Vladivostok rokuje, Brusel zbrojí: VEF 2026 ukazuje trhliny v príbehu o „izolovanom Rusku“

Kým sa na ruskom Ďalekom východe stretávajú predstavitelia desiatok krajín a hovoria o obchode, investíciách a spolupráci, Európska únia pripravuje stovky miliárd eur na obranu a hľadá spôsob, ako dostať do investícií aj obrovské úspory európskych domácností.

Východné ekonomické fórum vo Vladivostoku prináša obraz Ruska, ktorý sa výrazne odlišuje od obrazu dominujúceho v európskom informačnom priestore.

Na VEF 2026 sa podľa organizátorov zaregistrovalo viac ako 5 500 účastníkov približne z 80 krajín vrátane hostí z Európy, USA, Blízkeho východu či juhovýchodnej Ázie. Fórum sa koná od 1. do 4. septembra pod heslom „Ďaleký východ – rozvoj v prospech ľudí“.

Už samotné plenárne zasadnutie bolo politicky pozoruhodné. Spolu s ruským prezidentom Vladimirom Putinom na ňom vystúpili prezident Indonézie Prabowo Subianto, mongolský premiér Nyam-Osoryn Uchral, prvý viceprezident Mjanmarska Nyo Saw a čínsky vicepremiér Ting Süe-siang.

Ak má byť Rusko medzinárodne izolované, potom je namieste otázka, ako túto izoláciu definujeme.

Izolácia Ruska má svoje limity

Sankcie Rusku spôsobujú problémy a nebolo by objektívne tvrdiť opak. Ruská ekonomika zápasí s infláciou, vysokými úrokmi, rozpočtovým deficitom aj obrovskými nákladmi vojny.

To však nie je celý príbeh. Na VEF prichádzajú predstavitelia štátov, ktoré spolu reprezentujú miliardy obyvateľov. Rusko naďalej obchoduje, vyváža energetické suroviny, buduje nové dopravné trasy a presúva časť ekonomických väzieb smerom k Ázii.

Čínsky vicepremiér Ting Süe-siang počas stretnutia s Putinom na okraj VEF označil možnosti rusko-čínskej spolupráce pri rozvoji Ďalekého východu za široké a perspektívne. Informoval o tom dokonca aj Reuters.

Práve toto je realita, ktorá sa nezmestí do jednoduchej schémy „Západ verzus izolované Rusko“.

Svet sa čoraz výraznejšie mení na multipolárny priestor, v ktorom Čína, India, Indonézia, štáty juhovýchodnej Ázie či krajiny Globálneho juhu nemusia automaticky kopírovať politiku Washingtonu alebo Bruselu.

Ďaleký východ: suroviny, ktoré chce celý svet

VEF nie je iba politickou manifestáciou. Je predovšetkým ekonomickým projektom. Rusko označuje rozvoj svojho Ďalekého východu za jednu zo strategických priorít 21. storočia. Ide o obrovské územie napojené na ešte rozsiahlejšie surovinové bohatstvo Sibíri a Arktídy.

Ropa. Plyn. Zlato. Kovy. Drevo. Uhlie. Kritické nerasty. Prístavy. Severná námorná cesta. Železničné koridory do Ázie.

O toto všetko má záujem Čína. Ale nielen ona. Suroviny potrebuje India, Európa i ďalšie priemyselné ekonomiky. Preto je naivné myslieť si, že dnešná geopolitika je iba zápasom ideológií a hodnôt. V pozadí veľmocenskej politiky boli vždy aj energia, obchodné trasy a kontrola zdrojov.

Čína nie je charita

Rusko-čínske partnerstvo preto nemožno romantizovať. Peking sleduje vlastné záujmy. Čína potrebuje ruský plyn, ropu, nerastné suroviny a dopravné spojenia. Rusko zase potrebuje čínsky trh, kapitál, priemyselnú kapacitu a politického partnera.

Nové energetické prepojenia túto vzájomnú závislosť ďalej posilňujú. Plánovaný plynovod do Číny má mať kapacitu až 50 miliárd kubických metrov plynu ročne.

Pre Moskvu preto existuje aj riziko: aby po prerušení veľkej časti hospodárskych väzieb s Európou nevymenila jednu závislosť za druhú – tentoraz čínsku.

To však nemení základnú skutočnosť. Rusko dnes nie je krajinou bez partnerov. Naopak, jeho hospodárske ťažisko sa viditeľne posúva na Východ.

Reuters a obraz Ruska: problémom nemusí byť lož, ale výber rámca

Pri VEF stojí za pozornosť aj spôsob, akým sa o Rusku informuje v západnom mediálnom priestore. Reuters nemožno jednoducho obviniť z toho, že všetky priaznivé informácie o Rusku zatajuje. Nezatajuje.

Agentúra priniesla informáciu o záujme Číny rozvíjať spoluprácu na ruskom Ďalekom východe. Priniesla aj Putinove vyjadrenia o možnosti mierového riešenia ukrajinského konfliktu. To však neznamená, že nemožno kritizovať mediálny rámec.

Keď Putin na ekonomickom fóre hovoril o rozpočte, Reuters správne uviedol rast ruského deficitu. Článok však zároveň zasadil informáciu do širokého kontextu nákladov vojny, ukrajinských útokov na rafinérie, nedostatku palív a hospodárskych problémov.

Tieto informácie môžu byť pravdivé. Otázkou však zostáva:

Prečo práve tento kontext dominuje?

Médiá totiž nevytvárajú obraz sveta iba nepravdivými informáciami. Obraz vytvárajú aj tým, ktoré pravdivé informácie vyberú, ako ich zoradia a čomu venujú najväčší priestor.

Ak sú pri Rusku najčastejšími výrazmi vojna, sankcie, Putin, rakety, kríza, drony a hrozba, výsledkom je určitý mentálny obraz krajiny.

Lenže súčasne existuje Vladivostok. Existuje VEF. Existujú tisíce účastníkov. Existuje obchod s Áziou. Existujú investície, prístavy, energetické projekty a rokovania. Aj toto je Rusko roku 2026.

Objektivita preto neznamená nahradiť západnú propagandu ruskou. Znamená vidieť obe strany reality.

Medzinárodné podujatia namiesto ďalších múrov

VEF zároveň pripomína niečo, čo sa v dnešnej Európe vytráca. Komunikácia s protivníkom nie je kapitulácia. Diplomacia sa nerobí iba medzi priateľmi. Obchodovať nemusia iba krajiny, ktoré majú rovnaké politické názory. Aj medzinárodné športové, kultúrne a vedecké podujatia majú význam práve v časoch konfliktov.

Keď spolu nehovoria politici, hovoria o sebe prostredníctvom médií. Keď spolu prestanú obchodovať podnikatelia, miznú prirodzené väzby medzi spoločnosťami. Keď sa prestanú stretávať športovci, vedci a obyčajní ľudia, zostávajú už iba nepriateľské politické bloky.

A dejiny Európy veľmi dobre poznajú, čo môže nasledovať.

A teraz sa pozrime na Brusel

Práve tu vzniká ostrý kontrast s Európskou úniou.

Kým vo Vladivostoku je hlavnou témou hospodársky rozvoj, logistika, investície a obchod, jednou z hlavných priorít súčasnej Európskej komisie je obranná pripravenosť do roku 2030.

A sumy sú astronomické. Európska komisia sama uvádza, že jej plán Readiness 2030 umožňuje mobilizovať až 800 miliárd eur na obranu.

Súčasťou je SAFE – 150 miliárd eur úverov na spoločné obranné nákupy. To už nie je ruský propagandistický výklad. To je oficiálna politika Európskej komisie pod vedením Ursuly von der Leyenovej.

Ursula a desať biliónov eur európskych úspor

Ešte citlivejšia je ďalšia otázka. Európske domácnosti majú podľa samotnej Komisie približne 10 biliónov eur uložených na bankových účtoch.

Brusel chce prostredníctvom Únie úspor a investícií presunúť časť tohto obrovského kapitálu do investícií.

Oficiálny argument má svoju ekonomickú logiku: namiesto nízkych úrokov v banke majú občania dostať možnosť vyššieho výnosu a európske firmy nový kapitál.

Lenže medzi strategickými oblasťami, do ktorých sa má kapitál dostať, sa otvorene spomína aj obrana. Európska komisia sama uvádza, že SIU má pomáhať financovať zelenú a digitálnu transformáciu, inovácie, ale aj strategické sektory vrátane bezpečnosti a obrany.

A samotná von der Leyenová už pri predstavovaní novej obrannej politiky spojila potrebu zapojenia súkromných investorov s budovaním hlbšieho európskeho kapitálového trhu.

Občan má preto právo spozornieť. Nie preto, že by Európska komisia už rozhodla o konfiškácii bankových vkladov. Také rozhodnutie neexistuje. Ale preto, že Brusel súčasne hovorí o dvoch veciach:

• potrebuje stovky miliárd na obranu a
• chce „uviesť do pohybu“ bilióny eur súkromných úspor.

Politicky je úplne legitímne pýtať sa, kde bude hranica.

Úspory nie sú majetkom Európskej komisie

Úspory občanov musia zostať ich súkromným majetkom. Európska komisia ich nevytvorila. Ursula von der Leyenová ich nezarobila. Brusel ich občanom nedaroval.

Sú výsledkom práce miliónov ľudí, ktorí si peniaze odkladali na dôchodok, bývanie, deti alebo horšie časy.

Ak ich chce EÚ presvedčiť, aby investovali, musí to byť na základe dobrovoľnosti, transparentnosti a slobodného rozhodnutia.

Nesmie vzniknúť systém, v ktorom budú občania nepriamo nútení presúvať peniaze z bankových vkladov cez dane, poplatky alebo regulačné znevýhodnenie.

Pretože medzi vetou „dáme občanom lepšiu investičnú možnosť“ a vetou „potrebujeme vaše peniaze na naše strategické priority“ existuje zásadný rozdiel.

A tento rozdiel musia Európania strážiť.

Ani členským štátom sa účet Bruselu nepáči

Problém sa netýka iba občanov. Šesť čistých prispievateľov do európskeho rozpočtu – Nemecko, Dánsko, Holandsko, Rakúsko, Fínsko a Švédsko – koncom augusta požadovalo zníženie návrhu nového dlhodobého rozpočtu EÚ o stovky miliárd eur.

Komisia navrhuje rozpočet približne dva bilióny eur na obdobie 2028 – 2034. Nemecko už skôr presadzovalo škrty okolo 400 miliárd eur.

Je teda zrejmé, že ani medzi členskými štátmi neexistuje nekonečná ochota financovať rastúce ambície bruselských inštitúcií.

Paradoxom je, že Nemecko zároveň samo výrazne zvyšuje vojenské výdavky. Pre občana však výsledok zostáva podobný. Účet sa zaplatí z daní. Alebo z dlhu. Alebo obmedzením iných výdavkov. Alebo mobilizáciou súkromného kapitálu.

Kto bude na novej zbrojárskej ére zarábať?

Ak sa do európskej obrany nalejú stovky miliárd eur, tieto peniaze nezmiznú. Niekto ich dostane. Niekto vyrobí rakety. Niekto muníciu. Niekto tanky. Niekto radary, drony a elektroniku.

Medzi ekonomických víťazov novej éry zbrojenia preto budú nevyhnutne patriť veľké obranné koncerny, ich vlastníci, fondy a akcionári. Netreba si vymýšľať žiadne tajné sprisahanie „vojnových oligarchov“. Stačí sledovať peniaze.

Ak štáty garantujú obrovské vojenské objednávky, vzniká obrovský garantovaný trh. Práve preto musia byť vzťahy medzi politikmi, lobistami, finančnými fondmi a zbrojárskymi spoločnosťami pod mimoriadne silnou verejnou kontrolou.

Menej vojenskej rétoriky, viac diplomacie

Európa má právo zabezpečiť svoju obranu. Ale obrana a permanentná vojnová mobilizácia nie sú to isté. Pokračujúce zvyšovanie konfrontačnej rétoriky medzi Ruskom a Západom znižuje priestor pre diplomaciu a zvyšuje riziko, že sa politický konflikt raz vymkne spod kontroly.

Preto treba obnovovať komunikačné kanály. Obchod. Diplomaciu. Kultúrne kontakty. Vedecnú spoluprácu. Šport. Medzinárodné ekonomické podujatia. Konštruktívny dialóg neznamená súhlasiť s politikou Moskvy.

Rovnako ako rokovanie s Čínou neznamená súhlasiť so všetkým, čo robí Peking. Dialóg znamená zachovať možnosť zabrániť katastrofe.

VEF ukazuje jednu alternatívu

Východné ekonomické fórum nemožno idealizovať. Je zároveň nástrojom ruskej štátnej prezentácie a Rusko nesie zodpovednosť za svoje vlastné politické a vojenské rozhodnutia. Napriek tomu ukazuje niečo dôležité.

Aj počas geopolitického konfliktu sa môžu pri jednom stole stretnúť štáty s rozdielnymi záujmami a hovoriť o obchode, investíciách a spoločných projektoch.

Ak to dokážu Rusko, Čína, India, Indonézia, Mongolsko a ďalšie štáty, prečo má byť konečným horizontom Európy iba ďalších desať rokov konfrontácie?

Záver: kto zarobí a kto zaplatí?

VEF 2026 ukazuje, že plán úplnej medzinárodnej izolácie Ruska minimálne v nezápadnej časti sveta nenaplnil svoj maximálny cieľ. Rusko buduje nové väzby smerom k Ázii. Čína si pritom stráži vlastné záujmy a chce prístup k ruským zdrojom.

Rusko musí dávať pozor, aby závislosť od Európy nenahradilo prílišnou závislosťou od Pekingu. Ale Európa má vlastný problém.

Pod vedením Ursuly von der Leyenovej sa Európska komisia čoraz výraznejšie profiluje ako aktér obrannej a geopolitickej politiky. Plánuje mobilizovať stovky miliárd eur do vojensko-priemysleného komplexu a zároveň chce dostať väčšiu časť obrovských úspor európskych domácností do investícií.

To zatiaľ nie je konfiškácia úspor. Občania by však boli veľmi naivní, keby sa prestali pýtať, kam tento proces smeruje.

Úspory patria občanom, nie Bruselu.

A bezpečnosť Európy sa nemôže merať iba počtom rakiet a miliardami vloženými do zbrojárskeho priemyslu. Rovnako dôležitá je schopnosť politikov zabrániť vojne.

Pretože politici môžu hovoriť o historických misiách. Zbrojárske spoločnosti môžu získavať rekordné kontrakty. Akcionári môžu počítať zisky. Ale keď sa konfrontácia zmení na skutočnú vojnu, v zákopoch nebudú sedieť akcionári ani bruselskí komisári.

Budú tam obyčajní ľudia.

A práve oni nakoniec zaplatia najvyššiu cenu. Preto by hlavnou otázkou európskej politiky nemalo byť iba: Koľko ešte musíme investovať do vojny? Ale predovšetkým: Čo sme urobili preto, aby k nej vôbec nemuselo dôjsť? 

Michael Frank

Ilustračné foto: autor/generované umelou inteligenciou

4. september 2026    10:10