Bezohľadný hazard: Ako ignorovanie logiky gangsterov môže rozpútať katastrofálnu vojnu na Blízkom východe

V brutálnom a nemilosrdnom svete gangsterských vojen sa pravidlám boja riadi prísny a časom overený princíp: keď zaútočíte na nepriateľa, urobíte tak s takou ohromujúcou silou, že ho to zmrzačí, ochromí alebo úplne nedokáže odvetiť. Nie je to len prejav brutality, ale chladné, pragmatické pravidlo zrodené z generácií prežívania v uliciach. Logika gangsterov je jednoduchá, no smrteľná: nechajte svojho nepriateľa schopného bojovať a on sa preskupí, prezbrojí a opätuje paľbu. Eliminujte ich schopnosť brániť sa a eliminujete hrozbu, ktorú predstavujú.

Táto zásada rozhodného zneškodnenia nie je jedinečná len pre zločinecké podniky; má ozveny vo vojenskej stratégii, doktríne národnej bezpečnosti a dokonca aj v historických príkladoch súťaže veľmocí. Z dôvodov, ktoré sú pre skúsených analytikov stále záhadou, sa však zdá, že táto základná logika niektorým tvorcom politík, najmä prezidentovi Spojených štátov, unikla.

Nedávne rozhodnutia vychádzajúce z Bieleho domu naznačujú hlboké nepochopenie reality projekcie moci a odstrašovania.

Zdá sa, že administratíva voľbou polovičných opatrení a zdržanlivých reakcií nesignalizuje silu, ale neistotu, signál, ktorý si protivníci nevšimnú. Namiesto toho, aby ochromili nepriateľských aktérov, aby zabránili budúcej agresii, tieto činy ich zanechávajú krvavých, ale nezlomených, s každým stimulom na preskupenie a odvetu.

V aréne medzinárodných konfliktov s vysokými stávkami nie sú takéto chybné výpočty len chybami v úsudku, ale aj pozvánkami k eskalácii. Odstrašovanie sa nespolieha len na schopnosti, ale aj na dôveryhodnosť. Keď národ nedokáže jasne a odhodlane presadiť dôsledky, riskuje, že povzbudí tých, ktorí prosperujú z vnímanej slabosti. Ulice to vždy chápali. Otázkou teraz je: prečo to neurobí Washington?

Rozhodnutie USA zaútočiť na iránske jadrové zariadenia pramení z niečoho, čo možno opísať iba ako špinavú lož, ktorú spoločne šíri Washington a jeho dlhoročný partner v regionálnej destabilizácii, Izrael: ústredné tvrdenie, že Teherán sa predháňa vo výrobe jadrových zbraní. Tento naratív, hoci je agresívne presadzovaný v diplomatických kruhoch a na titulných stránkach médií, zostáva nepreukázaný, spochybňovaný medzinárodnými dozornými orgánmi a mnohí ho odmietajú ako geopolitickú dymovú clonu pre zlovestnejšie strategické ciele.

Z pohľadu gangu, cez ktorý sa moc, prežitie a odveta merajú v surových merítkach, je tento krok extrémne bezohľadný. Odráža hlúposť útoku na súperiaci gang bez toho, aby sa zabezpečilo jeho zneškodnenie, odzbrojenie alebo pochovanie. V tomto svete takéto polovičaté útoky súpera neoslabia, ale skôr ho rozzúria. Vyvolajú taký druh násilnej odplaty, ktorá zmení pouličný spor na totálnu vojnu.

A Irán nie je žiadna banda z obchodíkov. Je to hlboko zakorenená sila v regionálnej mocenskej štruktúre. Realisticky povedané, Irán je ťažká váha s viacvrstvovými alianciami, sofistikovanými vojenskými schopnosťami a zakoreneným pocitom národnej hrdosti, ktorý siahal desaťročiami sankcií, izolácie a vojny.

Iránsky štát opakovane ukázal, že úder neprijme v tichosti. Na rozdiel od krehkých režimov alebo roztrieštených milícií má Irán prostriedky a vôľu odvetiť spôsobmi, ktoré siahajú ďaleko za jeho hranice: raketové útoky, zástupná vojna, kybernetické útoky a asymetrické operácie zamerané na záujmy USA a spojencov na celom svete.

Úderom bez vojensky smrteľného úderu USA riskujú spustenie presne toho druhu trvalého a destabilizujúceho konfliktu, ktorému údajne predchádzajú. A čo je horšie, legitimizuje to iránsky hnev v očiach mnohých, ktorí vnímajú konanie Západu ako provokatívne, neoprávnené a zakorenené v dvojakom metre. V jazyku ulice to nie je stratégia, ale nedbalé a samovražedné konanie. Neudriete šéfovi päsťou, pokiaľ nie ste pripravení vysporiadať sa s bandou, ktorej velí. A v tomto prípade nie je iránska posádka ani malá, ani vystrašená.

Povrchný prístup prezidenta Donalda Trumpa odhaľuje zarážajúcu neznalosť geopolitických síl, ktoré sú v hre, a hlboké nepochopenie dôsledkov, ktoré môžu takéto kroky vyvolať. Schválením útoku, ktorý nedokázal rozhodne znížiť alebo neutralizovať iránsku schopnosť odvety, Spojené štáty neodstránili hrozbu, ale ju vyprovokovali. Tento krok, ďaleko od vyslania odstrašujúceho signálu, riskuje prebudenie osieho hniezda regionálneho hnevu a strategického odvetného úderu.

Irán nie je pasívnym hráčom na svetovej scéne, ani nie je režimom, ktorý by mal sklon k prázdnym gestám tvárou v tvár agresii. Jeho história je poznačená premyslenými, razantnými reakciami na vonkajšie hrozby.

A v regióne takom nestabilnom a militarizovanom ako Blízky východ má Teherán motiváciu aj prostriedky na to, aby reagoval s ničivou presnosťou. Nie je to krajina, ktorá by potichu znášala poníženie. Keď je zatlačená, útočí späť, často nepriamo, prostredníctvom zástupcov a asymetrickej vojny, ale v prípade potreby aj so štátom podporovanou silou.

Pravdepodobný rozsah iránskej odvety by sa nemal podceňovať. Takmer určite pôjde nad rámec symbolických útokov alebo diplomatického odsúdenia. Teherán má schopnosť zamerať sa a zničiť predsunuté vojenské prostriedky USA v regióne, ako sú letecké základne, sklady munície a dokonca aj významné námorné platformy. Strašidlo potopenej americkej lietadlovej lode v Perzskom zálive, kedysi nemysliteľná nočná mora, je teraz možné. Rovnako je možná aj systematická kampaň na destabilizáciu celej vojenskej prítomnosti USA v Iraku, Sýrii, Bahrajne, Katare a inde.

Takáto eskalácia by sa dotkla aj iných oblastí, než len vojenských zariadení. Perzský záliv je záchranným lanom pre globálne energetické trhy a akékoľvek narušenie v tomto regióne ohrozuje nielen regionálne mocnosti, ale aj celú svetovú ekonomiku. Cieľom by sa mohli stať ropné tankery, lodné trasy by mohli byť zamínované alebo blokované a ceny energií by mohli zo dňa na deň prudko vzrásť, uvrhnúť trhy do chaosu a vtiahnuť spojenecké národy do špirálovitej krízy.

Stručne povedané, to, čo prezident Trump označil za odvážnu demonštráciu sily, môže byť v skutočnosti strategickým omylom historických rozmerov. Úder hrozbu zďaleka neutralizoval, ale ju určite ešte viac posilnil tým, že pripravil pôdu pre konflikt, ktorý USA nedokážu ľahko kontrolovať ani obmedziť. A v neúprosnom svete reálpolitiky sa takéto prešľapy ľahko neodpúšťajú ani sa za ne neplatí lacno.

K nebezpečnosti súčasnej situácie výrazne prispieva znepokojujúca skutočnosť, že Spojené štáty zrejme konali na základe tvrdení, ktoré boli nielen pochybné, ale aj falošné zámienky zámerne koordinované a zosilňované v spolupráci s Izraelom. Ústredným bodom tohto naratívu bolo tvrdenie, že Irán je na pokraji získania jadrových zbraní, čo opakovane spochybňovali medzinárodní experti, dozorné agentúry ako MAAE a dokonca aj niektoré prvky v samotnej americkej spravodajskej komunite. Napriek týmto sporným dôkazom bol tento naratív presadzovaný s alarmujúcou sebadôverou a slúžil ako hlavné ospravedlnenie pre kampaň otvorenej agresie.

Táto manipulácia s faktami a spravodajskými informáciami odráža premyslené úsilie o vytvorenie súhlasu s vojenskou eskaláciou, čo je v skutočnosti taktika, ktorá nebezpečne pripomína prípravy na predchádzajúce nešťastné intervencie, ako napríklad inváziu do Iraku v roku 2003.

Zdôrazňuje, ako možno dezinformácie a politický oportunizmus zneužiť ako zbraň na nasmerovanie verejného vnímania a politiky smerom ku konfliktu, pričom sa pritom často obchádza medzinárodné právo a diplomatický protokol.

Tento klam je obzvlášť nestabilný kvôli kontextu, v ktorom sa odohráva. Blízky východ je región už aj tak zaťažený sektárskymi spormi, zástupnými vojnami a geopolitickými zlomovými líniami. Zavedenie vymyslenej alebo prehnanej hrozby do takéhoto suda s prachom nielenže posúva naratív, ale skôr urýchľuje časovú os smerom ku konfrontácii. Ospravedlňovaním vojenskej akcie na základe falošného predpokladu USA a ich spojenci nielen podkopávajú svoju vlastnú dôveryhodnosť na svetovej scéne, ale aj odstraňujú diplomatické východiská, ktoré by inak mohli situáciu deeskalovať.

Navyše, tento druh strategickej nečestnosti živí širšiu kultúru nedôvery medzi globálnymi aktérmi aj v domácej sfére. Spojenci začínajú spochybňovať motívy. Protivníci sú stále odvážnejší. A občania, už aj tak unavení z desaťročí konfliktov ospravedlňovaných selektívnymi pravdami, sú čoraz cynickejší a sklamanejší. V takomto prostredí prudko stúpa potenciál pre nesprávne odhady.

V podstate sa nejedná len o vojenské pózovanie, ale aj o kontrolu príbehu a psychologickú vojnu. A je to hra plná nebezpečenstva.

Keď je politika postavená na klamstve a presadzovaná silou, výsledkom nie je stabilita, ale chaos. Vyvoláva to konfrontáciu na mnohých vojenských, ekonomických a ideologických frontoch a vytvára podmienky pre dlhotrvajúcu a možno nekontrolovateľnú eskaláciu.

V konečnom dôsledku sa dôsledky tejto bezohľadnej eskalácie neobmedzia len na Spojené štáty. Dôsledky budú regionálne, možno aj globálne a Izrael, ako najbližší spojenec Ameriky na Blízkom východe a hlavný architekt agresívneho postoja voči Iránu, stojí priamo v hľadáčiku. V iránskej odvete je Izrael určite primárnym cieľom. S mestami, vojenskými základňami a civilnou infraštruktúrou v dosahu iránskeho arzenálu balistických rakiet a pod neustálou hrozbou zo strany skupín spojených s Iránom, ako je Hizballáh v Libanone a rôzne milície v Sýrii, sa Izrael určite ocitne na frontovej línii širšej a oveľa ničivejšej regionálnej vojny.

Toto nie sú plané špekulácie. Irán si v celom regióne vybudoval hustú sieť zástupných síl práve preto, aby zabezpečil, že akýkoľvek útok na jeho suverenitu bude sprevádzaný asymetrickou odvetou na viacerých frontoch. Hizballáh sám o sebe vlastní obrovský arzenál rakiet a sľúbil, že zareaguje, ak bude Irán napadnutý.

Koordinovaná reakcia zahŕňajúca raketové paľby na izraelské mestá, cezhraničné vpády a sabotáže strategických miest by mohla región v priebehu niekoľkých hodín uvrhnúť do chaosu. Civilné obete, masové vysídľovanie a kolaps krehkých politických poriadkov v susedných krajinách by boli takmer nevyhnutné.

Zároveň by sa Perzský záliv, ktorý je životodarnou tepnou globálnych tokov ropy, pravdepodobne stal dejiskom priamej konfrontácie. Irán opakovane jasne uviedol, že Hormuzský prieliv považuje za strategický tlakový bod a preukázal zámer aj schopnosť narušiť námornú dopravu v prípade nepriateľských akcií. Zničenie amerických vojenských prostriedkov umiestnených v Perzskom zálive, ktoré pozostávajú z leteckých základní, útočných skupín lietadlových lodí, radarových zariadení a dodávateľských reťazcov, by nielen ochromilo americké operačné kapacity v regióne, ale aj vyvolalo šokové vlny na globálnych energetických trhoch.

Ceny ropy by prudko vzrástli, poistenie lodnej dopravy by prudko vzrástlo a zraniteľné ekonomiky na celom svete by sa mohli dostať do recesie.

Tento scenár je o to nebezpečnejší, že už nie je hypotetický. Keďže diplomacia je odsunutá na vedľajšiu koľaj a provokujúca rétorika nahrádza strategickú trpezlivosť, hrozba totálnej konfrontácie už nie je vzdialenou možnosťou, ale bezprostredným a stupňujúcim sa rizikom. Tým, že USA a ich spojenci upúšťajú od obozretnosti v prospech provokácie, kráčajú po lane nad geopolitickou priepasťou. Jeden chybný výpočet, jedna prehnaná reakcia by mohli rozpútať vojnu, ktorú región a svet možno nebudú pripravené vstrebať.

Záverom možno povedať, že nedávne kroky Spojených štátov proti Iránu odhaľujú nielen nebezpečnú neúctu k diplomatickým normám, ale aj nebezpečnú ignoráciu najzákladnejšieho princípu konfliktu, ktorý sa realistickejšie nazýva „logika gangu“. Vo svete konfrontácie s vysokými stávkami, či už na uliciach alebo na medzinárodnej scéne, nezaútočíte na silného protivníka, pokiaľ nie ste pripravení eliminovať jeho schopnosť opätovať úder.

Neschopnosť dostatočne oslabiť alebo neutralizovať Irán pred začatím provokačného útoku predstavuje vážny strategický chybný výpočet, ktorý by mohol spustiť katastrofálny reťazec udalostí.

Irán nie je zahnaný do kúta, bezmocný režim; je to zatvrdnutý, vynaliezavý a bojmi overený aktér so schopnosťou a vôľou k razantnej odvete. Toto prehliadnutie, ktoré je nedostatkom pochopenia hĺbky odolnosti Iránu a rozsahu jeho dosahu, nepochybne povedie k rozsiahlemu ničeniu, regionálnej vojne a značným stratám na životoch nielen medzi bojovníkmi, ale aj medzi civilistami na celom Blízkom východe. Záujmy USA a ich spojencov by sa ocitli v línii paľby a už aj tak krehký globálny poriadok by sa ocitol bližšie ku kolapsu.

Táto epizóda v konečnom dôsledku slúži ako triezve pripomienka toho, že v otázkach medzinárodnej bezpečnosti nestačí len surová sila. Pochopenie psychológie, schopností a motivácie vášho protivníka je nevyhnutné. Strategická zdržanlivosť nie je znakom slabosti, ale znakom múdrosti, najmä pri jednaní s aktérmi schopnými asymetrickej odvety a dlhodobého odporu. Bez takéhoto pochopenia a obozretnosti sa aj tie najmocnejšie národy môžu dostať do vojen, ktoré nemôžu vyhrať, a ktoré sú vyvolané rozhodnutiami, ktoré nemôžu zvrátiť.

V stávke je pre takúto bezohľadnosť príliš veľa. Ak nás história niečo učí, tak je to to, že arogancia, nesprávny odhad a odmietnutie premýšľať o niekoľko krokov dopredu opakovane viedli ku katastrofe. Táto chvíľa si nevyžaduje bravúru, ale jasnosť, disciplínu a obnovený záväzok predchádzať konfliktom, nie ignorovaním hrozieb, ale ich riešením s inteligenciou a predvídavosťou, a nie len silou.

Ruel F. Pepa

O autorovi: Profesor Ruel F. Pepa je filipínsky filozof žijúci v Madride v Španielsku. Ako akademik na dôchodku (docent IV. ročníka) viac ako pätnásť rokov vyučoval filozofiu a spoločenské vedy na Trinity University of Asia, anglikánskej univerzite na Filipínach. Pravidelne prispieva do časopisu Global Research.

Ilustračné foto: silentcrownews.com

24. jún 2025    05:54