Ilustračné foto: SKsprávy
V Prahe vznikol honosne nazvaný spolok Patrinomium Sancti Adalberti – Dedičstvo sv. Vojtecha, a ten usporiadal v polovici júna medzinárodnú konferenciu „Svätý Vojtech a stredná Európa“.
Pod záštitou kardinála Dominika Duku sa zástupcovia šiestich štátov – okrem Čechov aj Slováci, Poliaci, Rakúšania, Slovinci a Srbi – venovali otázke budúcnosti stredoeurópskeho priestoru.
Darmo, Česi dokážu vycítiť, kedy je čas začať sa hýbať: Európa je v rozklade a my, Stredoeurópania, by sme nemali dopustiť, aby iní, veľmoci, rozhodovali o nás bez nás.
Amerika a Čína už snujú spolu s Poliakmi plány na Trojmorie či Medzimorie, súštatie dvanástich zväčša slovanských štátov ako „hrádzu“ proti Rusku. Z konferencie vzišlo vyhlásenie, že Európa sa dnes nachádza na historickej križovatke, že už dlhšiu dobu čelí závažným politickým, hospodárskym i morálno-kultúrnym krízam, na ktorých riešenie recepty posledných desaťročí nestačia.
Tieto problémy si obzvlášť uvedomujú občania stredoeurópskych štátov. Prihovárajú sa preto za posilňovanie stredoeurópskej spolupráce všade tam, kde je to možné. Hodnotový rámec tejto novovytvorenej európskej vzájomnosti má vychádzať z odkazu antiky, kresťanstva a ľudových tradícií.
Základnými kameňmi takto ukotvenej spoločnosti pritom majú byť prirodzená rodina a národ, zatiaľ čo základným princípom užšej formy spolupráce stredoeurópskych štátov je zas rešpekt k ich zvrchovanosti.
Konferencia načrtla obrysy budúcej Stredoeurópskej únie či konfederácie. Kardinál Duka zdôraznil, že kresťanstvo sa nenarodilo v Európe, že svätý Augustín žil v Afrike.
Kresťanstvo vstupuje do nového veku ako vtedajšia svetová civilizácia a týmto spôsobom pokračuje ďalej. Uviedol, že Európa sa už oddávna členila na Itáliu, Gáliu, Germániu a Slavíniu. Spomenul pritom aj kráľovnú Fritigildu i kráľa Štefana Uhorského, pozabudol na Svätopluka.
A pokiaľ ide o Fritigildu (Fritigil), tá splnila odkaz sv. Ambróza, milánskeho biskupa, a zriadila biskupstvo v Olomouci a za biskupa v Nitre, na Zobore, ustanovila Suniasa, a to na sklonku 4. storočia, po smrti Ambróza v roku 397.
Dá sa povedať, že prvú stredoeurópsku „ríšu“, Slavíniu (Sclaviniu), založil a viac ako dvadsať rokov spravoval Svätopluk z Nitry.
S jeho životom sa spájajú legendy, ktoré sú najstaršou kontinuálnou historickou tradíciou Slovákov. Existujú rôzne verzie jeho smrti, ktoré sa stali základom legiend.
Tie Martin Homza v cennej publikácii „Svätopluk v európskom písomníctve“ delí na čierne a biele. Čierne, negatívne, súvisia s vyhnaním Metodových žiakov, aj s údajnou „zradou Arnulfa“ či s tvrdením starých uhorských kronikárov o „výmene“ Svätoplukovho kráľovstva za „bieleho koňa“.
Je tu však aj verzia českého kronikára Kosmasa, podľa ktorej Svätopluk zmizol zo stredu svojho vojska, tajne zabil koňa, zakopal meč a v prezlečení sa uchýlil k pustovníkom na svahu Zobora.
Nepoznaný prežil zvyšok života a až v čase smrti prezradil, kto je. Tu má korene „biela legenda“, ktorej autorom popri Kosmasovi je Pulkava a Piccolomini (budúci pápež Pius II.). Jej podstatou je Svätoplukov pustovnícky život v benediktínskom kláštore na Zobore.
Možno si uvedomoval, že urobil chybu, keď neuposlúchol Metoda a dopustil vyhnanie jeho žiakov? Umieral v bolesti, vidiac, že sa začínajú napĺňať Metodove slová o tisícročí cudzích vládcov v jeho domovine? Videl, že jeho ríšu zaplieňuje barbarský sused? To mohli byť dôvody, prečo sa utiahol a kajal sa, a možno ho k tomu povzbudzoval aj Gorazd.
Kňaz – historik Marek Vadrna našiel v Rakúskej národnej knižnici dokument, ktorý by to potvrdzoval: tlač z roku 1655, „Menológium svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu“, v ktorom je Svätopluk označený za svätého.
Autorom je prior kláštora vo švajčiarskom Weingartene Gabriel Bucelin. Mních Bucelin píše, že Svätopluk „na sviatok sv. Petra a Pavla zamestnaný poľovačkou chcel od Metoda, aby oddialil bohoslužby až po jeho návrate a ten ich odkladal, ako dlho to len bolo možné. No ako sa priblížilo popoludnie, začal ich (Metod) slúžiť.
Tým natoľko zapôsobil na (Svätopluka), že by bol po jeho príchode skoro už ku koncu bohoslužieb vykonal strašný zločin a vlastnou rukou zavraždil miništranta, keby mu v tom nezabránili dvorania…
Od toho dňa zažíval rôzne pohromy… čo znepokojilo kráľovho ducha, že… odsúdil svoje zločiny, a predovšetkým to, čoho sa dopustil voči apoštolovi zo svojho kráľovstva a voči sebe (a odišiel). Bez toho, aby niekto o tom vedel… zostúpil z koňa a odišiel do veľmi hustého lesa.
Ale aby nikto neprišiel ani len na stopu jeho úteku, zabil koňa mečom a kráľovskými rukami, a potom meč ukryl v zemi. (Nato) v najväčšej chudobe porovnával, čo stratil úplným odvrhnutím pozemského života pre nebeské kráľovstvo. (Stal sa mníchom) a veľkou prísnosťou života sa očisťoval od zločinov predošlého života (a) všetci ho pokladali nielen za početného, ale veľmi rýchlo za svätého.
Nakoniec zomrel, aby vzdal Bohu slávu (a) svätému Stvoriteľovi odovzdal svoju svätú dušu“. Bucelin ho tituluje ako „kráľa mnícha vyznávača“ („rex monachus confessor“) a udáva ako deň jeho sviatku 16. marec.
Ak je to tak, malo by nám, Slovákom, ísť o to, aby možná budúca konfederácia či Stredoeurópska únia, stavala na svätoplukovských základoch. Pravdaže s tým, aby sme my, jeho nasledovníci, sa neustále neškriepili ako jeho synovia, ale aby sme odhliadnuc od všetkých našich (ne)ľudských vlastnostní začali konečne ťahať za jeden povraz. Najmä my, ktorí si ctíme tradície a vec národa a Boha je nám posvätná.
Marián Tkáč
Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Svedectvo
