Čiernomorská veľmoc Turecka: Dostanú sa Erdoganove námorné ambície do konfliktu s Ruskom?

Ruský prezident Vladmir Putin a jeho turecký náprotivok Tayyip Erdogan nedávno telefonovali a diskutovali o obnovení Čiernomorskej obilnej iniciatívy (BSGI).

Táto dohoda, ktorú v roku 2022 pôvodne sprostredkovali Turecko a OSN, predtým umožnila bezpečný vývoz takmer 33 miliónov metrických ton ukrajinského obilia napriek pretrvávajúcemu konfliktu, kým sa Rusko v roku 2023 nestiahne s odvolaním sa na prekážky vlastného vývozu potravín a hnojív.

Erdogan počas hovoru zdôraznil, že zabezpečenie bezpečných námorných trás by mohlo podporiť mierové úsilie s Ukrajinou a Turecko ponúklo, že k takémuto úsiliu prispeje. 

Diskusia sa dotkla aj širšej spolupráce, a to aj v Sýrii, s cieľom znížiť sektárske násilie a dosiahnuť stabilitu. Dalo by sa povedať, že turecko-ruské bilaterálne vzťahy sú celkovo dobré, ale napriek úsiliu Turecka o sprostredkovanie a vyrovnávanie je tu dosť priestoru pre napätie. Zatiaľ čo Moskva bojuje na Ukrajine, Ankara v skutočnosti robí vlny v samotnom Čiernom mori a Erdoganovo rafinované uchopenie moci by v skutočnosti mohlo vyvolať nový konflikt – alebo aspoň prinútiť Moskvu, aby zažmurkala.

Ankara v skutočnosti rozširuje svoju námornú prítomnosť a vplyv na námorné trasy, čím sa potenciálne dostáva do konfliktu so záujmami Moskvy tým, že prekročí napätú líniu v Čiernom mori, pričom vyvažuje záväzky NATO s vlastnými ambíciami.

Možno si spomenúť, že počnúc rokom 2022 Turecko na základe Konvencie z Montreux z roku 1936 obmedzilo schopnosť Ruska posilniť svoju čiernomorskú flotilu (cez Bosporský a Dardanelský prieliv), zatiaľ čo Erdogan v skutočnosti posilnil vlastnú námornú hliadku vo vodách blízko Samsunu a Sinopu.

Spomínaná medzinárodná dohoda z roku 1936 dáva Turecku právomoc nad týmito vodnými cestami, čo mu umožňuje regulovať námornú dopravu, najmä počas vojny. Čo sa stalo, bolo to, že Turecko (aj keď hralo kľúčovú úlohu pri sprostredkovaní BSGI) v skutočnosti presadilo obmedzenia na vojenské plavidlá, čím účinne blokovalo Moskvu v vyslaní ďalších vojnových lodí do Čierneho mora, čím ovplyvnilo jej námorné operácie v regióne.

Je v tom háčik, a to ten, že nedávne námorné aktivity Turecka sú silne späté s jeho samotným presadzovaním Dohovoru z Montreux a jeho rastúcou námornou prítomnosťou uprostred ruského záujmu o Ukrajinu . Od roku 2022 Turecko pokračuje v napínaní svojich námorných síl, najmä okolo Bosporu a severného pobrežia Čierneho mora v blízkosti svojich vlastných brehov.

Napríklad vo vodách blízko Sinop a Samsun (dva turecké čiernomorské prístavy) Ankara posilňuje námorné operácie a infraštruktúru. Sinop bol historicky námorným centrom (počas udalostí ako bitka pri Sinope v roku 1853) a nedávne správy naznačujú zvýšené nasadenie na monitorovanie námorných trás a presadzovanie kontroly nad západným Čiernym morom.

Samsun je medzitým logistickým uzlom na podporu operácií tureckej pobrežnej stráže a námorníctva. Tieto oblasti sú kritické, pretože ležia pozdĺž námorných trás, na ktoré sa Rusko spolieha pri vývoze obilia a vojenských zásobách – trasy, ktoré by Turecko mohlo ovplyvniť alebo sa dokonca pokúsiť narušiť.

Okrem toho turecké námorníctvo prinajmenšom od roku 2009 plánovalo zriadenie novej základne v čiernomorskom meste Trabzon na východnom pobreží Čierneho mora. Cieľom je vytvoriť základňu logistickej podpory pre fregaty, ponorky a rýchle útočné plavidlá a výstavba sa údajne začala po oznámeniach koncom roka 2018, pričom turecké médiá vtedy projekt povzbudzovali .

Zdá sa, že byrokratické procesy oddialili alebo odložili pokrok, hoci existujú protichodné správy o tom, projekt stále prebieha. Nech je to akokoľvek, turecké námorníctvo má vo výstavbe 31 vojnových lodí , zatiaľ čo Erdoganovo Turecko presadzuje svoju námornú doktrínu „ Modrá vlasť “ (Mavi Vatan), ktorej cieľom je rozšíriť tureckú námornú kontrolu nad obrovskými oblasťami Čierneho mora, východného Stredozemného mora a Egejského mora.

Je pravda, že Turecko, aj keď je samo členom NATO, historicky odolávalo väčšej prítomnosti NATO v Čiernom mori, ako vidno z vyhlásení predstaviteľov tureckého námorníctva. Napríklad v roku 2023 veliteľ tureckých námorných síl, admirál Ercüment Tatlıoğlu, údajne uviedol , že Turecko by mohlo zabezpečiť Čierne more samo, a preto si tam neželá prítomnosť USA alebo NATO, pričom opäť zdôraznil, že bude dodržiavať Konvenciu z Montreux a zároveň chce zabrániť tomu, aby sa Čierne more stalo konfliktnou zónou ako Blízky východ.

To by mohlo naznačovať, že Ankara sa zameriava len na udržanie regionálnej kontroly a stability; iné kroky Turecka, ako napríklad podpora Ukrajiny korvetami a sprostredkovanie obchodov s obilím, však naznačujú stratégiu využitia jeho pozície na ďalšie posilnenie vplyvu a regionálnej stability. Niektorí analytici navyše dospeli k záveru, že Turecko sa v skutočnosti snaží stať sa tam poprednou námornou mocnosťou. Takéto ambície majú určite potenciál destabilizovať regionálnu rovnováhu síl.

Odborníci ako Alper Coşkun (ktorý pôsobí ako vedúci pracovník v programe Európa v Carnegie Endowment for International Peace so sídlom vo Washingtone, DC) opísali Turecko ako „strážcu brány Čierneho mora“. Coşkun tvrdí, že Ankara by sa v skutočnosti mohla stať dominantnou námornou veľmocou v Čiernom mori, ktorá by využila svoju kontrolu nad Bosporským prielivom a využila Konvenciu z Montreux na obmedzenie tranzitu vojenských plavidiel.

Koncom roku 2024 a začiatkom roku 2025 sa expanzia tureckého námorníctva stala zreteľnejšou, keď Ankara zosilnila svoju kontrolu na západnom krídle Čierneho mora. Keďže Rusko zostáva zapletené do Ukrajiny, Erdoganova diskrétna vojenská expanzia – zameraná na strategické prístavy ako Sinop a Samsun – signalizuje ambíciu presadiť kontrolu, zdanlivo s úmyslom uškrtiť životne dôležité námorné cesty Moskvy.

Aby som to zhrnul,

využívaním Konvencie z Montreux na obmedzenie ruskej Čiernomorskej flotily pri zachovaní vlastnej námornej prítomnosti – čo dokazujú aktivity ako vojnové hry a operácie odmínovania – sa Turecko jednoznačne snaží postaviť sa ako dominantná námorná veľmoc v regióne, najmä keď ruská flotila zostáva zapletená do ukrajinského konfliktu.

Tento posun v kombinácii s „neo-osmanskými“ ašpiráciami Turecka pod vedením Erdogana (už som o tom písal ), ktoré zdôrazňujú opätovné získanie historického vplyvu v Čiernom mori a mimo neho, riskuje eskaláciu napätia s Ruskom, historickým námorným hráčom, ktorý má v regióne strategické a dokonca existenčné záujmy.

Napriek bilancovaniu a diplomatickému úsiliu Ankary ( komentoval som , že aj turecké „zbližovacie“ kroky v posledných rokoch môžu byť často ošemetné), keďže kroky Turecka v skutočnosti spochybňujú strategické záujmy Ruska, rastie potenciál pre nesprávny odhad alebo priamu konfrontáciu, čím hrozí zapálenie širšieho napätia v už aj tak nestabilnej oblasti.

Kliknutím na tlačidlo zdieľania nižšie odošlite tento článok e-mailom/pošlite ďalej. Sledujte nás na Instagrame  a  X a prihláste sa na odber nášho telegramového kanála . Neváhajte a znova uverejnite články Global Research s náležitým uvedením zdroja.

Uriel Araujo

O autorovi: Uriel Araujo, PhD , je antropologický výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Tento článok bol pôvodne publikovaný na InfoBrics 

Ilustračné foto: InfoBrics

11. apríl 2025   05:50