Ilustračné foto: FABRICE COFFRINI / AFP / Getty Images cez CNBS /s creenshot
Kniha opisuje vzostup moci a vplyvu digitálno-finančného komplexu, ktorý si okrem centrálnych bánk podmanil aj vlády, akademické prostredie na čele s poprednými svetovými univerzitami a médiá, formujúce verejnú mienku. Autor upozorňuje, že ak sa pozriete na akcionársku štruktúru veľkých mediálnych skupín, aj tam sa vždy objavujú stále tie isté mená. Nakoniec do mocenskej chobotnice patria aj nadácie miliardárov a korporácií, ktorých úlohou je paradoxne ukrývať vplyv ultrabohatej elity, ktorá de fakto vlastní svet. Prvú časť si môžete pozrieť TU. Druhú časť TU.
Kapitola II: Pozadie Klausa Schwaba
Klaus Schwab sa narodil v Ravensburgu 30. marca 1938 ako syn Nemca Eugena Wilhelma Schwaba a jeho druhej manželky, Švajčiarky Eriky Schwab,[5] rodenej Epprechtovej. Eugen Schwab, vyštudovaný strojný inžinier, bol vymenovaný za obchodného riaditeľa ravensburgskej pobočky švajčiarskej strojárskej a turbínovej spoločnosti Escher Wyss, ktorú predtým riadil v Zürichu.
Escher Wyss, jeden z najväčších švajčiarskych exportérov priemyselných produktov po prvej svetovej vojne, sa v dôsledku svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch dostal do ťažkostí a snažil sa prežiť. Počas tohto zápasu sa závod v Ravensburgu na čele s Eugenom Schwabom vypracoval na dôležitý pilier spoločnosti ako celku, aj keď pod pochybnou záštitou.
Spoločnosť ako vojenský dodávateľ profitovala z Hitlerových vojnových príprav a ako najväčší zamestnávateľ v Ravensburgu získala od NSDAP titul „Národná socialistická modelová spoločnosť“.
Počas vojny pomáhal Escher Wyss nemeckému Wehrmachtu vyrábať vojnové zbrane a výzbroj, vrátane výroby dielov pre nemecké bojové lietadlá a zamestnávania vojnových zajatcov.[6]
Vďaka svojmu nemecko-švajčiarskemu pôvodu si rodina Schwabovcov užívala privilégium cestovať tam a späť medzi oboma krajinami kedykoľvek počas vojny. Po skončení vojny sa Eugen a Erika Schwabovci s Klausom a jeho mladším bratom Ursom Reinerom presťahovali späť do Švajčiarska.
O niekoľko rokov sa rodina vrátila do Ravensburgu, kde bol Eugen Schwab vymenovaný za prezidenta Ravensburgskej obchodnej komory.
Klaus Schwab navštevoval The Spohn High School v Ravensburgu od roku 1949. Po ukončení strednej školy študoval na žiadosť svojho otca v rokoch 1958 až 1962 strojárstvo na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu.
V roku 1962 promoval s inžinierskym titulom. Potom študoval obchodnú administratívu na univerzite vo Fribourgu v západnom Švajčiarsku, v rokoch 1963 až 1966 pracoval na čiastočný úväzok ako asistent generálneho riaditeľa Nemeckej strojárskej federácie (VDMA) vo Frankfurte.
V roku 1965 získal doktorát na ETH Zürich dizertačnou prácou na tému „Der längerfristige Exportkredit als betriebswirtschaftliches Problem des Maschinenbaus“ (Dlhodobý exportný úver ako obchodný problém v strojárstve) a v roku 1967 na Univerzite vo Fribourgu dizertačnou prácou na „Ö!
V rokoch 1966 a 1967 Schwab ukončil akademický rok na Harvard Business School, kde získal titul Master of Public Administration (MPA). Tu sa stretol s množstvom osobností, ktoré mali zásadne ovplyvniť ďalší jeho život. Jeho profesor Henry Kissinger, jedna z kľúčových postáv svetovej politiky 70. rokov ako poradca pre národnú bezpečnosť a minister zahraničných vecí USA, patrí podľa Schwabových vlastných vyjadrení k osobnostiam, ktoré v priebehu života najviac ovplyvnili jeho myslenie.
Sotva menej dôležití mohli byť dvaja ďalší harvardskí profesori: Kenneth Galbraith, svetoznámy ekonóm, autor učebníc a poradca niekoľkých amerických prezidentov; a Herman Kahn, kybernetik, futurológ a ako jadrový stratég jeden z architektov konceptu „jadrového odstrašovania“ vyvinutého počas studenej vojny. Všetky tri mali zohrať rozhodujúcu úlohu pri založení Schwabovej nadácie v roku 1971.
V roku 1967 sa Schwab vrátil do Zürichu a do roku 1970 pracoval ako asistent predsedu predstavenstva Escher Wyss, spoločnosti, ktorej predtým šéfoval jeho otec. Escher Wyss sa v minulých rokoch opäť dostal do ťažkostí a po neúspešnej spolupráci s Brown Boveri a Maschinenfabrik Oerlikon ho v roku 1966 prevzala spoločnosť Sulzer AG so sídlom vo Winterthure.
V nasledujúcich troch rokoch pomohol Schwab vo vedúcej pozícii zorganizovať kompletnú fúziu so spoločnosťou Sulzer. Tu sa prejavili niektoré z jeho silných stránok, a to skoré rozpoznanie technologických a trhových trendov a ich implementácia do podnikovej praxe.
Už pri nástupe do funkcie v roku 1967 predpovedal dôležitosť využitia počítačov v modernom strojárstve. V nasledujúcich troch rokoch zúročil tento poznatok a zabezpečil, že strojárska spoločnosť premenovaná na Sulzer Ltd sa rozvinula na skupinu moderných technológií.
V roku 1969 prijal na čiastočný úväzok profesúru na Centre d’Études Industrielles (CEI), medzinárodnom manažérskom inštitúte pridruženom k Ženevskej univerzite, z ktorej sa neskôr stala IMD vo švajčiarskom Lausanne.
Kapitola III: Tri rozhodnutia s veľkými dôsledkami
V roku 1970 Schwab urobil tri rozhodnutia, ktoré zmenili jeho život od základov: Opustil prácu, dokončil knihu a pripravil sa na prvú veľkú medzinárodnú konferenciu.
Po ukončení stáleho zamestnania si v Ženeve založil kanceláriu pre troch ľudí. Prvou zamestnankyňou, ktorú prijal, bola Hilde Stoll, s ktorou sa oženil nasledujúci rok a ktorá po jeho boku stojí dodnes. V tom istom roku dokončil knihu Moderne Unternehmensführung im Maschinenbau (Moderný manažment v strojárstve), ktorú napísal na žiadosť svojho bývalého zamestnávateľa, Nemeckej strojárskej federácie (VDMA), a ktorá vyšla vo Frankfurte v roku 1971.
Táto kniha obsahuje dôležitý kľúč k pochopeniu Schwabovho veľkého úspechu. Načrtol v ňom základy svojej politickej a ekonomickej filozofie a ako jeden z prvých použil termín stakeholder kapitalizmus.
Schwab sa tak zámerne vyčlenil z neoliberálneho konceptu akcionárskeho kapitalizmu. Pre jej v tom čase najpopulárnejšieho zástancu Miltona Friedmana by hlavným cieľom korporátnych manažérov mala byť maximalizácia zárobkov s cieľom zvýšiť výnosy pre akcionárov (Friedmanova doktrína).
Schwab čelil tejto provokatívne cynickej definícii svojou víziou kapitalizmu, ktorý by sa mal zaoberať aj záujmami a blahobytom zamestnancov, zákazníkov, dodávateľov, vlády, spoločnosti ako celku a okrem toho aj ochranou životného prostredia.
Tým však iba prijala bežnú kritiku kapitalizmu, ktorú vyslovila väčšinou politická ľavica, bez spochybňovania zákonov trhu, spochybňovania politického poriadku alebo poskytovania konkrétnych pokynov na konanie na dosiahnutie svojich cieľov.
Ideológia zainteresovaného kapitalizmu v podstate nebola a nie je ničím iným, než úprimným záväzkom voči trhovej ekonomike a existujúcim politickým a sociálnym štruktúram v kombinácii s (väčšinou neúčinným) apelom na svedomie podnikateľov a politikov.
Pre tých druhých má však Schwabova ideológia určitú príťažlivosť: Na jednej strane tí, ktorí sa k nej hlásia, naznačujú, že sú oboznámení s kritikou a snažia sa konať spoločensky prijateľnejším spôsobom ako neoliberálna konkurencia.
Na druhej strane, kedykoľvek sa odchýlia od jej princípov, môžu poukázať na vonkajšie obmedzenia ekonomického alebo politického charakteru, a tým sa morálne vykúpiť. Inými slovami, koncept kapitalizmu stakeholderov je figový list, za ktorý sa možno skryť bez toho, aby musel zásadne meniť svoju stratégiu.
Hlavnou činnosťou spoločnosti Schwab ako nezávislého dodávateľa v roku 1970 bolo pripraviť a zorganizovať konferenciu s cieľom predstaviť špičkovým európskym manažérom americké metódy riadenia, a to vo veľkom meradle.
Jeho cieľom bolo v nasledujúcom roku spojiť niekoľko stoviek generálnych riaditeľov s poprednou fakultou európskych a amerických obchodných škôl.
Keďže Schwab mal v tom čase len 32 rokov, len päť rokov profesionálnej praxe a nemohol sa pochváliť mimoriadnym úspechom, človek si kladie otázku: Boli to horúčkovité sny mladého muža, ktorý trpel prehnanou sebadôverou, alebo mali nejaký vplyv sily, ktoré ho podporujú v pozadí?
Minimálne jednu takúto silu dokonca potvrdzuje aj samotný Klaus Schwab. Podľa jeho vyjadrení tam bol nemecký priemyselník, ktorý mu požičal 50 000 frankov na jeho projekt.[7] Skutočnosť, že túto pôžičku Schwabovi podmienil buď splatením peňazí, alebo vstupom do jeho spoločnosti, naznačuje, že títo dvaja si boli blízki. Je dosť možné, že sponzorom bol Gottlieb Stoll, zakladateľ švábskej firmy Festo a otec neskoršej Schwabovej manželky Hilde.
Ale ani 50 000 frankov by určite nestačilo na realizáciu Schwabových plánov. Kto boli teda ďalší podporovatelia? Na túto otázku by mal dať odpoveď pohľad na personál a okolnosti prvých konferencií.
Ernst Wolff
O autorovi: Ernst Wolff sa narodil v Číne v roku 1950 a detstvo prežil v Kórei. Po štúdiách v Nemecku a USA pôsobil ako tlmočník, učiteľ jazykov a scenárista. Od 90. rokov sa ako novinár venuje vzťahu politiky a „nance. Na túto tému publikoval množstvo článkov a napísal niekoľko kníh literatúry faktu (World Power MMF, Financial Tsunami a Wolf of Wall Street). Vďaka vysoko oceňovanej knihe World Power IMF sa stal uznávaným autorom bestsellerov. So Svetovým ekonomickým fórom pokračuje v tomto úspechu. Jeho investigatívny výskum a podrobné znalosti globálneho menového systému z neho robia jedného z top autorov v oblasti ekonómie, „nance a politickej ekonómie. Ernst Wolff prevádzkuje svoje vlastné informačné kanály na YouTube, Telegram a Odysee a pravidelne oslovuje miliónové publikum.
Obsah knihy
Predslov
Kapitola I: Malé mestečko na brehu Ženevského jazera
Kapitola II: Pozadie Klausa Schwaba
Kapitola III: Tri rozhodnutia s veľkými dôsledkami
Kapitola IV: Davos, 1971: Prvé stretnutie
Kapitola V: 1972: Druhé stretnutie – v znamení Európy
Kapitola VI: 1973: Undeterred Ahead
Kapitola VII: Ekonomické a politické pozadie prvých rokov
Kapitola VIII: 1974 — 1976: Fórum získava vplyv a moc
Kapitola IX: 1977 — 1980: Prielom
Kapitola X: V pozadí: Digitalizácia a finančná podpora
Kapitola XI: Prvá polovica 80. rokov: Tehla za tehlou
Kapitola XII: 1985 — 1988: Vzostup na politický Olymp
Kapitola XIII: 1989 — 1990: Konečný rozpad východného bloku
Kapitola XIV: 90. roky 20. storočia – Digitalizácia a finančná podpora naberajú rýchlosť
Kapitola XV: 1991 — 1992: WEF sa stáva kádrovou školou pre elitu
Kapitola XVI: 1993 – 1995: Nikto nebol zvolený, ale vplyvnejší ako kedykoľvek predtým
Kapitola XVII: 1996 — 1998: WEF postupne preberá globálne vedenie
Kapitola XVIII: 1999 — 2000: Protesty, prelom milénia a nadácia s dôsledkami
Kapitola XIX: 2001 — 2003: Teror a vojna ako ekonomické hnacie sily
Kapitola XX: 2004 — 2006: Pokoj pred búrkou
Kapitola XXI: 2007 — 2008: Svetová finančná kríza všetko mení
Kapitola XXII: 2009 — 2011: Šetrnosť za každú cenu
Kapitola XXIII: 2012 — 2014: Zameranie na zdravie, klímu a Ukrajinu
Kapitola XXIV: 2015 — 2017: Štvrtá priemyselná revolúcia a transhumanizmus
Kapitola XXV: 2018 — 2019: Finančný systém je hotový, čo teraz?
Kapitola XXVI: 2020: COVID-19 a veľký reset
Kapitola XXVII: 2021 — 2022: „Kreatívna deštrukcia“ – až do vojny
Kapitola XXVIII: Vízia budúcnosti WEF: Autoritárske režimy a meny digitálnych centrálnych bánk … 131
Kapitola XXIX: Od EMF k WEF: Od lobizmu k transhumanizmu
Kapitola XXX: 2023: Klimatické zmeny a umelá inteligencia
Bonusová kapitola A: Strategickí partneri
Bonusová kapitola B: Mladí globálni lídri
20. apríl 2023 06:01
