Ilustračné foto: Fanatic Studio/Gary Waters/Science Photo Library cez Getty Images
Škaredou pravdou je, že demokracia musí byť vytvorená a definovaná vysoko nedemokratickými a dokonca autoritárskymi prostriedkami, teda „zmenou režimu“.
Americké politické spory sa často točia okolo dichotómie medzi demokraciou a autoritárstvom. Vo vnútropolitických sporoch jednotlivé politické strany používajú proti sebe rétoriku tejto dichotómie . Každá strana vníma druhú stranu ako stranu autoritárstva a označuje sa za stranu demokracie. Demokrati vidia republikánov ako stranu, ktorá zorganizovala povstanie s cieľom podkopať voľby, stranu smerujúcu k obmedzeniu volebných práv atď. Republikáni vidia demokratov ako stranu, ktorá ukradla voľby, stranu veľkej vlády atď. Je to vždy prípad demokracie vs. autoritárstvo.
V zahraničnej politike táto dichotómia nie je taká priamočiara, aj keď rétorika je tam dlho prítomná v konsenze oboch strán. Motiváciou mnohých amerických vojen, invázií a vojenských operácií v zahraničí je „urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ proti hrozbe, ktorá údajne leží v autoritárskych režimoch na Blízkom východe a inde. Politické strany sú spojené v ich odhodlaní zmeniť tieto režimy – v prípade potreby aj vojenskou silou – ako keby stáli v ceste histórii, ktorej smerovanie nie je k ničomu inému ako k slobode (ako to výrečne povedal prezident Bush ).
Z konsenzu oboch strán, že vojenská intervencia musí byť pripravená na zabezpečenie globalizácie demokracie, vyplýva aj uznanie skutočnosti, že demokracia nemôže stáť sama.
Škaredou pravdou je, že demokracia musí byť vytvorená a definovaná vysoko nedemokratickými a dokonca autoritárskymi prostriedkami, teda „zmenou režimu“.
Násilné intervencie USA v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii – nehovoriac o rýchlom rozširovaní NATO po páde Sovietskeho zväzu, napriek opakovaným ubezpečeniam o opaku – dokazujú, že ani podľa vlastných výpočtov USA nemožno vytvoriť demokraciu bez použitie autoritárskych opatrení, vrátane použitia vojenského násilia alebo jeho hrozby.
Pripomíname si v tom slová Friedricha Engelsa v brožúre s názvom O autorite , napísanej proti skupine anarchistických socialistov: „Revolúcia je určite najautoritatívnejšia vec, aká existuje; je to akt, pri ktorom jedna časť obyvateľstva vnucuje svoju vôľu druhej časti pomocou pušiek, bajonetov a kanónov – autoritatívne prostriedky, ak vôbec existujú; a ak víťazná strana nechce bojovať márne, musí toto pravidlo zachovať pomocou teroru, ktorý jej zbrane vyvolávajú v reakcionároch.“
Čo je zmena režimu, ak nie akt revolúcie? A čo je obrana demokracie rozsiahlou vojenskou alianciou okrem autoritatívnej vlády teroru?
Na jednej strane, americký križiacky záväzok k vojenskej propagácii demokracie v zahraničí môže zradiť samotný americký liberálno-demokratický ideál ako nič iné ako podvod a podvod.
V dejinách existovalo mnoho demokratických spoločností, no nie všetky boli tak zamerané na nátlakové vnucovanie svojho demokratického režimu zvyšku sveta.
Z tohto hľadiska je oprávnene nabádané k tomu, aby sme sa pridali k niektorým kritikom Spojených štátov, ako je ruský prezident Vladimir Putin, a odsúdili ich za imperialistické pokrytectvo ako možno najhoršieho previnilca proti ich vlastnému ideálu samosprávy. V skutočnosti je ťažké vyhnúť sa záveru, že za to môžu predovšetkým expanzívne ambície USA za paranoju a podozrievavosť ostatných svetových mocností, Ruska a Číny, voči americkej hegemónii.
Tu je však potrebné vyvodiť ďalší záver. Možno sa demokratické a autoritárske formy vládnutia navzájom nevylučujú, ako sa zvyčajne vykresľuje; naopak, môžu byť vzájomne závislé a posilňujúce sa. Či je ich spoluzávislosť dobrá alebo zlá, je samostatná otázka, ktorej odpoveď môže závisieť od odlišných okolností jednotlivých demokracií a režimov.
Bez ohľadu na takéto jednotlivé prípady je Amerika možno len jednou z ilustrácií večnej, nevyhnutnej pravdy, že demokracia – alebo ak chcete byť vágny, „sloboda“ – si vždy vyžaduje podporu niečoho, čo je samo osebe dosť nedemokratické.
Ako sa zrodila grécka matka demokracií
Zamyslime sa nad príbehom aténskej demokracie, ako ho rozprávali Herodotos a Aristoteles. Režim, ktorý vládol pred založením aténskej demokracie, bol silne oligarchický a rozvrstvený strnulými triednymi rozpormi. Ako rozprávajú Herodotos aj Aristoteles, toto bol základ pre ľudovú revolúciu, ktorú mal viesť veľký štátnik Cleisthenes, ktorý súperil s aristokratom Isagorasom o miesto hlavného sudcu v Aténach.
Napriek mnohým významným neúspechom sa Cleisthenes dostal k moci, pretože podľa slov Herodota v piatej knihe Histórie „vzal spoločné vzťahy do partnerstva“. Inými slovami, bol tým, čo by dnes niektorí nazvali „populistom“.
S podporou nižších tried (dokonca niekedy až k násiliu) úspešne zorganizoval revolúciu, zvrhol aristokratickú triedu od moci a zaviedol veľkú zmenu režimu v Aténach. Ako Aristoteles spomína v aténskych ústavách, Cleisthenes rozpustil rigidný systém triedneho vládnutia, ktorý predtým tvoril režim, rozdelil politický orgán na desať kmeňov, a nie na predchádzajúce štyri, a nariadil spravodlivejšie rozdelenie pôdy a majetku medzi ne.
Tieto reformy, aj keď boli zavedené kvázidiktátorsky, položili základy pre demokratickejší systém vládnutia. „Demokracia“ sa zrodila v rukách populistického tyrana. Herodotos poznamenáva, že Cleisthenes napodobňoval príklad svojho starého otca a menovca, Cleisthenes, despotu Sicyonu, ktorý podobne preusporiadal kmene Sicyon, aby upevnil svoju diktatúru.
Prípad Atén je jednou z mnohých historických ilustrácií Engelsovho pozorovania, že každá revolúcia je aktom autoritárskeho nátlaku. Tomuto hodnoteniu sa nevyhýbajú ani demokratické revolúcie. Oslobodenie od tyranie v Aténach by nebolo možné dosiahnuť bez kvázi diktátorského prerozdelenia moci a majetku, na ktoré dohliadal Cleisthenes.
Demokracie sa budujú násilným alebo kvázi násilným spôsobom s podporou autoritárskej moci.
Možno povedať, že rovnaký princíp pokračuje aj v nasledujúcich dejinách každej demokracie po jej založení: Sú zakotvené v ústavných formách, ktorých parametre musia byť na určitej úrovni a do určitej miery nespochybniteľné, aby bol samotný demokratický systém udržateľný.
Nič z toho nevrhá žiadne svetlo na to, čo je dobré alebo zlé využitie takejto sily. Každá demokracia môže byť založená aktom autoritárskej moci, no žiadne dva režimy nie sú rovnaké ani vo forme, ani v morálnom obsahu. Napríklad, na rozdiel od demokracie Cleisthenes, americká demokratická zmena režimu na Blízkom východe a inde má tendenciu slúžiť nie záujmom globálnej chudoby, ale globálnej oligarchie, a najmä americkej oligarchie.
Z toho vyplýva, že najdôležitejšou otázkou je, ako uplatniť nedemokratickú autoritu pre dobro dema, teda ľudu, alebo pre spoločné dobro. Všetky politické otázky musia byť v konečnom dôsledku vyriešené pre spoločné dobro, ktoré je dosť nezávislé od konkrétnych otázok formy režimu.
Demokracia a globálne riadenie
Pokiaľ ide o globálne riadenie, otázkou je, ako môže veľmoc s účinným imperiálnym dosahom vykonávať túto moc pre dobro menších mocností, za ktoré nesie veľkú zodpovednosť. V takom rámci existuje väčší priestor pre širokú rozmanitosť režimov, než sa zdá, že umožňuje dokonca aj liberálny demokratický rámec – koniec koncov, vzhľadom na svoje doterajšie výsledky v medzinárodných vzťahoch, liberálna demokracia zjavne nebude tolerovať žiadny režim okrem seba. V tomto sa ukazuje byť rovnako autoritársky ako monštrá, ktoré odchádza do zahraničia a snaží sa zabiť.
Rovnaký záver možno spätne premietnuť do otázok domácej politiky, či už v otázkach ekonomického alebo kultúrneho významu. Od nepokojov zo 6. januára sa rétorika obrany demokracie čoraz viac rozširuje na domácich , ale aj zahraničných nepriateľov demokracie. (Samozrejme, domácimi nepriateľmi demokracie sú jednoducho druhá politická strana a jej vodcovia.)
Ale vo svetle vyššie uvedeného by sa stranícke spory, ktoré boli zarámované do falošnej dichotómie demokracie a autoritárstva, mali preorientovať na problém, ako používať autoritu dobre, tj pre dobro dema. Bez takéhoto rámca existuje riziko, že politiky prijaté na ochranu demokracie doma sa v skutočnosti môžu ukázať ako len nepremyslené a dokonca deštruktívne použitie autority.
Demokracia sama osebe nie je dostatočne demokratická – pretože môže len maskovať totalitnejšiu formu autoritárstva. Na medzinárodnej alebo domácej úrovni je politika vždy otázkou využívania nedemokratickej autority demokraticky, teda pre dobro ľudí.
Jonathan Culbreath
Autor je spisovateľ žijúci v južnej Kalifornii. Jeho spisy sa objavili v publikáciách ako The American Conservative, Daily Caller, Bellows, National Catholic Register , America Magazine a ďalších. Je asistentom redaktora The Josias, webovej stránky venovanej oživeniu katolíckej politickej doktríny.
Preklad: SKsprávy. Pôvodný článok v angličtine si môžete otvoriť TU
