Je ilúziou veriť, že sa dá postaviť proti štátu

Ilustračné foto: Pixabay

Ľudia znova a znova podľahnú ilúzii, že musia vyjsť do ulíc a rozbiť okná, keď sa im stane neprávo. Politici všetkých odtieňov už fantazírujú o nadchádzajúcich ľudových povstaniach a občianskej vojne. Toto povstanie proti násiliu „zhora“ je pochopiteľné, pretože ľudia to ťažko znášajú a chcú proti nemu bojovať aj násilím. Sto a viac rokov histórie však ukázalo, že ten, kto je taký hlúpy, že verí, že sa môže postaviť proti štátu, bude hazardovať. Štát je dobre vybavený.

Pacifistický svet môže vzniknúť len prostredníctvom hlbokej zmeny sociálnych a ekonomických podmienok. Aby to však ľudstvo dosiahlo, musí si zvoliť inú cestu ako násilie.

Už na začiatku druhej svetovej vojny si Albert Camus do denníka zapísal: „Nikoho nehnať k výtržnostiam. Človek musí byť jemný ku krvi a slobode iných.“ Odporúča vzdelávať svojich blížnych komplexne a naučiť sa sebaovládaniu ako prvému prikázaniu (1).

Tolerancia však nie je synonymom poddajnosti. Je to cnosť, ktorá umožňuje mier. Okrem toho existuje osveta a vzdelávanie, čo je impozantná úloha, ktorá si vyžaduje veľa času a trpezlivosti: Ľudia sa musia učiť o sebe, o svojej povahe, o svojich spôsoboch reagovania a o spôsoboch reakcie druhých, a tak sa stať „hnacím pásom“ zmien vo svete ( 2).

Mladí ľudia potrebujú humánne a odvážne vzory, aby mohli raz nasmerovať svet iným smerom.

Bez nátlaku a násilia – v absolútnej dobrovoľnosti

Len ak sa ľudia stretnú a budú premýšľať o tom, ako môžu spoločne vyriešiť nastávajúce sociálne a ekonomické problémy, ľudstvo napreduje a svet sa zotaví. Na dobrovoľnej báze sa radi združujú. Aj dieťa spolupracuje, ak nie je nútené. Nátlak a sila potláčajú prirodzenú potrebu spolupracovať. Po koncepte slobody potom musí nasledovať koncept nenásilia.

Prečo by dospelí nemali byť schopní vysporiadať sa s problémom vírusu bez donucovacích opatrení, ako je očkovanie na zmenu génov alebo izolácia, ktorá kradne slobodu? Môžu tiež pomôcť zamyslieť sa nad tým, ako možno vyriešiť medzištátne problémy bez zničujúcej vojny. Za žiadnych okolností by sa riešenie problémov ľudstva nemalo delegovať na politikov! (3)

Politickým príkladom nevhodného nátlaku bola ruská revolúcia. Tam boľševici použili cársky princíp násilia, útlaku a nátlaku namiesto toho, aby si zvolili humanistickú cestu a oslovili ľudí a nechali ich ísť na slobodu. Možno sa tak dalo zabrániť druhej svetovej vojne.

Tolerancia nie je synonymom ustupovania

Albert Camus pripísal tento významný výrok Johannovi Wolfgangovi von Goethemu vo svojich denníkových záznamoch z roku 1939 (4).

Od 25. októbra do 16. novembra 1995 však 28. generálna konferencia členských štátov UNESCO (Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru) prijala „Deklaráciu princípov tolerancie“, ktorej výňatky možno citovať nižšie. V preambule štáty UNESCO píšu:

„Odhodlaní podniknúť všetky pozitívne kroky potrebné na šírenie myšlienky tolerancie v našich spoločnostiach – pretože tolerancia nie je len vysoko ceneným princípom, ale aj nevyhnutnou podmienkou pre mier a pre hospodársky a sociálny rozvoj všetkých národov – vyhlasujeme“:

“Tolerancia znamená rešpekt, prijatie a uznanie kultúr nášho sveta.”

“Tolerancia je cnosť, ktorá umožňuje mier a prispieva k prekonaniu kultu vojny prostredníctvom kultúry mieru.”

“Tolerancia nie je synonymom ústupkov, blahosklonnosti a zhovievavosti.”

„V súlade s rešpektovaním ľudských práv praktizovaná tolerancia neznamená tolerovanie sociálnej nespravodlivosti alebo opustenie či oslabenie vlastného presvedčenia.“

Tolerancia na úrovni konania štátu si vyžaduje spravodlivosť a nestrannosť v legislatíve, pri uplatňovaní zákonov, v súdnictve a správe

“V dnešnom svete je tolerancia dôležitejšia ako kedykoľvek predtým.”

„Tolerancia je potrebná medzi jednotlivcami, ako aj v rodinách a komunitách.

“Vzdelávanie je najúčinnejší prostriedok proti intolerancii.”

“Výchova k tolerancii je jedným z najnaliehavejších vzdelávacích cieľov.”

„Zaväzujeme sa podporovať toleranciu a nenásilie prostredníctvom programov a inštitúcií v oblasti vzdelávania, vedy, kultúry a komunikácie.“ (5)

Camus: “Nikoho nepriviesť k výtržnostiam!”

Na začiatku druhej svetovej vojny Camus píše v liste zúfalému mužovi:

„Máte úlohu, o tom nepochybujte. Každý človek má viac či menej sféru vplyvu. Vďačí za to rovnako svojim nedostatkom ako svojim zásluhám. Ale nech je to ako chce, je tam a dá sa okamžite použiť. Nikoho nehnať k výtržnostiam.

Musíte šetriť krvou a slobodou iných. Ale môžete presvedčiť desať, dvadsať, tridsať ľudí, že táto vojna nebola ani nevyhnutná, ani nie je, že ešte neboli vyskúšané všetky prostriedky na jej zastavenie, že ju treba povedať, napísať, ak je to možné, vykričať, ak treba!

Týchto desať alebo tridsať ľudí to rozšíri medzi desať ďalších, ktorí to rozšíria. Ak ťa brzdí zotrvačnosť, začni odznova s ​​ostatnými.” (6)

Mládež potrebuje humánne a odvážne vzory

Aby mohli mladí ľudia nasmerovať svet iným smerom, potrebujú humánne a odvážne vzory. Môžu to byť na jednej strane rodičia a starí rodičia a na druhej učitelia. Ale najprv musia ľudia spoznať sami seba. Musia si uvedomiť svoju povahu a svoje vzorce psychologických reakcií – a v ďalšom kroku rozpoznať aj iných ľudí (7).

Ľudia spravidla nemôžu získať tieto vedomosti jednoduchými procesmi učenia. Aby zmenili svoj emocionálny postoj, mali by vstúpiť do terapeutického vzťahu s psychoterapeutom, ktorý je skutočným „sudcom charakteru“.

Prostredníctvom vzťahu dôvery jednotlivec zažíva prijatie a súcit. To mu umožňuje prepracovať sa cez urážlivé skúsenosti. Prostredníctvom toho jednotlivec získava chápavý pohľad na seba a svojich blížnych.

Posilnený a sebauvedomený dospelý (či už matka, otec alebo učiteľ) je potom vhodným vzorom pre mládež, ktorá k nemu vzhliada. Vybavený zdravým rozumom, naberá odvahu použiť vlastný rozum, myslí za všetkých, pretože sa nebojí svojich blížnych, ale komunikuje a spolupracuje s nimi.

Tiež sa poslušne nepodriaďuje žiadnej údajnej autorite, ale zostáva verný sebe a svojej etike. Otvorene sa hlási k nenásiliu, mieru, dobrovoľnosti a duchu zodpovednosti v rodine a spoločnosti a verejný duch vníma ako žiaduci cieľ pre všetkých ľudí.

Dr. Rudolf Hänsel

.O autorovi: Dr Rudolf Lothar Hänsel je pedagóg (riaditeľ na dôchodku), doktor pedagogiky (Dr. paed.) a diplomovaný psychológ (Dipl.-Psych. so zameraním na klinickú, pedagogickú, mediálnu a individuálnu psychológiu). Učil dlhé desaťročia, školil absolventov vysokých škôl v spoločnosti BAYER AG v Leverkusene a spolu s kolegami založil a viedol v Kolíne nad Rýnom vzorovú školu pre bývalé školské neúspechy. Na Bavorskej akadémii pre prípravu učiteľov a personálny manažment bol riaditeľom inštitútu zodpovedným za vzdelávanie poradcov pre všetky typy škôl. Na konci svojej profesionálnej kariéry bol štátnym školským radcom hlavného mesta Mníchova. Ako dôchodca dlhé roky pracoval ako psychoterapeut vo vlastnej praxi. Vo svojich knihách a pedagogicko-psychologických článkoch

Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Poznámky

(1) Marin, Lou (ed.). (2013). Albert Camus – Libertariánske spisy (1948-1960). Hamburg, s. 268 a 273

(2) https://www.globalresearch.ca/wer-die-welt-andern-will-muss-den-menschen-andern/5788261

(3) https://www.globalresearch.ca/die-losung-der-menschheitsprobleme-nicht-an-politiker-delegieren/5748759/

(4) Marin, Lou (ed.). (2013). Albert Camus – Libertariánske spisy (1948-1960). Hamburg, s. 268

(5) https://www.verbraucherschutzstelle.de/prinzipien_der_toleranz.htm/

(6) Marin, Lou (ed.). (2013). Albert Camus – Libertariánske spisy (1948-1960). Hamburg, s. 273

(7) https://www.globalresearch.ca/wer-die-welt-andern-will-muss-den-menschen-andern/5788261