ŠTÁTNY SVIATOK: Katolíci na Slovensku slávia slávnosť Sedembolestnej Panny Márie

Ilustračné foto: Šaštínska pieta. Zdroj: Martin Baumann/TASR/teraz/SKsprávy

Symbolom, prostredníctvom ktorého slovenskí veriaci vyjadrujú úctu Sedembolestnej Panne Márii, sa stala šaštínska pieta – socha sediacej Matky Božej s mŕtvym Kristom v náručí.

Katolíci na celom Slovensku slávia vo štvrtok slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – patrónky Slovenska. Tento deň je v SR aj dňom pracovného pokoja. Sviatok je v liturgickom kalendári zaznamenaný ako záväzná spomienka.

Len na Slovensku ako v jedinej krajine na svete je ustanovený za slávnosť.

Vyplýva to z dávnej tradície uctievania Matky Božej, najmä Sedembolestnej Panny Márie, ku ktorej sa veriaci na Slovensku po stáročia utiekali najmä v ťažkých časoch.

Tradičnou súčasťou sviatku je aj národná púť v Šaštíne. V roku 2021 sa na svätej omši na otvorenom priestranstve pri Národnej svätyni v Šaštíne zúčastnil aj Svätý Otec František. Išlo o jeho zavŕšenie apoštolskej cesty na Slovensku, ktorá trvala od 12. do 15. septembra.

Sedem bolestí

Veriaci si počas tohto dňa pripomínajú sedem bolestí Matky Božej, a to Simeonovo proroctvo o osude jej syna v jeruzalemskom chráme na 40. deň po narodení Božieho syna, útek Márie a Jozefa s malým Ježiškom do Egypta pred kráľom Herodesom, hľadanie 12-ročného Ježiša v chráme v Jeruzaleme, stretnutie Márie so synom na krížovej ceste. Piatou bolesťou bol pohľad Márie na pribíjanie a zomieranie Ježiša na kríži, šiestou bolo prijatie mŕtveho Ježiša do matkinho náručia a siedmou uloženie Ježiša do hrobu.

Symbolom, prostredníctvom ktorého slovenskí veriaci vyjadrujú úctu Sedembolestnej Panne Márii, sa stala šaštínska pieta – socha sediacej Matky Božej s mŕtvym Kristom v náručí.

Úcta k Sedembolestnej Panne Márii nadobudla na Slovensku takú intenzitu, že pápež Pius XI. pri príležitosti 200. výročia ustanovenia sviatku Sedembolestnej za celocirkevný sviatok (v roku 1722) vydal úradný dokument o vyhlásení Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska, ako i Slovákov žijúcich v zahraničí.

V roku 1964 pápež Pavol VI. vyhlásil slovenskú Národnú svätyňu v Šaštíne za baziliku (basilica minor). Šaštínsky chrám sa tak stal prvou bazilikou na Slovensku.

Sedembolestná Panna Mária sa patrónkou Slovenska stala pred 95 rokmi

Svätá stolica vyhovela žiadosti predloženej v mene Slovákov prostredníctvom arcipastierov Slovenska a Sedembolestnú Pannu Máriu vyhlásila za patrónku Slovenska dekrétom z 22. apríla 1927. Ďakovná púť za vyhlásenie patrónky Slovenska sa uskutočnila 21. až 22. mája 1927. Prišlo približne 40.000 veriacich s viac ako 100 kňazmi.

Na 63. výročie vyhlásenie sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska 22. apríla 1990 vo vrtuľníku preletel nad šaštínskou národnou bazilikou svätý Ján Pavol II.

Národná svätyňa Bazilika Sedembolestnej Panny Márie je súčasťou rímskokatolíckej farnosti v Šaštíne, ktorú spravuje rehoľa Pavlínov. Na dlhú históriu v Šaštíne nadväzujú viacerými púťami, v septembri sa na mieste koná celonárodná mariánska púť.

Tradícia úcty k Sedembolestnej Panne Márie je však na Slovensku najviac zviazaná so Šaštínom, kde sa nachádza milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie z roku 1564. V roku 1744 bol v Šaštíne dokončený chrám Sedembolestnej Panny Márie, ktorý je národnou svätyňou a stal sa jedným z najvýznamnejších a najväčších mariánskych pútnických miest na Slovensku.

Na Slovensku je viac ako 1200 kostolov či chrámov zasvätených Panne Márii, z toho okolo 200 Sedembolestnej Panne Márii vrátane národnej svätyne v Šaštíne. Tú v roku 1964 pápež Pavol VI. vyhlásil za baziliku minor.

Sedem bolestí z duchovného pohľadu

Prvou bolesťou Panny Márie bola Simeonova predpoveď o Ježišovi, keď ho ako 40-dňového obetovali v chráme. S Máriou sa môžeme identifikovať vtedy, keď počujeme i my slovo, ktoré nás zraní: nevyliečiteľná choroba, alebo že dieťa, ktoré sa nám má narodiť, nebude zdravé, alebo iná zlá správa. Toto sú chvíle zjednotenia sa s našou Matkou Máriou.

Druhou bolesťou bol útek do Egypta. Toto bola bolesť spôsobená neistým osudom milovaného človeka. Je veľa vecí, ktoré nám alebo našim blízkym spôsobujú neistotu ohľadom budúcnosti: nezamestnanosť, existenčné problémy, vláda alebo vyčíňanie zlých ľudí. Toto sú chvíle, kedy znášame ten istý údel, ako sv. Rodina. Netreba však ani tu strácať nádej v obrátenie zla na dobré.

Treťou bolesťou je hľadanie Ježiša v chráme. Toto bola bolesť spôsobená stratou milovaného človeka. Vždy, keď sa nám deti alebo iní blízki stratia, či už mravným spustnutím, stratou viery alebo jednoducho tým, že idú ako Ježiš cestou, ktorej my nerozumieme, prežívame bolesti, ktoré prežívala Mária a Jozef. Ani tu netreba byť pasívny, ale uvažovať, čo je ešte možné urobiť, aby sa veci – alebo aby sme sa my sami – zmenili.

Štvrtou bolesťou bolo stretnutie sa s Ježišom na krížovej ceste. Niet na svete väčšej bolesti, ako strata cti, ktorá sa prejavuje tým, že ľudia si z nás alebo z našich blízkych robia posmech, pohŕdajú nami, majú nás, či ich za nič. Toto sa môže stať, keď nás spravodlivo či nespravodlivo obvinia z niečoho, alebo keď človek ochorie na psychickú chorobu, ktorá celkom zmení podstatu jeho osobnosti. Ťažko nám je prizerať na človeka, ktorý takto trpí.

Piata bolesť bol pohľad na zomieranie Ježišovo na kríži. Toto bola bolesť z utrpenia milovaného človeka. Ježiš trpel enormne, a Mária nemohla, čo ako by bola chcela, urobiť vôbec nič. Toto utrpenie sa v našom živote odohráva, keď vidíme trpieť svojho blízkeho: telesne, duševne i duchovne. Vidíme jeho bolesť, trápenie, bezsenné noci, a nemôžeme pomôcť; iba sa prizerať. Čo však pomôže, je aj obyčajná prítomnosť, ako v prípade Márie a Ježiša.

Šiesta bolesť bolo prijatie mŕtveho Ježiša z kríža do lona. Mária prežívala najväčšiu stratu svojho života. Ježiš ležal mŕtvy v lone, z ktorého sa narodil. Je veľa foriem smrti, z ktorých sa skladá náš život, kým nepríde smrť definitívna. Musíme odumierať veciam, vzťahom, závislostiam, naviazanostiam, sebe samým, svojmu vlastnému egu. A to preto, aby sa v nás mohol lepšie a v plnšej miere rozvinúť život.

A konečne siedmou bolesťou Panny Márie bolo uloženie Ježišovho tela do hrobu. Toto je bolesť z odlúčenia od milovaného človeka. I v našom živote sú bolestné odlúčenia; niektoré sú časné, niektoré definitívne, napríklad smrť. Je vecou viery prijať fakt, že ani smrťou sa život, a teda ani naše vzťahy nekončia, ale sa mení iba ich podoba. A my sa raz znova stretneme. Preto správa o zmŕtvychvstaní ju sotva prekvapila. Toto je lekcia aj pre nás: smrť nie je koniec, smrť je začiatok. A preto žijeme náš život v nádeji.

-red5-