Ilustračné foto: Globalresearch
Tento prenikavý a aktuálny článok oceneného autora profesora Rodrigue Tremblaya zverejnil Global Research pred dvanástimi rokmi v auguste 2008. S odstupom času je veľmi podnetné si ho prečítať a porovať vývoj, keď sa do NATO tlačila už aj Ukrajina…
„Mali by sme okamžite zvolať zasadnutie Severoatlantickej rady, aby sme zhodnotili bezpečnosť Gruzínska a preskúmali opatrenia, ktoré môže NATO prijať, aby prispelo k stabilizácii tejto veľmi nebezpečnej situácie. Senátor John McCain, (8. august 2008)
„Ak by sme preventívne spolupracovali s Ruskom, s Gruzínskom a ubezpečili sa, že NATO má také schopnosti, prítomnosť a angažovanosť, možno by sme sa tomu mohli vyhnúť“ [Invázia Gruzínska do Južného Osetska a následná ruská odpoveď ]. Tom Daschle, bývalý väčšinový vodca Senátu a poradca senátora Baracka Obamu, (17. augusta 2008)
„Zo všetkých nepriateľov verejnej slobody je vojna možno najobávanejšia, pretože obsahuje a rozvíja zárodok každého iného.“ James Madison (1751-1836), štvrtý americký prezident.
NATO – pozostatok Studenej vojny
Severoatlantická aliancia (NATO) je pozostatkom studenej vojny. Bola vytvorená 4. apríla 1949 ako obranná aliancia krajín západnej Európy plus Kanady a Spojených štátov na ochranu bývalých krajín pred zásahmi Sovietskeho zväzu.
Ale od roku 1991 už sovietske impérium neexistuje a Rusko ekonomicky spolupracuje so západoeurópskymi krajinami, dodáva im plyn a ropu a všetky druhy komodít. To zvýšilo vzájomnú európsku ekonomickú závislosť a tým výrazne znížilo potrebu takejto obrannej vojenskej aliancie nad rámec vlastného vojenského systému sebaobrany európskych krajín.
Vláda USA však veci takto nevidí. Radšej by si zachovala svoju úlohu povýšeneckej ochrany Európy a jedinej svetovej superveľmoci. NATO je vhodný nástroj na tento účel. Ale možno by sa svet mal obávať tých, ktorí chodia po planéte s plechovkou benzínu v jednej ruke a škatuľkou zápaliek v druhej a tvária sa, že predávajú poistenie proti požiaru.
Odteraz je faktom, že americká vláda a americká nomenklatúra pre zahraničné veci považujú NATO za dôležitý nástroj americkej zahraničnej politiky intervencie na celom svete.
Keďže mnohí americkí politici už de facto nepodporujú Organizáciu Spojených národov ako najvyššiu medzinárodnú organizáciu oddanú udržiavaniu mieru vo svete, NATO kontrolované Spojenými štátmi by sa v ich očiach zdalo byť najatraktívnejšou náhradou OSN za poskytovanie legálneho frontu pre ich inak nezákonné útočné vojenské podniky po celom svete.
Radšej kontrolujú úplne menšiu organizáciu, akou je NATO, hoci sa stala nadbytočnou inštitúciou, než aby museli robiť kompromisy v OSN, kde majú USA jedno z piatich vet v Bezpečnostnej rade.
To je silné zdôvodnenie návrhov na
pretvorenie, preorientovanie a rozšírenie NATO s cieľom transformovať ho na flexibilný nástroj americkej zahraničnej politiky.
Ide o ďalší dôkaz toho, že nadbytočné inštitúcie si žijú vlastným životom. V skutočnosti, keď účel, na ktorý boli pôvodne zriadené, už neexistuje, vymyslia sa nové účely, ktoré ich udržia v chode.
V Spojených štátoch vidia republikáni aj demokrati staré NATO premenené na túto novú útočnú vojenskú alianciu ako dobrý (neocon) nápad na presadzovanie amerických záujmov na celom svete, ako aj záujmov jeho blízkych spojencov, akým je Izrael.
Nie je to len myšlienka, ktorú aktívne propaguje neokonzervatívna administratíva Bush-Cheney, ale aj neokonzervatívni poradcovia oboch amerických prezidentských kandidátov z roku 2008, senátora Johna McCaina a senátora Baracka Obamu.
V skutočnosti boli obaja prezidentskí kandidáti z roku 2008 nadšení vojenskí intervencionisti, a to v podstate preto, že obaja sa spoliehali na poradcov pochádzajúcich z rovnakého tábora neokonov.
Napríklad zhon, s ktorým Bush-Cheney bezohľadne sľúbil členstvo v NATO bývalej sovietskej republike Gruzínsko a americkú vojenskú podporu a dodávky, je dobrým príkladom toho, ako sa na NATO pozerajú vo Washingtone DC obe hlavné americké politické strany.
Po prvé, republikánsky kandidát na prezidenta John McCain si predstavuje nový svetový poriadok vybudovaný okolo neokonom inšpirovanej „Ligy demokracií“, ktorá by de facto nahradila Organizáciu Spojených národov a prostredníctvom ktorej by Spojené štáty vládli svetu.
Po druhé, stanovisko senátora Baracka Obamu [august 2008] nie je až tak ďaleko od návrhov na zahraničnú politiku senátora McCaina. Senátor Obama skutočne obhajuje použitie americkej vojenskej sily a mnohostranné vojenské intervencie v regionálnych krízach na „humanitárne účely“, aj keď tým treba obísť Organizáciu Spojených národov.
Preto, ak sa niekedy dostane k moci, je isté, že senátor Obama nebude mať žiadne pochybnosti o tom, že si osvojí pohľad senátora McCaina na svet. Obaja prezidentskí kandidáti by napríklad pravdepodobne podporili odstránenie doložky o zákaze „prvého úderu“ z dohovoru NATO.
Dá sa považovať za samozrejmé, že s ktorýmkoľvek politikom v Bielom dome by bol svet menej zákonným a menej bezpečným miestom a nebol by vyspelejší, ako sa stal za bezprávnej Bush-Cheneyho administratívy.
Je však ťažké pochopiť, ako by táto nová ofenzívna úloha NATO bola v záujme európskych krajín alebo Kanady. Predovšetkým západná Európa sa môže báť obnovenia studenej vojny s Ruskom a možno aj s Čínou.
Transformácia NATO zo severoatlantickej obrannej vojenskej organizácie na celosvetovú útočnú vojenskú organizáciu pod vedením USA bude mať hlboké medzinárodné geopolitické dôsledky na celom svete, ale najmä na Európu. Európa má pre Rusko silnú ekonomickú príťažlivosť.
Prečo sa potom pustiť do agresívnej politiky Bush-Cheneyho administratívy vojensky obkľúčiť Rusko rozšírením NATO až k dverám Ruska a umiestnením protiraketových štítov hneď vedľa Ruska? Nebolo by pre Európu lepšie, keby rozvíjala harmonické ekonomické a politické vzťahy s Ruskom? Prečo pripravovať ďalšiu vojnu?
A pokiaľ ide o Kanadu, za vlády neokonzervatívnej menšiny Harpera sa bohužiaľ stala de facto americkou kolóniou, pokiaľ ide o zahraničné záležitosti, a to bez akejkoľvek serióznej diskusie alebo referenda v tomto zmysle v Kanade. Posledná vec, ktorú Kanada potrebuje, je ísť ďalej po tej zamínovanej ceste.
Na záver by sa zdalo, že humanistická myšlienka mať mier, voľný obchod a medzinárodné právo ako základy svetového poriadku sa zavrhuje v prospech návratu k veľmocenskej politike a diplomacii delových člnov. Toto je 100-ročný neúspech. Je to hanba.
Rodrigue Tremblay
O autorovi: Rodrigue Tremblay je emeritným profesorom ekonómie na univerzite v Montreale. Je výskumným spolupracovníkom Centra pre výskum globalizácie a autorom knihy „Nové americké impérium“ a Kódex globálnej etiky
