Ilustračné foto: SKsprávy/Pixabay
Dnes u ľudí okolo štyridsiatky len málokto vie, kto to bol Nicalae Ceaușescu. Ja som sa s týmto menom stretol sotva som začal nielen hľadieť na svet, ale o ňom aj rozmýšľať. Zo začiatku nám bol sympatický.
Roku 1968 sa ako jediný predstaviteľ štátu Varšavskej zmluvy odmietol pripojiť k vojenskej intervencii do Česko-Slovenska s cieľom potlačiť dubčekovské reformy. Aj začiatkom 70. rokov minulého storočia sa na Rumunsko pozeralo ako na štát, ktorý vedie samostatnú politiku a nepoklonkuje pánom z Kremľa.
Potom sa však nálada aj u nás voči jeho režimu radikálne zmenila. On sám sa zmenil na Nera, Galigulu i Claudia v jednom. Ovládlo ho tyranské velikášstvo, na čo doplatil najmä Paríž východu, v domácom jazyku nazývaný Bukurešť.
Buldozéry sa nemilosrdne zahryzli do historického jadra mesta, aby sa mohol postaviť večný pamätník jeho vlády, ktorý svojou veľkoleposťou možno prirovnať aj k Nerovmu palácu v Ríme (Domus Aureus).
Na to, aby si vynútil súhlas svojho obyvateľstva, používal najmä bič, lebo na cukor mu nezostávalo. Masové prebudovanie Bukurešti predsa niečo stálo. I sloboda, ktorú si vydobyl od sovietskych mocipánov niečo stála.
Za slobodu predsa treba platiť aj podľa dnešných ideológov neoliberálnej slobody.
Tak to nakoniec skončilo tým, že počas posledných zím jeho režimu bolo dovolené vykurovať verejné budovy, úrady i domácnosti najviac na 16° C.
My neslobodní sme sa hrozili a zároveň uškŕňali, kam to ten Ceaucescu Rumunsko vedie. Predstava, žeby sme namiesto našich prekúrených domácnosti mrzli pri televízoroch oblečení v troch svetroch a prikrytí kožušinami nám bola natoľko absurdná, že sme si ju ani v duchu nevedeli pripustiť.
V našom čase, po tridsiatich rokoch budovania prekrásneho nového sveta, sme však aj my narazili na Ceaucescov kód. Sloboda a demokracia fakt niečo stojí. Chvála Bohu, že to je 19 nie 16°C.
Anton Hrnko
