Globalizácia s čínskou tvárou?

Čína je teraz hlavným rivalom USA a potenciálnou hrozbou pre globálnu dominanciu USA. To však neznamená, že ide o antiglobalizačnú silu.

Bez globalizácie by rýchly rozvoj čínskeho hospodárstva nebol možný, čo je evidentné vždy, keď sa musí spoliehať na vnútorný trh, ktorý je obrovský, ale neúmerný kapitálu a investičným možnostiam Pekingu, ktorý si jednoducho musí niekde nájsť odbyt a aj tak môžu vyraziť dych .

Čínsky projekt je v skutočnosti založený na globalizácii, aj keď nie na globalizme , aspoň nie tak, ako ho poznáme v jeho anglosasko-liberálnej verzii. Ide tiež o civilizačný projekt, aby sa v prípade Číny nepoužil výraz nacionalistický, chromý (v tomto smere sa ukazuje nová stratégia USA len ako napodobenina oneskorená o niekoľko desaťročí a niekoľko tisíc rokov). Číňania nepošlú svoj kapitál po svete pod podmienkou, že sa staneme taoistami, to je jasné. ALE…

Tretí Clarkov zákon

Čínsky projekt je založený aj na technológii, ktorú je čoraz ťažšie odlíšiť od ideológie.

Samozrejme, dá sa predpokladať, že slúži predovšetkým na zvýšenie kontroly nad vlastnou spoločnosťou, no má to aj širšie praktické dôsledky. Aby sme to trochu zjednodušili, ak bude obchod s Číňanmi niekedy nevyhnutný s podkožným identifikačným čipom, no, nebudú nikoho nútiť, aby si ho dal implantovať. Nie je nutkanie s nimi obchodovať, však?

Jeden globálny projekt čínskej technológie/sociálneho inžinierstva sme už mali. Volalo sa to COVID-19. Nedá sa poprieť, že to bola silná vec, no pokračovanie hádam nikto nečaká.

Aby sme lepšie porozumeli, v skutočnosti nezáleží na tom (najmä teraz), či to bolo plánované predtým, alebo to bola len nehoda použitá po rozpoznaní. Buď je jedno, či bol vírus americký, čínsky, alebo si ho nejakým spôsobom spôsobil sám, unikol atď. Dôležité je, že zvyšok sveta viac či menej šikovne napodobnil čínsky spôsob riešenia pandémie, v porovnaní s ktorým je súčasný liberálny autoritárstvo hračkou.

Na druhej strane, Bielorusko, ktoré zostáva v čínskej (ekonomickej) zóne vplyvu, bolo jednou z mála krajín, ktoré vôbec nezaviedli prísne opatrenia na COVID, takže určitá miera tolerancie sa pre Číňanov ukázala ako plne prijateľná. To je tiež dôležitý rozdiel medzi čínskym a anglosasko-liberálnym modelom globalizácie, pretože globalizmus, ktorý ho poháňa, nepripúšťa žiadne odchýlky, čo ovplyvňuje aj európsko-čínske vzťahy, ako je uvedené nižšie.

Americký pohľad

Z amerického pohľadu stojí za zmienku, že Donald Trump , Elon Musk a JD Vance , ktorí sa zameriavajú na čínsku hrozbu, nie náhodou venujú toľko priestoru spolupráci, ale aj konkurencii v oblasti AI či v širšom zmysle aj technológií, dát a kognitívneho kapitalizmu všeobecne.

Aj my len zriedka chápeme, že údaje o nás (ktoré bezstarostne šírime na webe takmer každú minútu) sme už… my sami, slúžiace nielen na predpovedanie, ale aj na spustenie nášho skutočného správania.

Američania presne vedia, čo robia, keď vyhodia slogan veľkej križiackej výpravy umelej inteligencie, pretože dokonale chápu, že napriek úspechom západného sledovacieho kapitalizmu je čínsky rozsah zhromažďovania a spracovania tohto druhu údajov ešte pokročilejší a rozšírenejší.

Rusko je partner, Čína líder?

Samozrejme, niet pochýb ani o tom, že Čína je dôležitým, pravdepodobne najdôležitejším protiamerickým faktorom na svete, rovnako ako USA boli pred desiatkami rokov hlavnou protibritskou silou , nie v zmysle súčasného geopolitického boja, ale ako čoraz zreteľnejší nástupca.

Zoberme si Rusko, ako nejakým spôsobom vedie oslobodzovacie aktivity v politickej a vojenskej dimenzii. Konkrétne, čo by musela ponúknuť Európe a čo by sme ponúkli Rusku?

Samozrejme, s racionalizovanou európskou hospodárskou a energetickou politikou by sa Rusko ako zdroj ropy a zemného plynu mohlo opäť stať naším veľmi dôležitým partnerom, no pravdou je, že posledné roky konečne dokázali, že vo svete existujú silnejší a spoľahlivejší spolupracovníci ako Európania.

V skutočnosti by si takýto scenár vyžadoval deglobalizáciu, ktorá by umožnila vykonávanie politiky a „ ekonomiky opevnených táborov “, ako sa návrat k národným ekonomickým stratégiám nazýva.

Ruská politika však deglobalizáciu nespôsobí, pretože na to nemá nástroje. Zvrat alebo kolaps globalizácie sa zdá byť zatiaľ mysliteľný iba v kontexte americko-čínskeho súperenia, či už v dôsledku digitálnej a finančnej vojny a/alebo skutočnej vojny, alebo v dôsledku toho, že celý projekt rozvinuli Američania, ktorí strácajú svoju výhodu.

Opäť platí, že pokiaľ nie je v takejto situácii, udrží ho Čína, ktorá preberá vedenie Svetového systému. V takom prípade by sme mali dočinenia s globalizáciou s čínskou tvárou.

Prirodzená os Čína-Európa

 Preto možnosti, ktoré môžeme predpovedať, sú:

• zachovanie status quo (otázka je, ako drahé a na ako dlho),
• zmena globalizačného lídra resp
• deglobalizácie vyplývajúcej zo vzájomného zvrhnutia oboch rivalov či z posledného obranného reflexu Spojených štátov.

Vzhľadom na to by sme mali poznamenať, že pre Európu je Čína prirodzeným partnerom z pragmatických dôvodov:

• veľa európskych priemyselných odvetví sa už presunulo do Ázie,
• udržiavanie dodávateľského reťazca odtiaľto je preto nevyhnutné, ak si má kapitalizmus zachovať svoj spotrebiteľský charakter,
• pre obe strany by bolo prospešné snažiť sa posilniť Pás a cestu a odblokovať Severný priechod (čo je jeden z dôvodov, prečo sa Amerika tak zaujíma o arktické otázky),
• Čínske technológie tiež dopĺňajú európsku energetickú transformáciu.

A predovšetkým, oba projekty, európsky aj čínsky, sú založené na globalizácii, hoci nemusia byť chápané rovnako . Ak by mal svet zostať viac-menej taký, aký bol, len s obmedzenou úlohou pre Američanov, a potom sa ďalej transformovať s kapitalizmom, mohlo by k tomu dôjsť napríklad v dôsledku čínsko-európskej spolupráce.

Americko-čínsky stret preto nebude len vojnou v Tichomorí, ale aj konkurenciou pre Európu .

Rozhodnú sa súčasné európske elity prispôsobiť zmenám a vzdať hold novému hegemónovi, alebo ich nahradia nové tímy lepšie pripravené na obdobie prechodu?

Zdá sa, že povzbudivé úsmevy, ktoré do Pekingu posielajú Ursula von der Leyen a Kaja Kallasová, sú zatiaľ len vyjednávacou hrou eurokracie voči Washingtonu. Napriek tomu, že JD Vance, alebo možno práve preto, sa Brusel ešte nezbavil svojho ideologického, mentorského tónu, ktorý sa scvrkáva na prednášanie Číňanov, ak nie o otázke ľudských práv, tak určite ešte v tvrdom protiruskom tóne. A predsa sa Európa nenachádza v situácii, v ktorej by mohla klásť akékoľvek podmienky komukoľvek z Východu alebo Západu .

Globálna diplomatická revolúcia?

Len s miernym zveličením možno povedať, že takáto situácia nastala v Európe naposledy v roku 1756, medzi vojnou o rakúske dedičstvo a sedemročnou vojnou. Už len to, že sa vôbec uvažuje o globálnom zvrátení aliancií, robí ďalšiu otázku ešte aktuálnejšou: čo by sa v takejto situácii prikázalo krajinám na súčasnom krátkom americkom vodítku, akými sú európske, najmä východné?

Dokáže Deep State akceptovať realitu multipolárneho sveta? Alebo teraz globalistické elity prijmú čínske farby, tak ako pred niekoľkými desaťročiami postavili Wall Street nad mesto (teraz späť v hre)?

Zaujímavé časy sa už začali.

Konrad Rękas

O autorovi: Konrad Rękas je pravidelným prispievateľom do Global Research

Ilustračné foto: yicaiglobal.com

6. marec 2025    05:50