Európski lídri chcú drasticky zvýšiť výdavky na obranu a pripraviť svoje ekonomiky na vojnu. Existujú plány na zavedenie (zatiaľ) dobrovoľnej brannej povinnosti a inštaláciu jadrového štítu. Viaceré krajiny sú ochotné vyslať vojakov do krajín susediacich s Ruskom, vrátane Ukrajiny.
Boris Pistorius, bývalý nemecký minister obrany, vyhlásil, že jeho krajina bude „pripravená na vojnu“ (Kriegstüchtigkeit) do roku 2029. Vojnová sekera bola vykopaná.
„Trump nás zradil a Putin nám hrozí; preto musíme zvýšiť naše vojenské úsilie a pripraviť sa na vojnu.“ Toto je naratív, ktorý nám predkladá európska elita a ktorý je široko rozšírený v mainstreamových médiách. Tento príbeh však skrýva skutočné dôvody a základné príčiny tejto vojnovej horúčky.
Odmietnuť
Militarizácia Európy prebieha v kontexte širšej hospodárskej krízy. Od finančnej krízy v roku 2008 má európske hospodárstvo problémy nájsť nové cesty rastu. Kríza COVID-19 zasadila hospodárstvu ťažký úder a kvôli ekonomickým sankciám voči Rusku sme prišli o prístup k lacnej energii.
Kvôli posadnutosti úspornými opatreniami vlády zanedbávali sektory potrebné na rozvoj produktivity, ako je vzdelávanie a veda. Medzitým finanční oligarchovia dostatočne neinvestovali svoje monopolné zisky do nových technológií, aby udržali krok s konkurenciou z USA a Číny.
V dôsledku toho Európa zaostáva za ostatnými časťami sveta technologicky aj ekonomicky.
Geopoliticky to tiež nie je dobré. Európe a USA sa nepodarilo premeniť Rusko na polokolóniu po páde Sovietskeho zväzu a dosiahnuť zmenu kapitalistického režimu v Číne.
Západ dúfal, že povolením Číny vstúpiť do Svetovej obchodnej organizácie a rozsiahlymi investíciami do krajiny kapitalistické sily zosilnú natoľko, že nakoniec prevezmú moc od komunistickej strany. To bolo zbožné želanie.
Tým, že Európa otrocky nasledovala USA, nedokázala po páde Sovietskeho zväzu vybudovať vyváženú bezpečnostnú štruktúru, ktorá zahŕňala aj Rusko.
Teraz sa Rusko aj Čína stali impozantnými protivníkmi, s ktorými si nemožno zahrávať.
Najmä pod vplyvom Číny tvoria krajiny globálneho Juhu čoraz väčšiu protiváhu k dominancii Severu prostredníctvom BRICS.
Bitka sa začala
V tomto kontexte americká elita na čele s Trumpom a Muskom spustila agresívnu kampaň na zabezpečenie absolútnej nadvlády USA (Make America Great Again), a to aj na úkor ich najbližších spojencov.
To znamená, že medzi USA a inými imperialistickými veľmocami vypukol boj. Na Svetovom ekonomickom fóre v Davose sa Ursula von der Leyen vyjadrila takto:
„Svetový poriadok založený na spolupráci, ako sme si ho predstavovali pred 25 rokmi, sa nenaplnil. Namiesto toho sme vstúpili do novej éry tvrdej geopolitickej konkurencie. Najväčšie ekonomiky sveta súperia o prístup k surovinám, novým technológiám a globálnym obchodným trasám. Od umelej inteligencie po čisté technológie, od kvantových počítačov po vesmír, od Arktídy po Juhočínske more – preteky sa začali.“
Hnacou silou týchto pretekov je honba za maximálnym ziskom a expanzia západného monopolného kapitálu. To je to, čo je v stávke, a o to v konečnom dôsledku ide. Ak sa chcete zapojiť do tohto závodu, hrá sa vojenská karta. Alebo, ako povedal bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder :
„Krajina sa skutočne spolieha na medzinárodnú scénu len vtedy, ak je ochotná ísť do vojny.“
Ospravedlňujeme sa
Hlavná výhovorka pre súčasnú vojnovú horúčku – že Rusko predstavuje vojenskú hrozbu – je nepodložená. Moskva vôbec neusiluje o expanziu. Podľa špičkových odborníkov ako Jeffrey Sachs a John Mearsheimer bola invázia na Ukrajinu odpoveďou Moskvy na expanziu NATO na východ a militarizáciu Ukrajiny. Moskva to považovala za existenčnú hrozbu.
Pokiaľ ide o konvenčnú vojnu, Rusko nie je schopné poraziť Európu. Kremeľ už uviazol v oveľa slabšej Ukrajine. A ak by došlo ku konfrontácii medzi Európou a Ruskom, ocitli by sme sa v jadrovom scenári – v koncovej hre, ktorú nikto nechce.
Vojnové hospodárstvo
Inými slovami, súčasné vojenské napätie nie je ani tak výsledkom geopolitických konfliktov s Ruskom, Čínou a teraz dokonca aj USA, ale skôr zakorenené v snahe západného monopolného kapitálu o maximálny zisk a expanziu.
Na zabezpečenie ziskov západných monopolov musia byť zaručené investície a trhy v zahraničí, ako aj dodávky lacných surovín z týchto krajín. A na to je nevyhnutný silný vojenský aparát – v prípade potreby uviesť vzdorovité krajiny do poriadku.
Militarizácia tiež podporuje ekonomiku. Vojnové hospodárstvo nezávisí od kúpnej sily obyvateľstva, ale od rozhodnutí politických vodcov. Vojenské nákupy môžu (dočasne) poskytnúť určitý priestor na oddych častiam priemyslu, hoci to prichádza na úkor iných sektorov. O to sa pokúsil Reagan v 80. rokoch so svojím programom Hviezdne vojny a o to, čo urobil Hitler v 30. rokoch.
V Belgicku a pravdepodobne aj inde môže militarizáciu sprevádzať bezprecedentná vlna privatizácie. Časť peňazí na vojenské výdavky bolo možné získať predajom národného majetku alebo jeho častí. Militarizácia ako páka privatizácie.
Toto vojnové hospodárstvo slúži účelu skutočnej vojnovej prípravy. Počas studenej vojny mali európske krajiny veľké stále armády. Po páde Sovietskeho zväzu boli na rýchle zásahy nasadené mobilné intervenčné sily, ako sme to videli v Líbyi a Sýrii.
Teraz sa plánuje znovuzavedenie brannej povinnosti, rozšírenie vojenskej infraštruktúry a predĺženie pobytu v zahraničí, napríklad v pobaltských štátoch a na Ukrajine. Zvažujú sa aj ďalšie možnosti vrátane diskusií o jadrovom dáždniku.
Mnohé znaky naznačujú, že svetová vojna sa v očiach finančných a ekonomických elít stáva reálnou možnosťou.
Dôsledky
Takáto militarizácia má pre spoločnosť ďalekosiahle dôsledky. Peniaze musia odniekiaľ prísť. V súčasnosti vynakladá Európa na obranu približne 2 % svojho HDP. Ak chce dosiahnuť 5 % benchmark, bude musieť na obranu minúť ročne približne 500 miliárd eur viac.
V prípade pravicových vlád bude prudké zvýšenie rozpočtov na obranu nevyhnutne na úkor sociálnych výdavkov a Zelenej dohody , ktorá má ročný rozpočet 86 miliárd EUR .
Ako už bolo spomenuté, militarizáciu bude pravdepodobne sprevádzať bezprecedentná vlna privatizácie v ekonomike.
Zriadenie skutočnej európskej armády prináša aj značný demokratický deficit. Štruktúra velenia bude na európskej úrovni. Čoskoro nebudú ani národné vlády, ani parlamenty, ale eurokrati rozhodovať o tom, či budú naši chlapci a dievčatá poslaní do prvej línie.
Napokon, militarizácia našich ekonomík a spoločností bude len ďalej eskalovať napätie na európskom kontinente. Namiesto budovania vyváženej bezpečnostnej štruktúry spúšťame nebezpečné preteky v zbrojení a vyvolávame nepriateľstvo voči ruskej jadrovej veľmoci.
Na križovatke
Európa stojí pred historickou voľbou. Proces militarizácie prichádza s obrovskými ekonomickými nákladmi, sociálnym úpadkom, oneskoreniami v zelenej transformácii a demokratickým deficitom, pričom riziko väčšieho konfliktu je čoraz reálnejšie.
Je táto militarizácia skutočne v záujme európskych občanov, alebo je len v záujme ekonomických elít a zbrojárskeho priemyslu? Necháme sa strhnúť vojnovou horúčkou, alebo si zvolíme prosperitu, udržateľnosť a vyváženú bezpečnostnú štruktúru na kontinente?
Budeme nasledovať USA v ich imperialistickej a militaristickej logike, alebo vybudujeme nezávislý európsky projekt založený na rešpektujúcej spolupráci s krajinami globálneho Juhu? Nasledujúce roky budú rozhodujúce pri zodpovedaní tejto otázky.
Marc Vandepitte
O autorovi: Marc Vandepitte je členom Siete intelektuálov a umelcov na obranu ľudstva a bol pozorovateľom počas prezidentských volieb vo Venezuele. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.
Zdroje
Übergang zur Kriegswirtschaft?
„C’hanno rimasto soli…“. L’Unione Europea zastrešuje jadrovú energiu
Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou/Ria novosti
7. marec 2025 06:00
„This post has helped me solve my issue, thanks a ton!“