Emisná posadnutosť a kontrola správania: Kanadská banka uvádza na trh kreditnú kartu spojenú s emisiami uhlíka

Ilustračné foto: shutterstock

Vancity Banka v Kanade sa stala prvou v krajine, ktorá uviedla na trh kreditnú kartu, ktorá sleduje emisie uhlíka zákazníka, v dôsledku obáv, že takýto systém by sa jedného dňa mohol použiť na obmedzenie nákupov.

V snahe družstevnej záložne prejaviť svoj záväzok voči „klimatickej akcii“ Vancity ponúkne kreditnú kartu, ktorá spája nákupy s emisiami uhlíka, čo zákazníkom umožní porovnať ich mesačnú uhlíkovú stopu s národným priemerom.

Banka tiež zákazníkom poradí, ako obmedziť svoju uhlíkovú stopu.

Obr. SKsprávy/Pixabay

„Vieme, že mnohí členovia Vancity hľadajú spôsoby, ako znížiť vplyv, ktorý majú na životné prostredie, najmä pokiaľ ide o emisie, ktoré spôsobujú zmenu klímy,“ povedal Jonathan Fowlie, výkonný riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Vancity.

„Ako finančné družstvo vlastnené členmi veríme, že našou úlohou je urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli, najmä pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré ľudia robia so svojimi peniazmi. Tento nástroj vybaví držiteľov kreditných kariet Vancity Visa cennými informáciami o ich nákupoch a umožní im prepojiť ich každodenné rozhodnutia o výdavkoch so zmenou, ktorú chcú vo svete vidieť.“

Podľa výskumu spoločnosti Visa sa viac ako 50 % Kanaďanov zaujíma o sledovanie svojej uhlíkovej stopy.

Ako sme už predtým zdôraznili , v októbri austrálska Commonwealth Bank (CBA) tiež oznámila podobnú schému, ktorá dáva zákazníkovi možnosť „zaplatiť poplatok“ na kompenzáciu svojej uhlíkovej stopy, pričom priemer je uvedený ako 1 280 kilogramov, čo je ďaleko od „udržateľnej“ hodnoty 200 kilogramov.

Technokrati v spojení s klimatickými obmedzeniami chcú využiť hystériu ohľadom klimatických zmien na zvýšenie finančnej kontroly nad jednotlivcami.

Takýto návrh predstavili vo vedeckom časopise Nature štyria environmentálni „experti“ ako prostriedok na zníženie globálnych emisií uhlíka.

Každému by bola vydaná „karta s emisnými kvótami uhlíka“, „čo by znamenalo, že všetci dospelí by dostávali rovnaké obchodovateľné kvóty uhlíka, ktoré sa časom znižujú v súlade s národnými [uhlíkovými] cieľmi“.

Autori objasňujú, že program by bol „národnou povinnou politikou“.

Jednotky uhlíka by sa „odpočítali z osobného rozpočtu pri každej platbe za palivo na dopravu, palivá na vykurovanie domácností a účty za elektrinu“ a každý, kto by prekročil limit, by bol nútený kúpiť ďalšie jednotky na osobnom trhu s uhlíkom od tých, ktorých prebytok by sa mal predať.“

Prirodzene by to malo negatívny dopad len na chudobnejších ľudí, pričom bohatí by si mohli hojne kupovať uhlíkové kredity a stále si užívať svoj okázalý, k životnému prostrediu nešetrný opulentný životný štýl.

Paul Joseph Watson

Pôvodný zdroj tohto článku je Summit News