, že kvôli antiruskému postoju Varšavy.
Vymedzenie sa voči Rusku a agilné angažovanie sa Varšavy v dodávkach zbraní a politickej podpory Kyjevu stálo aj za roztrhnutím poľsko-maďarského puta. Navyše v prípade Poliakov zohráva úlohu aj ich tradične pevné spojenectvo so Spojenými štátmi – hlavným rivalom Ruska v zástupnej vojne na Ukrajine.
A tak poľsko-maďarské rozbratanie je síce dobré pre regionálno-geopolitickú suverenitu Slovenska, ale nie je dobré pre suverenitu národných štátov voči Bruselu.
Oslabenie európskej konzervatívnej alternatívy
Tento politický rozvod kvôli Ukrajine sa totiž nepochybne podpíše pod oslabenie konzervatívnych síl, ktorých formovanie naprieč Európou sa úspešne začalo.
Poliaci majú v Európskom parlamente pomerne výrazné zastúpenie. Veľké nádeje sa spájali s úspechom Marie Le Penovej vo francúzskych voľbách a očakávanom úspechu Meloniovej strany Bratia Talianska v talianskych predčasných voľbách.
Toto všetko môže byť pochované, “lebo Rusi” a “lebo Ukrajina”. Víťazom bude nepochybne nielen Brusel, ale aj Spojené štáty. Opäť tu teda máme politiku viac určovanú zvonku ako zvnútra vlastnej krajiny a sledovanie cudzích záujmov ako vlastných, čo je typické aj pre súčasnú vládu na Slovensku a vôbec liberálno-proamerickú politiku v Strednej Európe.
Nech to dopadne akokoľvek, Maďari sú vždy o krok pred vajatajúcou politikou na Slovensku. V talóne majú ešte projekt oživenia stredoeurópskej veľmoci na platforme bývalého Rakúsko-Uhorska, tentoraz v obrátenom garde.
O krok pred nami sú najmä preto, lebo si sledujú svoje vlastné národno-štátne záujmy a vedia do nich vtiahnuť svojich spojencov, na rozdiel od väčšiny neslovenských vlád, spoliehajúcich sa len na cudziu pomoc protektorov.
Rafael E. Rafaj
