Rafaj: Čo by som si nikdy v tom čase nepomyslel

Mesačník tabuizovaných faktov SVEDECTVO, ktorý vydávajú bývalí politické väzni komunistického režimu PV ZPKO sa v rubrike Spýtali sme sa, oslovil syna politického väzňa Rafaela Rafaja s rovnakou otázkou, ktorú kladie časopis aj ďalším respondentom: Ako sa vám žije dnes?

Dnes uviesť na internete, že som s nadšením v novembri 1989 privítal pád bývalého totalitného režimu a som vďačný, že moja generácia mohla aspoň druhú časť života prežiť v slobode rozhodovania, je dnes už pomaly na úrovni odvahy. Krutá realita je taká, že väčšina – podobne ako vtedy, tak aj dnes – vymenila slobodu za obojok a misku šošovice. Tento posun verejnej mienky voči minulosti a hrdinstvu našich otcov, ktorí naopak vymenili pohodlie, kariéru, svoju aj svojich detí za pravdu o zločinnom režime, je asi najväčším sklamaním z prchavosti pamäte. Nuž, stalo sa to v našich dejinách viackrát, ale dúfam, že už posledný raz.

Ako synovi politického väzňa, ktorí od svojich 11-tich do 30-tich rokov zažíval diskrimináciu, a otcovi malého syna mi však záleží na tom, aby mladé generácie, ktoré nezažili diktatúru jednej strany a diktát jediného správneho názoru, neopakovali temnú históriu v mene nijakých „svetlých zajtrajškov“.

Preto poviem, čo by som si nikdy nepomyslel v roku 1990, keď už bolo jasné, že totalita sa skončila. Predovšetkým som si v tých nadšených časoch radikálnej zmeny systému nebol pomyslel, že sa neuplatní spravodlivosť voči trýzniteľom a persónam, ktoré boli zodpovedné za teror a udržiavanie toho zločinného režimu. Ani to, že k riadeniu spoločnosti sa nepustia politickí väzni, čo bola kardinálna chyba tzv. disidentov z okruhu V. Havla a bratislavskej „intelektuálnej“  kaviarne či „kotolne“.

Práve tu sa zasial súčasný negatívny jav dvojitých metrov a nedôvery verejnosti k štátu.

Nepomyslel by som si, že sa dožijem opäť  ohýbania práva v mene akejsi hlavnej politickej či dokonca ideologickej línie.

Pretože nemôže sa mi žiť komfortne, ak vidím na každom rohu návraty ideológií, ktoré sa stávajú dokonca neformálne štátnymi či „bruselskými“. Hoci poučenie z totalitného vývoja sa premietlo hneď do Prvého článku Ústavy: Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu. Práve tá bola olejom do ohňa prenasledovania, mučenia a zatvárania politických väzňov. Tí trpeli a stratili slobodu, ba mnohí aj život za svoje politické presvedčenie a odpor voči vtedajšej politike diktatúry proletariátu. A to píšem ako človek, ktorý dostal preukaz „Príslušník robotníckej triedy“, pretože nás, deti, napriek talentu, režim poslal na „prevýchovu“ do učilíšť.

Po páde bývalého režimu by som si nebol pomyslel, že sa niekedy ešte dožijeme diskriminácie či prenasledovania za politické názory alebo politickú aktivitu. Veď zrušenie hegemónie jednej strany, pluralitný systém  a slobodné voľby bola hlavná požiadavka politických väzňov. Ja som sa o politiku začal zaujímať hneď po zatvorení otca ako žiak 7.triedy ZŠ. Som preto sklamaný, ak nielen na adresu našej organizácie, ale aj tých, čo boli po roku 1990 politicky aktívni, sa znášajú výčitky či kritika a to dokonca aj z našich radov. Zvláštne, kto všetko sa nás bojí a chce nás držať ďalej od politiky, ktorá dnes rozhoduje, či nám vôbec štát prispeje na našu činnosť!

Nemôže sa nám žiť hrdo aj z dôvodu formy pôsobenia a organizačnej existencie len ako jedna z asi 40-tisíc mimovládnych organizácií. To si politickí väzni naozaj nezaslúžia. Spokojný v tejto veci budem len vtedy, ak sa v parlamente prijme statusový zákon o organizácii politických väzňov. Rovnako si kladiem métu zahrnúť do príplatku k dôchodku aj deti po politickom väzňovi.

Nikdy by som si nepomyslel, a to hovorím ako novinár, ktorý mohol študovať na vysokej škole až po roku 1990, že sa nám vráti cenzúra v médiách. Zamotaná do falošného naratívu „ochrany demokracie“, ale len tej „liberálnej“, čo je však ďalšie zakuklené farizejstvo manipulátorov.

Môjho otca poslali do väzenia v Ilave  za „podvracanie republiky“. Propaganda mala na zastrašenie občanov aj heslo „Republiku si rozvracať nedáme“. Nepomyslel by som si, že raz budem opäť počuť niečo podobné – demokraciu si rozvracať nedáme. Ani to, že sa vrátia  rovnaké motívy o „nepriateľovi“, či „nenávisti“ a už vôbec nie šokujúci stav, že budú opäť noví politickí väzni za svoje názory! Nemôžem sa zmieriť s takým oživovaním boľševických naratívov v dnešnej dobe, pretože som veril a verím v pluralitu názorov, ktorá je poistkou pred skratom demokracie. Ani s faktom, že dnes má význam tohto pojmu zvláštnu pachuť sklamania.

Nepomyslel som si ani to, že sa opäť objavia angažovaní novinári a opäť na „pulze doby“. Novej, ako ináč… Šokujúco a zároveň urážlivo pôsobia prevracači kabátov, ktorí dostali – ako napríklad Marián Leško, píšuci ešte v roku 1988 o potrebe nového aplikovania odkazu víťazného februára – priestor v médiách a najmä televíziách hlavného prúdu na masírovanie verejnej mienky.

Rovnako by som si nebol pomyslel, že sa vráti budovateľský internacionalizmus – tentoraz ako „integračná jednota“, ani to, že opäť budeme počuť, že kto nie je s nami, je proti nám. Práve metódy, ktoré najlepšie poznáme z režimu neslobody odhaľujú to, že kráľ – hoci pôsobiaci v demokracii – je opäť nahý.

Nemôžem sa zmieriť ani s návratom direktívneho riadenia z jedného centra, pripomínajúcom Brežnevovu doktrínu o obmedzenej suverenite. Veď mnohí politickí väzni trpeli aj pre svoje slovenské a vlastenecké presvedčenie, odmietajúc nielen sovietske, ale aj pragocentrické vodenie Slovákov na špagáte.

Ako deti politických väzňov sme museli znášať šikanovanie, diskrimináciu, posmešky a ďalšie formy atakov, vyvolávajúce rôzne traumy. Tá najhoršia mora v hlave dieťaťa vycerila svoje zuby po narážke na otca – kriminálnika.  Nepochybne aj preto máme všetci citlivejšie nastavené senzory voči nespravodlivosti. Ako dieťa politického väzňa, ale aj ako funkcionár organizácie sa nemôžem zmieniť s praxou niektorých politikov a médií, ktorí nerešpektujú prezumpciu neviny, ani princíp bezúhonnosti po zahladení odsúdenia.

Myslím si, že nemôžeme byť spokojní s relativizovaním pravdy, potlačením objektívnosti v mene angažovanosti a aktivizmu, prekresľovaním histórie, obmedzovaním základných slobôd, novou propagandou a indoktrináciou mládeže, ideologickým diktátom, potlačením faktov v mene „zaujatia správneho postoja“, ani vynucovaním prijatia jediného „správneho“ názoru.

Vieme, že taký nemôže existovať, len sa k nemu môžeme slobodnou diskusiou približovať.

Osobne nemôžem byť, ako syn politického väzňa, spokojný s mocenským vplyvom kultúrnych komunistov Západu ako sa nazývajú neomarxisti, ktorí už ako „progresívci“ ovládli bruselskú politiku, ani nimi rozpútanej kultúrnej vojny, ničiacej základy európskej civilizácie – rodiny a kresťanskej morálky.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: Shutterstock

15. jún 2026    06:00