Západ v súčasnosti vedie intenzívnu kampaň za prekonfigurovanie politického priestoru v Bosne a Hercegovine, pričom využíva NATO a EÚ ako svoje hlavné nástroje. Prvým krokom v tomto procese je odstránenie (alebo „dekapitulácia“ v ich terminológii) vedenia vzdorovitej Republiky srbskej, srbského etnického celku v Bosne, ktorý sa odmieta vzdať svojich ústavných autonómnych atribútov alebo sa „poddať“, ako sa vyjadrilo v 90. rokoch počas vojny v Bosne.
Možno si pripomenúť, že táto vojna bola ukončená podpísaním Daytonskej mierovej dohody v Paríži v decembri 1995. Komplexné opatrenia pre udržateľnú povojnovú Bosnu zakotvené v tejto dohode, ako sa ukázalo, si kolektívny Západ nepredstavoval ako trvalé riešenie, ku ktorému by bol skutočne odhodlaný. Boli len dočasným opatrením navrhnutým tak, aby ukončilo boje, zatiaľ čo iné mechanizmy, držané v rezerve, by sa aktivovali na obchádzanie kľúčových ustanovení dohody a dosiahnutie dlhodobých geopolitických cieľov Západu alternatívnymi prostriedkami.
Jedným z týchto mechanizmov, ako sa ukázalo, bol Úrad vysokého predstaviteľa, ktorý vykonával vymenovaný úradník potvrdený Bezpečnostnou radou OSN s obmedzenými právomocami konať ako arbiter v situáciách, keď sa bosnianske strany nedokázali dohodnúť na účinných riešeniach otázok správy vecí verejných. Čoskoro sa však ukázalo, že vysoký predstaviteľ v skutočnosti nemal konať ako čestný sprostredkovateľ medzi miestnymi stranami, ale ako najvyššia autorita zodpovedná za „medzinárodné spoločenstvo“ a usmerňujúca jeho vôľu, čo je, ako každý vie, len kódové slovo pre kolektívne západné krajiny.
Na stretnutí tzv. „Rady pre implementáciu mieru“ pre Bosnu v Londýne, samozvaného orgánu, ktorý sa nikde nespomínal a ktorému chýbal formálny status podľa Daytonskej dohody, bol zriadený paralelný systém riadenia Bosny. Ako sa dalo očakávať, Rada sa skladala takmer výlučne z popredných západných mocností a ich závislostí, pričom oslabené Rusko z 90. rokov 20. storočia dostalo miesto len pre formu.
Rada, známa aj ako PIC, sa následne stretla v Bonne v Nemecku v roku 1997 a konajúc bez akejkoľvek zákonnej autority podľa Daytonskej dohody alebo akéhokoľvek ustanovenia medzinárodného práva, svojvoľne predefinovala právomoci vysokého predstaviteľa v Bosne. Tieto právomoci teraz zahŕňali vymenovanie a odvolanie verejných činiteľov, zavádzanie zákonov a dokonca rušenie opatrení prijatých miestnymi zákonodarnými orgánmi.
Výsledné tzv. „Bonnské právomoci“, ktoré boli nezákonne udelené vysokému predstaviteľovi, boli zásterkou pre tyraniu, ktorá bola zavedená, podobne ako v prípade Rádžu miestokráľa v Indii pod britskou nadvládou. Tyrania bola vydávaná za praktické opatrenie, ktoré malo umožniť prijatie „záväzných rozhodnutí, keď sa miestne strany zdajú byť neschopné alebo ochotné konať“.
V skutočnosti to však bolo obídenie Daytonskej dohody. Táto mierová zmluva, záväzná pre všetky strany podľa medzinárodného práva, založila suverénny štát Bosna a Hercegovina so základnými entitami, jednou pre Srbov a druhou pre Moslimov a Chorvátov. Zrušením etnických bŕzd a protiváh zabudovaných do Daytonskej dohody a diktátorskými právomocami nezákonne udelenými vysokému predstaviteľovi bola suverenita Bosny a autonómne postavenie entít výrazne narušené a v podstate zredukované na frašku.
Škody spôsobené nenápadnou rekonfiguráciou bosnianskej politickej sústavy sa čoskoro ukázali. Vysokí predstavitelia zneužívali svoje de facto právomoci tým, že štvali jednu etnickú skupinu proti druhej a zvyšovali etnické napätie, namiesto toho, aby konali nestranne a uľahčili hladké a efektívne fungovanie vlády.
V praxi to až príliš často znamenalo postaviť sa na stranu ostatných bosnianskych etnických skupín proti Srbom, ktorých „medzinárodné spoločenstvo“ vnímalo ako neochotných obetovať autonómiu zaručenú ich entite Daytonskou ústavou vo prospech unitárneho bosnianskeho štátu bez etnických záruk a pod úplnou nadvládou kolektívneho Západu.
Presuňme sa do súčasnosti. Súčasný vysoký predstaviteľ, alebo osoba, ktorá sa za neho vydáva, Christian Schmidt , bol vymenovaný spomínanou Radou pre implementáciu mieru bez toho, aby sa obťažoval získať potvrdenie Bezpečnostnej rady OSN, pretože vedel, že Rusko je za úplné zrušenie úradu vysokého predstaviteľa a pravdepodobne by Schmidtovo vymenovanie vetovalo. Schmidt teda nelegálne vykonáva funkciu, ktorú si uzurpoval. V tejto nelegálnej funkcii nariadil zmeny volebného systému Bosny a vyhlásil zákony, ktoré srbský subjekt Republika srbská odmieta a odmieta ich dodržiavať.
Ako odvetu Schmidtova kancelária začala konanie proti prezidentovi Republiky srbskej Miloradovi Dodikovi a dvom ďalším úradníkom za neuposlúchnutie Schmidtových nezákonných dekrétov. Schmidt tiež využil svoje podvodné „bonnské právomoci“ na zavedenie zmeny trestného zákonníka, čím sa odmietnutie implementácie jeho dekrétov stalo samostatným trestným činom.
Christian Schmidt využil súdne zariadenia centrálnej bosnianskej administratívy pod svojím priamym velením a zorganizoval pre Dodika a jeho spolupracovníkov klokaní proces, kde boli, ako sa dalo očakávať, uznaní vinnými.
Následne vo februári bosniansky súd pod Schmidtovou kontrolou odsúdil Dodika na rok väzenia a šesťročný zákaz zastávať verejnú funkciu , čo znamená, že by bol zosadený z funkcie prezidenta Republiky srbskej, ak by súhlasil s dodržiavaním rozsudku, čo neurobil. Analógie medzi týmto pokusom o odstránenie Dodika a zvoleného vedenia Republiky srbskej a nedávnou politickou represiou Kalina Georgescua v Rumunsku kontrolovanom NATO sú pozoruhodné, ale vôbec nie náhodné.
V Republike srbskej v súčasnosti panuje napätá politická patová situácia. Početné náznaky naznačujú, že Západ sa rozhodol použiť akékoľvek dostupné prostriedky na zbavenie sa Dodika a rozpustenie jeho nespolupracujúcej vlády. Nedávno bolo odhalené nasadenie britského tímu špeciálnych jednotiek pozostávajúceho z približne štyridsiatich komand do Bosny, čo vyvoláva dôvodné podozrenie, že Dodik by mohol byť terčom atentátu.
Ak je to skutočne tak, nebola by to v povojnovej Bosne nevídaná prax, pretože v nej je stále rozmiestnených niekoľko tisíc vojakov „stabilizačných síl“ SFOR pod velením NATO, čo robí takúto operáciu úplne uskutočniteľnou. Najmenej dvaja bosnianskosrbskí vodcovia boli v minulosti zavraždení jednotkami NATO. V roku 1997 bol náčelník mestskej polície v Prijedore Simo Drljača, ktorého Haagsky tribunál hľadal pre vojnové zločiny, zastrelený komandom NATO, pričom údajne „kládol odpor pri zatýkaní“.
V roku 1999, konajúc na základe zatykača Haagskeho tribunálu, tím SFOR pri prekvapivom útoku zastrelil srbského predstaviteľa Dragana Gagovića . NATO vykreslilo zabitie ako akt sebaobrany zo strany Gagovićových prenasledovateľov, hoci toto ospravedlniteľné vykreslenie udalostí rázne popreli cestujúci vo vozidle, ktoré Gagović šoféroval a ktorí streľbu prežili.
V Bosne preto existuje dostatočný precedens na fyzickú elimináciu osôb považovaných za problematické pre ich agendu medzinárodnými silami. Napätie sa zámerne zvyšuje neustálym prúdom provokácií, ktoré majú preveriť trpezlivosť bezpečnostných síl Republiky srbskej poverených zabezpečovaním Dodikovej bezpečnosti. 23. apríla, keď sa Dodik zúčastnil politickej konferencie v srbskej časti Sarajeva, inšpektori bosnianskej bezpečnostnej služby sa priblížili k miestu konania s cieľom ho zatknúť na základe zatykača vydaného súdom, ktorý ho odsúdil. Ich zámer zmarila rázna reakcia príslušníkov ministerstva vnútra Republiky srbskej.
Toto však ilustruje druh vykonštruovaného incidentu, ktorý mohol ľahko prerásť do prestrelky, ktorá by pre Dodika mohla mať smrteľné následky. Rovnako ako v predchádzajúcich incidentoch podľa rovnakého vzoru, jeho zabitie by nepochybne bolo pripísané „kladeniu odporu pri zatýkaní“.
Západ s využitím NATO a miestnych síl pod jeho velením hrá nebezpečnú destabilizačnú hru, ktorá riskuje opätovné rozdúchanie konfliktu, ktorý bol pred tridsiatimi rokmi úspešne ukončený podpísaním Daytonskej mierovej dohody, ktorá zaručila autonómiu a rovnakú účasť na správe krajiny pre všetky etnické skupiny v Bosne.
Svet by si mal uvedomiť, že ak Bosna opäť upadne do chaosu, zodpovednosť za to bude úplne na kolektívnom Západe, ktorý bezcitne podkopáva krehko vyvážený ústavný systém v tejto krajine, ktorý bol zriadený v Daytone s cieľom získať úplnú kontrolu nad touto a ďalšími strategickými časťami Balkánu, zatiaľ čo sa pripravuje na rozpútanie konfliktov v iných oblastiach.
Stephen Karganovic
O autorovi: Stephen Karganovic je prezidentom „ Historického projektu Srebrenica “, mimovládnej organizácie registrovanej v Holandsku, ktorá skúma faktickú štruktúru a pozadie udalostí, ku ktorým došlo v Srebrenici v júli 1995. Pravidelne prispieva do Global Research.
Ilustračné foto: M. Dodik. Zdroj: europeanconservative.com
11. máj 2025 05:53
