Viedenská arbitráž stále máta. Slovákov, aj Maďarov
Prvá Viedenská arbitráž sa konala 2. novembra 1938 prišla o mesiac po Mníchovskom diktáte, kedy muselo Česko-Slovensko odstúpiť nacistickej Nemeckej ríši Sudety. Nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa územia aj na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi v prospech horthyovského fašistického Maďarska.
Riešením tvrdá reciprocita
Strategickou chybou a zásadným omylom slovenskej politiky voči maďarským etnickým stranám bol predpoklad, že ich vtiahnutím do politiky a riadenia štátu sa z nich stanú štandardní lojálni „európski“ politici. Drvivá väčšina z nich sa mentálne, historicky aj politicky zasekla v 19.storočí a ich rozmer záujmu sa zúžil na územie južnej klobásky na juhu Slovenska, ktorú Maďarsko okupovalo po Viedenskej arbitráži 2.novembra 1938.
S jediným rozdielom – iredentistické chúťky súčasných „mindent vissza“ chlapcov („všetko späť“) sa posúvajú v praxi, aj ďalšími legislatívnymi návrhmi v taktike salámovej metódy čoraz viac severnejšie ako bola „arbitrážna“, čiže iredentistická hranica.
Túto fatamorgánu živil iba tieň Bélu Bugára, ktorá v jeho osobe mala dokonalé krytie a odvádzala pozornosť od skutočnej menšinovo-maďarskej politiky na Slovensku. Ako sa vytratil z politiky, okamžite sa totiž objavili noví dravci, ktorí pochopili silu svorky hyen. Vyše tridsať rokov pôsobenia maďarských politických subjektov na Slovensku je cestou neustáleho narúšania status quo vzťahov medzi právami väčšinového slovenského národa a maďarskej menšiny s neustálym navyšovaním stále nových požiadaviek a, žiaľ, aj ich legislatívnej realizácie do praxe.
Iredentistická politika sa opakuje
Pozadie Viedenskej arbitráže, kde vyvrcholili iredentistické požiadavky na údajné navrátenie údajne „okupovaných území“ presne vystihuje aj politiku maďarských etnických strán v súčasnosti – krôčik po krôčiku si pripravovať pôdu na nový deň „D“, ktorý nazval Viktor Orbán pri prejave k 100.výročiu Trianonu ako konečné „víťazstvo potrianonskej generácie“, teda scelenie Maďarov.
To, čo sa podobá ako vajce vajcu z 30.rokov a čias okupácie južného územia so súčasnými snahami je de fakto etnické čistenie územia, ktoré bolo od vzniku ČSR vždy etnicky a jazykovo zmiešané, nebolo homogénne, ale vždy s väčšinovým slovenským obyvateľstvom.
Vyháňanie a prenasledovanie nepohodlných osôb – Slovákov
Preto po Viedenskej arbitráži noví (veľko)maďarskí okupanti okamžite riešili „nepohodlné osoby“, napríklad predstaviteľov slovenskej inteligencie, učiteľov a tých, ktorí boli lojálni voči novej republike po roku 1918.
Do polovice decembra 1938 opustilo okupované územie približne 50 tisíc slovenských obyvateľov. Slovenská vláda okamžite reagovala zavedením princípu reciprocity, tzn. aké práva dostanú Slováci v Maďarsku, takú mieru práv budú požívať Maďari na Slovensku, čo aj zabralo. Žiaľ, túto osvedčenú stratégiu mali použiť slovenské politické a najmä vládne subjekty ihneď po roku 1990, čo sa nestalo, a preto stále ťaháme za kratší koniec.
Slováci žijúci na južnom území aktuálne ani nepotrebujú zahraničné arbitráže ako tá Viedenská. Likvidovania národno-štátnych záujmov sa úspešne chopila táto vládna koalícia.
Cieľom maďarského horthyovského režimu bolo vzbudiť medzi slovenským obyvateľstvom čím viac nespokojnosti a protestov, aby potom mohol režim zasahovať brutálnou silou. Bola to zlomyseľnosť, snaha po totálnej asimilácii slovenského obyvateľstva, ktorá negovala akékoľvek demokratické spôsoby a pravidlá
Karol Kuťka, pamätník
Historické fakty
Prvá Viedenská arbitráž prebehla vo Viedni 2. novembra 1938. O hraničnej čiare a veľkosti územia, ktoré malo odstúpiť Česko-Slovensko, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska Joachim von Ribbentrop a Galeazzo Ciano. Veľká Británia a Francúzsko stratili záujem o dianie v strednej Európe, preto sa na arbitrážnom konaní nezúčastnili. Slovensko prišlo o územie s rozlohou 10 390 km² s 854 218 obyvateľmi. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo viac ako pol milióna osôb k maďarskej a takmer 300 tisíc osôb k slovenskej a českej národnosti.
Na okupovanom území sa rušili slovenské školy, učitelia boli prepustení, resp. tí, ktorí zložili sľub vernosti maďarskému štátu, mohli zostať pôsobiť na škole, akonáhle však nevyhovovali maďarskej vrchnosti, preložili ich do škôl v čisto maďarských krajoch.
Prvá Viedenská arbitráž priniesla do života obyvateľov územia južného Slovenska množstvo problémov. Na okupovanom juhu Slovenska v rokoch 1938 – 1945 vládol režim, ktorý bol nedemokratický, autoritatívny a vo vzťahu k menšinám značne netolerantný. Prenasledovanie, mučenie a maďarizácia skončila až oslobodením južného územia.
-red1-