Ilustračné foto: screenshot/video
Masová migrácia nie je, ako sa zdá, organickou emanáciou ľudstva z chudobných krajín, ale vypočítavým projektom na opätovné zaľudnenie územia upadajúceho Západu, ktorého hlavným nástrojom je rasizmus, napísal John Waters.
V dvojdielnej sérii s názvom „Europe’s Death Rattle“ John Waters skúma masovú migráciu s odkazom na knihu Stephena Smitha „The Scramble for Europe: Young Africa on its way to Old Continent“ (Mladá Afrika na ceste na starý kontinent)
Časť I pojednáva – ako vyvrcholenie dlhodobého plánu – o globálnej katastrofe nedostatku potravín v dôsledku opatrení a „sankcií“ a Covid opaztrení, ktorá spôsobí, že do Európy vstúpia rekordné počty najmä afrických migrantov hľadajúcich jedlo.
Keďže Watersove články sú dlhšie, než by ich väčšina prečítala na jedno posedenie, časť II s názvom „Otvorte hranice, zavrite ústa“ rozdeľujeme na kratšie časti a vydávame ich ako sériu s názvom „Samovražda Európy“. Tento článok je druhý v sérii.
Starý kontinent verzus nový kontinent
Jedným zo základných trikov tejto organizovanej invázie na Západ je využitie trvalej kultúrnej empatie, jedného z mála silných zvyškov dvoch tisícročí kresťanskej civilizácie, ktoré tam zostali.
V zásade to funguje na základe pocitu kultúrne pripísanej viny vyplývajúcej práve z bývalej nadvlády západnej civilizácie a bohatstva, ktoré tým udelila jej občanom.
Teraz, keď sa táto prosperita vytráca a krajiny Európy sú sužované takmer bezprecedentným demografickým zmršťovaním (musíme sa vrátiť o 700 rokov späť do obdobia po čiernej smrti, aby sme našli ekvivalentný stav nešťastia, akým čelí Západ v tejto chvíli) sa tajne zavádza nový plán.
Keďže ľudia, ktorí prežili tento kedysi veľký imperiálny kontinent, zostávajú uistení a presvedčení, že jediné nároky, ktoré sa na nich kladú, sú zamerané na ich „ľudskosť“ a „štedrosť“, pravdou je, že v rovnováhe je oveľa, oveľa viac. Čo zostáva stratené, je samotná existencia Európy ako Európy.
Nebezpečenstvo je maskované rasovou hypotézou
Samozrejme, zjavné riziká a nebezpečenstvá sú sfalšované a maskované naratívom, ktorý veci redukuje na zjednodušenú a zlomyseľnú rasovú hypotézu, využívajúcu kultúrne znehybňujúce zbrane predsudkových ideologických kategórií: „čierni“ Afričania verzus „bieli“ Európania.
Ide o myšlienku, že jediným faktorom, ktorý vyvoláva stupňujúci sa poplach pri týchto posunoch zo strany celých vrstiev každej európskej populácie, je antagonizmus voči ľuďom rôznej farby pleti a/alebo etnickej príslušnosti.
Tí, ktorí sa snažia poukázať na to, že je samozrejmé, že pôvodné obyvateľstvo Európy je „nahradené“ z „rozvojového sveta“ (prečo nečítať „nerozvíjajúci sa svet“), sú obviňovaní z „rasizmu“, obvinenia, ktoré rezonuje otrasne so zvyškovým „súcitom“ západných kultúr a vinou, ktorá je jeho základom.
V skutočnosti je, samozrejme, otázka rasy len povrchným prejavom procesu, ktorý má oveľa hlbší a zlovestnejší význam:
kultúrne nahradenie najväčšej civilizácie, akú svet poznal, viac-menej náhodne, z populácie nerozvíjajúcej sa kultúry, odkiaľ ľudia prechádzajú do Európy s predstavou, že môžu okamžite, akoby mágiou, získať dedičstvo, osobnosti a aury západnej civilizácie.
To je, samozrejme, klam dosť extrémneho druhu, pretože integrácia takýchto outsiderov do starého kontinentu môže byť prospešná len do neurčitého bodu, ktorý sa dosiahne osmózou bez akéhokoľvek náznaku, že k tomu došlo, a po európska kultúra zostúpi do priepasti, v ktorej sa nestane druhou Afrikou, ani druhým Pakistanom – a ešte menej „Novou Európou“ – ale kultúrou ničoho, ktorá obsahuje nihilizmus, degeneráciu a anómiu.
Tí, ktorí hovoria: „Ak importujete tretí svet, získate tretí svet“, sa mýlia: Ak importujete tretí svet, zničíte obe: krajiny tretieho sveta – z ktorých budete vysávať ľudskú energiu a kultúrnu pamäť – a nakoniec aj kultúry „hostiteľských“ krajín, do ktorých smerujú tieto obrovské časti ľudstva.
Európska civilizácia zanikne, aj keď „Európa“ ostane
Kontinent toho, čo bolo predtým „Európou“, zostane a tento názov sa môže zachovať pred dverami, ale štruktúra európskej civilizácie bude skorodovaná a rozpustená, aby bola nahradená niečím iným, čo si nevieme vopred predstaviť. prejavom.
Aj keď je to nepravdepodobné, teoreticky je možné, že táto kultúra alebo civilizácia sa časom ukáže ako vylepšenie tej, ktorá, ponížená a zastrašená, teraz prevláda na starom kontinente.
Je to tak preto, lebo Európa nepochybne prešla za posledné polstoročie nejakou radikálnou degeneráciou, hoci je hrozivo zaujímavé, že tí, ktorí sú za túto degeneráciu najviac zodpovední, sa viac-menej zhodujú s tými, ktorí obhajujú masovú vnútornú migráciu, ktorí teraz pridávajú riziko vnúteného rozvoja ich zločinov proti Európe.
Európa ako „nové NIČ“
Ale nech je to čokoľvek, to, čo sa objaví, nebude Európa v žiadnom zmysle odkazujúca na Európu Erasma, Joycea, Prousta, Yeatsa a Havla, ale niečo nové, alebo možno, ako už bolo uvedené, „nové nič“.
A tu je hlavný bod: Udialo sa to bez akejkoľvek konzultácie alebo rozhovoru medzi tými, ktorí presadzovali tento program nahradenia, a veľkou väčšinou pôvodných obyvateľov starého kontinentu – domova demokracie, slobody a ľudských práv.
John Waters
O autorovi: John Waters bol novinár, redaktor časopisov a publicista, ktorý sa špecializoval na upozorňovanie na nepopulárne otázky verejného významu. Po 24 rokoch v roku 2014 odišiel z The Irish Times a o rok neskôr naplno zatiahol roletu írskej žurnalistiky.
Odvtedy sa jeho články objavili v publikáciách ako First Things, frontpagemag.com, The Spectator a The Spectator USA. Vydal desať kníh, najnovšiu Vráť nám zlé cesty (2018), ktorá je reflexiou kultúrneho rozpadu Írska od roku 1990 formou listu svojmu zosnulému otcovi.
Poznámka: Preklad, medzititulky a zvýraznenie textu: redakcia SKsprávy
