lustračné foto: Thomas Woodtli, Wikimedia Commons, CC BY-SA 2.0; Rainbow Hands: Freepik; Kompozícia: wochenblick
Vždy, keď v nemeckej histórii nahradili štátne znaky emblémy svetonázoru, neskončilo to dobre. Existuje dôvod, prečo štátne znaky, erby, vlajky a štátne farby stoja a vlnia sa ako národné symboly nehybne a tvoriace identitu nad štátnymi inštitúciami, nad všetkými úradnými budovami a zariadeniami štátnej moci, píše rakúsky portál Wochenblick k situácii „vyvlajkovania“ nielen verejných priestorov, ale aj verejných budov dúhovými vlajkami ako symbolu gender (rodovej) ideológie.
Štátne symboly ako základ spoločnosti
Podľa portálu tieto osvedčené a spoločnosť zjednocujúce štátne znaky symbolizujú, že existuje niečo väčšie ako trendy, nálady a každodenná politika, ako uletené morálne koncepty a duch doby.
Je za tým ocenenie základov, spoločnej tradície a pôvodu, v ktorých je zakorenená súčasnosť. V monarchiách predstavuje tento nadradený princíp koruna, v republikách ju nahrádza slávnostná úcta k ústave, ústavným orgánom a ich symbolom.
Prvýkrát po 89 rokoch sú tieto symboly strhnuté a pozastavené ikonografiou ideologického hnutia, čo je hrozivý vývoj, ktorý nemožno brať dosť vážne.
Je dôležité pochopiť, že nejde o konkrétny obsah a zámery, ktoré údajne alebo skutočne predstavuje. Aj keď je nepravdepodobné, že queer hnutie vyústi do nového holokaustu, je nesprávne a mimoriadne nebezpečné vyvesovať svoje transparenty nad vládnymi a teraz už aj parlamentnými budovami.
Keď svastika začala vytláčať weimarské čierno-červeno-zlaté farby, predstavovala aj ideológiu, ktorú bezvýhradne zdieľalo a považovalo za pravdivú, správnu a dôležitú ešte oveľa viac Nemcov ako dnešné hnutie dúhy.
Preto musia historicky uvedomelým a kritickým ústavným patriotom a skutočným demokratom behať zimomriavky po chrbte, keď zvážia euforické rozhodnutie, ktoré nemecká spolková vláda oznámila v sobotu na tohtoročný Deň Christophera Streeta (CSD) „predstaviť dúhovú vlajku ako prvú“ v tomto roku, okrem iného spolkovému kancelárovi.
Podľa kontextu semafor hovorí „proti akejkoľvek forme diskriminácie a vylúčenia na základe sexuálnej a rodovej identity. Dúhová vlajka má byť viditeľným znakom akceptovania a ochrany sexuálnej a rodovej diverzity federálnymi orgánmi.“ Konkrétne to vyzeralo takto:
Priznania namiesto dôstojnosti a úspechu
Privlastňovanie si dobre znejúcich cieľov, ktoré však pri bližšom pohľade musia svojou koncepčnou a obsahovou neostrosťou pôsobiť rušivo jediným, radikálnym a exkluzívnym hnutím s rastúcim nárokom na totalitu sa tu už neuznáva. A politická Agenda LBGTQ sa preto stotožňuje s údajnými štátnymi dôvodmi.
Pod dogmou „rozmanitosti“ dúhové zástavy na štátnych budových
Ríšsky snem, Spolkové ministerstvo vnútra a Spolkové ministerstvo obrany ako aj Spolková rada tu nechceli (a nesmeli) zaostávať.
Keď ministerka vnútra Nancy Faeserová v apríli po prvý raz pretrhla hrádzu a dovolila vztýčiť dúhovú vlajku pred federálnymi budovami, so žiarivým výrazom povedala: „Sme moderná a rôznorodá krajina. Je najvyšší čas, aby sme to ako štátne inštitúcie ukázali jasnejšie.“
Predsedníčka Bundestagu Bärbel Basová (to je tá, ktorá si už z dôstojnosti svojho úradu urobila handru s infantilnými videami Tiktok z karantény) musela vyvesiť ohlásenú vlajku na Reichstagu v júni a tvrdí, že to opäť výrazne zvýši „viditeľnosť záväzku k rozmanitosti“.
Čoraz fanatickejšie vlastnosti
Presne tu prichádza k pointe bludu: Jediným priznaním, ktoré sa vzťahuje na štátne orgány a volených predstaviteľov – s výnimkou náboženskej formuly ich služobnej prísahy, za predpokladu, že je deklarovaný odkaz na Boha – môže byť len základný zákon (pozn. Ústava), ako garanta slobodno-demokratického základného poriadku.
Obsahuje zákaz diskriminácie, čo znamená aj čierna, červená a zlatá vlajka. Pokryté sú tak aj údajné hodnoty dúhovej komunity, tieto
základné práva nie je potrebné zdôrazňovať alternatívnou symbolikou a netreba ich prehnane zdôrazňovať znakmi kultu, ktorý čoraz viac naberá fanatické črty
Požiadavka na neutralitu bola narušená: Nik a nič nemôže byť nad ústavou
Nie náhodou tento základný príkaz obsahoval aj prísnu požiadavku neutrality štátu, najmä po skúsenostiach z Tretej ríše a neskôr aj dejín NDR – a práve to hlboko ľavicový štát, ktorého aktéri sa infiltrovali a vzali si Nemecko vznešeným pučom, čoraz drzejším a očividne vyhĺbeným.
Zdanlivo neškodné a (zatiaľ) dočasné vztýčenie vlajky, ktorá symbolizuje určitú ideológiu – potenciálne mnohých – je v najlepšom prípade zbytočné, v horšom prípade znamená vzdanie sa nestraníckej, zvrchovanej suverenity v prospech partikulárnych záujmov, ktoré sú takto priznané.
Ide o vyvlastnenie osobitnej úlohy, na ktorú v demokratickom ústavnom štáte nemá nikto právo. Nikto nie je – aspoň formálne, napriek „harbathovsky špinavému“ karlsruhskému ústavnému súdnemu systému – nad zákonom a predovšetkým nad základným zákonom.
Ktokoľvek mohol prísť
Greenpeace, PETA, Svetový fond na ochranu prírody (WWF), Fridays for Future alebo iná organizácia na ochranu životného prostredia by rovnako (ne)spravodlivo mohli žiadať, aby ich vlajky boli vyvesené pred štátnymi budovami, a každá náboženská komunita by mohla požadovať, aby ich symboly byť vystavené pred federálnou vládou – a štátnymi budovami s cieľom požadovať „znamenie proti náboženskej diskriminácii“ alebo požadovať trvalé zahrnutie príslušného skupinového znaku do štátnej vlajky.
Účelom moderného ústavného štátu bolo práve tomu zabrániť. Aby toho nebolo málo, nie všetci homosexuáli či príslušníci sexuálnych menšín sa cítia byť spojení s dúhovou vlajkou. To sa už dávno stalo znakom nechcenej a nelegitímnej nútenej komunizácie.
Justícia v dobrovoľnom súlade
To, že sa ústavné orgány a suverénne inštitúcie tak viditeľne podriaďujú dúhovému diktátu, ukazuje už prvé dôsledky: Na dúhovom pochode – oficiálne klasifikovanom ako „demonštrácia“ – „policajti“ v službe opäť predviedli svojrázne postmoderné „porozumenie služby“, čo svedčí o nápadnom nedostatku odstupu od propagovaných cieľov zhromaždenia.
Každý, kto to bagatelizuje ako sympatické, srdečné a humánne gesto, nedokáže rozpoznať hlbší problém a nebezpečenstvo, ktoré sa za tým skrýva:
Štát, ktorého predstavitelia a dokonca aj nositelia zbraní zdieľajú určitú selektívnu ideologickú agendu, nakoniec už nebude uplatňovať rovnosť a spravodlivosť voči všetkým.
Tieto zlyhania – proaktívne kryté zhora – sa zatiaľ celkom nezhodujú s podriadenými gestami uniformovaných kolínskych policajtov v službe na protestoch Black Lives Matter v roku 2020, ktorí zahanbene pokľakli, no idú rovnakým smerom.
Každý, kto chce pochopiť, ako bolo kedysi Heinrichovi Himmlerovi možné pričleniť celý nemecký policajný aparát k Schutzstaffel svojej strany a dať ho do súladu v priebehu niekoľkých mesiacov, môže niečo začať chápať: Čokoľvek sa v súčasnosti považuje za neomylne správne, nadšenie „väčšinovej spoločnosti“ – aj v štátnej službe.
Vrchol pokrytectva a absurdity je v skutočnosti v tom, že práve federálna vláda, ktorá sa obsedantne utápa vo svojom opojení toleranciou a zlaďuje štátny aparát v takejto farebnej dúhe, zároveň poháňa úplne neobmedzenú masovú imigráciu ľudí z tzv. kultúry, ktorá nemá nič iné ako nenávisť a pohŕdanie k týmto „hodnotám“.
Štátna vlajka je symbolom jednoty občanov, ktorí sa hlásia k určitým zásadám spolužitia. Každý, kto si myslí, že to musí podčiarknuť ďalšími symbolmi, len podčiarkuje, že tomuto princípu buď nerozumie – alebo ho odmieta.
Redakčná poznámka: tento ideologický a poltiický trend mieni na Slovensku upraviť vládny poslanec za hnutie OĽaNO G.Gyimesi spolu s časťou opozičných politikov, ktorí navrhujú zákonom obmedziť vyvesovanie
Článok pôvodne vyšiel na wochenblick.at
