Robert Fico ako víťaz volieb síce dostal poverenie na zostavenie novej vlády od prezidentky Zuzany Čaputovej, ale v realite zákulisných hier to môže byť len zdanie politickej kultúry. V liberálno-progresívnych kuloároch sa už šteboce, že Fico vládu aj tak nezostaví a na ťahu bude Michal Šimečka z Progresívneho Slovenska (PS).
Hoci strany Smer, Hlas a SNS disponujú 79 poslancami, parlamentná matematika s premennými faktormi zopár poslancov „stavania sa na zadné“ môže ľahko stlačiť výsledok pod 76, čo by znamenalo, že víťaz volieb nebude garantovať hlave štátu potrebnú podporu poslancov na väčšinové vládnutie, ktoré je u nás štandardnou politickou zvyklosťou, hoci na Západe majú „štandardne“ zabehnuté už aj menšinové vlády.
Otázka znie, aké faktory by mohli postaviť niekoľkých poslancov „na zadné“, odmietajúc koalíciu so Smerom? Z potenciálnej trojčlenky je zrejmé, že by mohlo ísť len o poslancov od Petra Pellegriniho (HLAS-SD).
Poslanecké šachové figúrky
Na zadné sa vraj už postavil „výťahár“ na kandidátke Hlasu Tomáš Drucker, ktorý už pôsobil vo vláde Smeru z éry P. Pellegriniho. V tak vypätej polarizácii, kde sa hrá strategicky nielen o Slovensko, sa prípadné nekalé vplyvy či osobné záujmy nemôžu úplne vylúčiť.
Veď už v roku 2010 Igorovi Matovičovi, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke SaS (ďalšia podobnosť?) ponúkli 20 miliónov eur, ak spolu s ďalšími tromi členmi hnutia Obyčajných ľudí zablokuje hlasovanie o novej vláde. Matovič dokonca vypovedal na polícii, ale nakoniec to obrátil na údajný žart svojho nemenovaného „kamaráta“.
Aj po voľbách 2016 sa udial zvláštny úkaz, keď hlasovanie trojice odídencov od Borisa Kollára sa výrazne líšilo od toho, ako bežne hlasujú opozičné kluby…
O čo sa hrá
V terajšej hre o tróny sa hrá na viacerých šachovniciach naraz. Išlo by o možnú radikálnu zmenu charakteru a postojov V4 voči Bruselu, vrátane slovenského odmietnutia podpory migrácie, ale aj o zastavenie vojenskej podpory pre kyjevský režim a možné prehodnotenie likvidačných sankcií. Nezabúdajme, že Viktor Orbán už vrelo gratuloval „vlasteneckému“ víťazovi slovenských volieb.
A to už sú vážne zásahy do súčasnej geopolitickej architektúry a premenné na to, aby nejaká vyššia sila sa pokúsila vplývať nielen na prebehnuté slovenské voľby, ale aj na dodatočné aktivity zamerané na znemožnenie vzniku logickej proslovenskej koalície bývalých opozičných subjektov Smer, Hlas a SNS.
Ostatne máme tu aj výrok Michala Šimečku TU z Progresívneho Slovenska, ktoré podporujú vplyvní muži z finančne silnej korporácie „urobíme všetko preto, aby Fico nevládol“. Čo „všetko“ je zahrnuté vo všetkom, žiaľ, vie len on.
Precedensy, keď víťaz nezložil vládu
Slovenská politika už pozná precedens, keď víťaz volieb nedokázal zostaviť vládnu koalíciu, ale aj zázračnú zmenu postojov niektorých poslancov.
V septembri 2005 vtedajší predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar na nevídaný odchod dvoch poslancov z klubu HZDS – Karola Džupu a Eduarda Kolesára – ku koaličnému klubu (ANO) uviedol, že sa uskutočnil „aj za podpory finančných a záujmových skupín“.
Pripomeňme si, že išlo o éru druhej Dzurindovej vlády, ktorej v roku 1998 k zmene moci prispelo výdatne zahraničné angažovanie, čo potvrdil otec šéfa Progresívneho Slovenska, Martin M. Šimečka, vrátane finančných zdrojov od Georgea Sorosa.
Práve v roku 1998 V. Mečiar síce voľby vyhral, ale vládu zostavila druhá strana v poradí (SDK). Aj v roku 2002 sa situácia, aj poradie zopakovali, a opäť víťaz volieb (HZDS) vládu nezostavil.
Zvláštne zhody
Vtedy sa do NR SR nedostali dva národné subjekty rozdelenej SNS. V tom čase rok pred voľbami SNS, ktorá mala dokonca ministra obrany (J. Sitek) rozbiehala petičnú kampaň za neutralitu Slovenska.
Aj v týchto voľbách (2023) prišlo pronárodné hnutie Republika s návrhom na možné referendum o vystúpení z NATO v čase, keď sa aliancia angažuje v konflikte na Ukrajine. A za záhadných okolností Republika tesne neprekročila prah parlamentu.
Keby sa to podarilo, tak proslovenská vláda by sa skladala oveľa jednoduchšie a zrejme by sa črtala aj ústavná väčšina.
Zvláštna zhoda náhod. Nuž čoskoro uvidíme, čí „hlas“ zavážil a či sa politická história s hystériou budú opakovať.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). V parlamente, aj Inštitúte národnej politiky Ľ. Štúra, ktorý založil, sa aktívne venoval národným témam, menšinovej problematike, postaveniu štátneho jazyka a pôsobeniu ideológií. V rokoch 2016-2021 napísal sériu analytických článkov o pozadí a prepojeniach ideologických („sorošovských“) mimovládnych organizácií. Inicioval prijatie viacerých uznesení NR SR: O nemennosti Benešových dekrétov, O negatívnych dopadoch inštitucionalizácie Fóra maďarských poslancov Karpatskej kotliny pri maďarskom parlamente, Vyhlásenie NR SR k prijatiu Základného zákona Maďarska (ústavy) či Vyhlásenie NR SR k riešeniu štatútu srbskej provincie Kosovo.
Ilustračné foto: Pixabay
6. október 2023 06:00
