Ako si USA vynucovali “spravodlivosť” – bombami

Ilustračné foto: bombardovanie Belehradu. Zdroj: EPA/ Vladimir Vetkin

Bombardovanie sa začalo 24. marca 1999 o 20.45 hodine. Vtedajší premiér Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda v neskorších memoároch Kde je vôľa, tam je aj cesta – Môj politický maratón na strane 48 o sedemdesiatich ôsmich dňoch leteckých útokov a bombardovania, na čom sme aj my participovali otvorením nášho vzdušného priestoru, napísal: „Akcia NATO bola neobyčajná: úderná, rýchla, efektívna, s minimálnymi stratami. Politicky aj vojensky brilantná.“

Podľa srbských prameňov straty na životoch predstavovali dvetisícpäťsto obetí a dvanásťtisícpäťsto ľudí bolo zranených. Počas bombardovania bolo na územie Srbska a čiastočne aj Čiernej Hory zhodených okolo 22 000 ton munície. Z toho podľa odhadov 13 000 – 15 000 ton munície s ochudobneným uránom. Ich následkom sa v Srbsku zvýšil počet nádorových ochorení.

Podľa údajov Inštitútu verejného zdravia doktora Milana Jovanovića-Batuta sa od roku 2001 do roku 2010 zvýšil počet chorých na leukémiu o stodesať percent a celkový počet nádorových ochorení o dvadsať percent.

Bombardovaním bola zničená infraštruktúra a hospodárstvo krajiny, pričom škody sa odhadujú od tridsať do sto miliárd dolárov. Okupácia Kosova vojskami NATO nezastavila násilie v oblasti. Kosovskí Srbi boli vyháňaní zo svojich domovov a vraždy srbských civilov  z národnostnej nevraživosti boli takmer na dennom poriadku (počet Srbov nezvestných a zabitých po obsadení Kosova sa pohybuje okolo tisícosemsto).

Celkový počet obetí na strane kosovských Albáncov v rokoch 1998 – 1999 sa odhaduje na päť- až vyše desaťtisíc nezvestných a zabitých. Z obavy o život muselo z Kosova utiecť celkovo dvestotisíc tamojších Srbov. Bombardovanie a ďalšie vojenské akcie sa udiali bez mandátu OSN a do bombardovania sa zapojilo devätnásť členských štátov aliancie NATO.

PRÍČINY A ZÁMIENKY

NATO svoju operáciu Spojenecká sila ospravedlnilo snahou o zastavenie údajnej genocídy albánskeho národa, ktorej sa mal podľa západných lídrov dopúšťať režim Slobodana Miloševića. Tieto argumenty opakovali aj médiá a verejná mienka bola na zásah pripravovaná intenzívnou antisrbskou kampaňou.

Zdanie nezaujatosti a férovosti prístupu Západu malo navodiť rokovanie kosovsko-albánskej a juhoslovanskej strany vo francúzskom Ramboillet zinscenované tak, aby to vyznelo, že Srbi svojou neochotou a neústupčivosťou sami donútili Západ zasiahnuť.

Bezprostrednou zámienkou, slúžiacou na rozpútanie vojny proti Juhoslávii, bol zinscenovaný „masaker“ v Račaku. Hra o Juhosláviu a Kosovo bola súčasťou americkej snahy o prerozdelenie sveta po skončení studenej vojny. Na toto pozadie kosovského konfliktu poukázala vo svojom vyhlásení redakcia srbského časopisu Pečat:

Agresia NATO proti Srbsku a Čiernej Hore (Juhoslávii) v roku 1999  predstavuje zločin proti mieru a ľudskosti. Je to precedens a míľnik na ceste ku globálnemu intervencionizmu, úmyselnému porušovaniu medzinárodného právneho poriadku a popretiu úlohy OSN.

„Základňa ‚Bondsteel‘ (vybudovaná Američanmi v Kosove – pozn. MJ) je prvým a kľúčovým článkom v reťazci nových amerických vojenských základní, ktoré slúžia na rozšírenie NATO na východ ku Kaspickému moru, na Stredný východ a konečne k hraniciam Ruska a Sibíri, bohatej na strategické zdroje energie a nerastné suroviny. Takto Európa získala novú verziu stratégie ‚Drang nach Osten‘ , ktorej prvá verzia skrachovala počas druhej svetovej vojny. Destabilizácia a tragický vývoj na Ukrajine je len najnovším dôsledkom stratégie západnej expanzie na východ v podaní USA / NATO / EÚ.“

HUMANITNÉ BOMBARDOVANIE

V osudný piatok 30. apríla 1999  sa v malej čiernohorskej obci Murino vybrali na nákup do predajne miestnych potravín štyri dievčatá – sesternice Olivera, Ivana, Julijana a Teodora, ktoré rodičia v strachu pred terorom Kosovskej oslobodeneckej armády previezli z rodnej Prištiny ku babke „na prázdniny“.

Murino bolo totiž tým najzastrčenejším kútom a tým aj najbezpečnejším miestom, aké si len rodičia mohli zvoliť pre bezpečné prečkanie bombardovania Juhoslávie, ktoré bolo v tom čase už viac než mesiac v plnom prúde.

Trinásť rokov neskôr srbský server Vesti priniesol výpoveď Ivany o tom, čo sa v inkriminovaný deň stalo: „Toho strašného dňa, netušiac nič zlé, som so sestrou Oliverou a sesternicami Julijanou a Ivanou išla do miestneho obchodu kúpiť suroviny potrebné na koláče pre mamu a tetu, ktoré k nám mali prísť z Kosova. Olivera a Juliana odišli do obchodu a Teodora a ja sme ich čakali pri moste cez rieku Lim. V tom momente sa nad Murinom objavili dve lietadlá, z ktorých jedno letelo veľmi nízko. Vystrašená Teodora začala kričať, ja som ju schmatla za ruku a bežala sa s ňou skryť k najbližšej budove, ako nás učili v Kosove. Skryla som Teodoru pod schodisko a išla som v ústrety Olivere a Julijane. Žiaľ, už bolo neskoro, jedna zo sedemnástich bômb zasiahla malý obchod a v hromade sutiny ležali ich roztrhané telá.“ Užialená matka nebohej Olivery Gordana k tomu dodala, že od toho osudného dňa nemôže spať: „Toho dňa som umrela i ja, namiesto Olivery a deväťročnej netere Julijany ma v zničenom Murine privítal krvavý kameň, na ktorom boli ešte stopy ich vlasov.“

Okrem Olivery Maksimovićovej (1986) a Julijany Brdarovej (1989) zahynul v ten deň aj Miroslav Knežević (1985), všetko nevinné deti, a ďalší traja občania obce. Ťažko zranených bolo sedemnásť občanov. Obetiam agresie rodiny a spoluobčania postavili v obci malý pamätník, ktorý je tichou výčitkou zodpovedným za vraždenie nevinných a zároveň otázkou prečo?

Otázka: Prečo? sa vinie ako leitmotív dokumentárnym filmom s rovnomenným názvom. Autorky – srbská a americká novinárka – si v ňom kladú túto otázku aj pri ďalších podobných prípadoch, ako bola tragédia v Murine. Prečo muselo 12. apríla 1999 zomrieť pätnásť cestujúcich (a štyridsaťštyri bolo zranených) pri zásahu rakiet vypálených z lietadla NATO na vlak prechádzajúci cez most v Grdeličkej tiesňave? Prečo muselo 27. apríla 1999 zomrieť dvadsať civilov (z toho dvanásť detí) v Surdulici? Prečo musela 19. apríla 1999 zomrieť najmladšia obeť bombardovania, len trojročná Milica Rakićová z Batajnice? Prečo muselo 1. mája 1999 zomrieť štyridsaťsedem cestujúcich (šestnásť zranených) v autobuse Nišexpresu?

Prečo muselo 3. mája 1999 zomrieť dvadsať cestujúcich (štyridsaťtri zranených) v autobuse „Djakovicaprevoza“. Prečo bol 7. mája 1999 bombardovaný Niš, kde zahynulo štrnásť a bolo zranených sedemdesiat civilistov? A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Prečo museli zahynúť nevinné deti? Prečo, Prečo…? Je to už dvadsaťtri rokov, čo si tieto otázky kladú nielen pozostalí obetí, ale aj srbský národ a celý civilizovaný svet. Odpovedí od zodpovedných sa zatiaľ nikto nedočkal a zrejme sa ani nedočká. Súčasná svetská (západná) spravodlivosť má svoje kritériá a svoj meter – dvojaký.

(článok pôvodne vyšiel na snn.sk ešte v roku 2014 TU)