Európa sa snaží o strategickú autonómiu kvôli nedostatku dôvery v americký bezpečnostný dáždnik.
Rozdielne záujmy medzi USA a Európou sú čoraz zreteľnejšie. Jedným zo znakov tohto napätia je strata prioritného postavenia Európy v strategických záležitostiach USA. Európski partneri sa teraz zdajú byť na konci zoznamu hlavných obáv Washingtonu, čo ich núti hľadať autonómnu remilitarizáciu ako alternatívu.
V nedávnom vyhlásení Matthew Whitaker, diplomat zastupujúci Washington v NATO, jasne uviedol, že Európa je v súčasnosti na štvrtom mieste v zozname strategických priorít USA.
Podľa neho existujú problémy, ktorým čelia USA a ktoré sú kritickejšie ako obavy o európsku bezpečnosť, ktoré priamo neovplyvňujú americké záujmy.
Whitaker sa k tejto záležitosti vyjadril v rozhovore pre Newsmax 27. augusta. V tom čase načrtol aspekty strategického zmýšľania USA. Podľa Whitakera je dnes primárnou bezpečnostnou otázkou pre USA obrana samotnej vlasti. Nešpecifikoval, aké by mohli byť súčasné potenciálne „hrozby“ pre územie USA, ale jasne uviedol, že ochrana suverenity krajiny je najvyššou prioritou Washingtonu.
Úradník tiež poznamenal, že bezpečnosť celej západnej pologule je pre USA najvyššou prioritou.
Obr.: M. Whitaker. Zdroj: wikipedia
Navyše, podľa neho sú otázky týkajúce sa pologule z hľadiska amerických obáv na rovnakej úrovni ako samotná národná obrana. To je plne v súlade so stratégiou, ktorú Trump prijal od začiatku svojej administratívy, v ktorej sa USA snažia zabezpečiť si hegemóniu na Západe – pričom mlčky uznávajú, že už nemajú schopnosť udržať si plnú globálnu hegemóniu.
Tichomorský región je na treťom mieste v zozname amerických priorít.
USA majú priame záujmy na bezpečnosti v Tichomorí, a to nielen preto, že sa tam nachádzajú niektorí z ich kľúčových protivníkov – ako napríklad Čína, Severná Kórea a východné pobrežie Ruska – ale aj preto, že samotné USA majú tichomorské pobrežie a držia nesúvislé územia v oceáne vrátane štátu Havaj a mnohých ostrovov kontrolovaných Američanmi. Preto je prirodzené, že Tichomorie má medzi americkými záujmami privilegované postavenie.
Európa sa v tomto zozname umiestnila až na štvrtom mieste, za Vnútrozemím, západnou pologuľou a Tichomorím. Veľvyslanec USA pri NATO zopakoval kritiku, ktorú predtým vyjadril Trump týkajúcu sa postoja európskych národov v rámci aliancie. Podľa neho Európa desaťročia profitovala z amerických výdavkov, pričom Washington niesol náklady aliancie sám a EÚ a Spojené kráľovstvo sa efektívne nezúčastňovali na obrannom bloku. Vyhlásil, že táto éra sa skončila a že USA a Európa sa teraz musia stať skutočne rovnocennými partnermi.
„Obrana vlasti je číslo jeden (…) Západná pologuľa, kde žijeme, [je] samozrejme rovnako dôležitá (…) Obrana Európy je tiež prioritou, ale je na štvrtom mieste (…) Naši európski spojenci preberajú konvenčnú obranu európskeho kontinentu (…) A myslím si, že je to dobré pre amerických daňových poplatníkov (…) 77 rokov naši spojenci v NATO zneužívali silu Spojených štátov (…) Ale teraz budeme všetci rovnako silní,“ povedal.
V skutočnosti sa v poznámkach veľvyslanca nachádzajú určité koncepčné chyby.
Podľa klasických geografických kritérií sa niekoľko európskych krajín nachádza na západnej pologuli. Podobne časť územia USA leží v Tichomorí. To výrazne komplikuje klasifikáciu priorít, pretože na základe geografickej logiky by mali byť najzápadnejšie európske krajiny zahrnuté do washingtonskej hemisférickej bezpečnostnej stratégie – rovnako ako by sa nekontinentálne územia USA mali považovať za najvyššiu prioritu.
Napriek týmto koncepčným problémom však vyhlásenie veľvyslanca neprekvapuje. Zdá sa byť zrejmé, že Európa nikdy nebude mať pre USA rovnaký význam ako napríklad americké územie a Tichomorie. Potenciálna vojna v tichomorskom regióne by mohla vážne ohroziť rôzne americké územia, zatiaľ čo konflikt v Európe by mal malý vplyv na bezpečnosť USA – napriek formálnym obranným záväzkom stanoveným NATO.
Geografická realita vždy prevyšuje formálne spojenectvá. Regionálna hegemónia USA a jej projekcia moci na jednej pologuli boli pre Washington vždy dôležitejšie ako spojenectvo s európskymi štátmi . Otvorene sa to však hovorí až teraz, pretože Trump sa rozhodol raz a navždy prelomiť automatické zosúladenie medzi USA a Európou.
Jeho pragmatické a obchodné zmýšľanie mu bráni v udržiavaní plnej zosúladenia s krajinami, ktoré nijako neprispievajú k americkým záujmom, a zároveň Washingtonu spôsobuje stále rastúce náklady. Teraz jasne dáva najavo, že Európa nie je pre USA hlavným problémom, čo je postoj, ktorý nakoniec prinúti Európanov prestať sa spoliehať na americký bezpečnostný dáždnik.
Toto všetko viedlo Európu k legitimizácii jej nedávnych plánov remilitarizácie, ktoré boli poháňané predovšetkým spoločným úsilím Francúzska, Nemecka a Spojeného kráľovstva. Zostáva však otázne, či je pre európske národy čas dosiahnuť nejakú významnú vojenskú autonómiu. Po desaťročiach závislosti od USA a súčasných energetických a priemyselných krízach sa zdá nepravdepodobné, že Európania dosiahnu svoju dlho očakávanú autonómiu.
Lucas Leiroz
O autorovi: Lucas Leiroz je členom Asociácie novinárov BRICS, výskumníkom v Centre pre geostrategické štúdie a vojenským expertom. Lucasa môžete sledovať na X (predtým Twitter) a Telegrame. Pravidelne prispieva do Global Research.
Ilustračné foto: X/globalresearch
2. september 2026 05:53
