„Kresťan“ sa má usilovať o uvádzanie kresťanských hodnôt do života a „demokrat“ má rešpektovať vôľu väčšiny ľudu. Ak sa teda ustanovila vládna parlamentná väčšina z vôle ľudu, tak správny kresťan má takúto vládu podporiť, a nie jej hádzať polená pod nohy. A toto pravidlo by malo platiť aj pre politickú silu, ktorá si uzurpovala zastupovanie kresťanov v spoločnosti.
Liberálni aj kvázikonzervatívni farizeji („kresťanskí demokrati“) a progresívni zákonníci to však od začiatku svojej existencie vôbec nedodržiavajú. Nedovolili nielen to, aby semeno Božej milosti mohlo vyklíčiť aj v slovenskom národe, ale zúfalo bránia aj žatve národnej identity, zvrchovanosti, suverenity, ktoré sú esenciou spoločnej, národnej slobody.
Najsmutnejšie v tejto paralele na kolektívne pribíjanie slovenského národa na kríž je fakt, že „ukrižuj“ najhlasnejšie popri federalistoch, čechoslovakistoch, antislovenských liberáloch a antinárodných progresívcoch kričali a kričia takzvaní „kresťanskí demokrati“.
Kolektívnou vinou, nasádzaním tŕňovej koruny na hlavu slovenského národa, na slovenské dejiny (kde za národnú slobodu bojovali najmä kňazi), aj na národnú zvrchovanosť a štátnu suverenitu popierajú základné Božie a kresťanské pravidlo, že Božia spása, teda aj spoločné (národné) oslobodenie vo vlastnom slobodnom štáte, zahŕňa všetky národy sveta, teda aj národ slovenský.
Kresťanskí demokrati si zle, mimo vlastný národ a suverenitu zapli povestný prvý gombík, keď mali uši, ale nechceli počuť volanie po národnej zvrchovanosti a samostatnej slobodnej slovenskej štátnosti.
Politika KDH bola od počiatku čechoslovakistická, globalistická a antislovensky zameraná, pričom v praxi dominovalo to politické a mocenské nad tým kresťanským – ak sa vôbec niekedy v niečom prejavilo.
Odmietnutím vyhlásenia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky a tiež odmietavý postoj k Ústave SR ich katapultovalo mimo suverénne hranice Slovenska. Ako napísal bývalý disident a člen „Bratislavskej päťky“, Anton Selecký, KDH bolo od začiatku riadené britskou tajnou službou MI6.
KDH ukrižovalo nielen slovenskú zvrchovanosť a štátnosť, ale postupne aj slovenské poľnohospodárstvo a hospodárstvo asistovaním privatizácie ekonomického striebra – strategických podnikov v dvoch vládach Mikuláša Dzurindu.
Bývalým antikomunistickým disidentom dokonca neprekážalo byť v koalícii s exkomunistami z SDĽ (1998-2002), čo svedčí o relativizovaní ľnutia na nejakých „hodnotách“. Ostatne, veď aj M.Dzurinda vzišiel z KDH, kým založil SDK so zmenou na SDKÚ.
Pre KDH bolo typickým javom aj rozdeľovanie spoločnosti, takmer na báze sektárstva – kresťanské odbory, kresťanskí učitelia… kresťanskodemokratickí boli aj ekológovia, poľnohospodári, zväz žien, ale aj kresťanskí lekári a zdravotníci…
Rozdeľuj a panuj (pre cudzích) tak charakterizuje viac tzv.kresťanskú demokraciu ako spájaj a slúž (svojim).
Celé obdobie prvej dekády po páde bývalého totalitného režimu bolo zo strany KDH podľa hesla „cudzím všetko, Slovákom nič“.
Typickým mocenským javom kresťanských demokratov bolo snaha získať a kontrolovať niektorý zo silových rezortov či zložiek. Ladislav Pittner bol za KDH ministrom vnútra (1994), neskôr dokonca šéfoval tajnej službe SIS.
Mikuláš Dzurinda už v tričku SDKÚ sa stal premiérom (1998) a Ján Čarnogurský ministrom spravodlivosti, pričom kádehácka omladina – Daniel Lipšic tam robil štátneho tajomníka. Vladimír Palko navyše uchopil ďalší silový rezort – ministerstvo vnútra.
V Radičovej vláde (2012-12) si KDH opäť vyžiadalo silový rezort, keď ministrom vnútra bol Daniel Lipšic.
KDH bolo od začiatku spoločenskej trasformácie aj vzniku Slovenskej republiky oportunistické.
Boli to „kresťanskí demokrati“, ktorí začali po námestiach za vlády V.Mečiara (1994-98) organizovať protestné majdany a vniesli do slovenskej politiky smrtonosnú nevraživosť, ktorá v súčasnosti vrcholí rozdelením národa na dva nezmieriteľné tábory.
Aktuálne výzvami na pokračovanie vojny, obhajobou jediného svetového policajta, ktorý sa najlepšie cíti v role vojnového štváča a podporou výroby zbraní neplnia Božie slová, že z mečov sa majú ukuť radlá a zo svojich kopijí viničné nože (Iz 2,4).
Servilnou glorifikáciou NATO a systému americkej hegemónie vo svete nad národmi tzv.kresťanskí demokrati v únii, aj v Slovenskej republike ukrižujú spoločné dobro a slobodnú organizáciu národov, rešpektujúcu nezávislosť a potrebu spravodlivého, tzn. multipolárneho a nie unipolárneho (anglosaského) sveta, keďže „všetky národy sú tvárami Boha“ (Solženicyn).
Vôbec nie „konzervatívne“
Spomínali sme už kolaboráciu s exkomunistami, ktorí vyznávali ideológiu marx-leninizmu. V súčasnosti je hlavnou rozvratnou ideológiou neomarxizmus, ktorého najviditeľnejšou špičkou ľadovca, na ktorom sa rozbíja pôvodná európska (tzv.kresťanská) civilizácia, je progresivizmus.
Logicky by sme od kresťanských demokratov očakávali boj proti neomarxizmu, a teda aj liberalizmu. Ale kdeže! Oficiálne Ivan Šimko na seminári k základnej idei strany (2016) odmietol myšlienku boja proti liberalizmu!
V roku 2019 „kresťanskí demokrati“ tento trend spečatili uzavretím dohody o neútočení so svojim (ak uvažujeme kresťanky) ideologickým progresivistickým protivníkom – PS/Spolu. Kontroverzným, ale politicky typicky farizejským paktom o neútočení s liberálnymi stranami si pritom už po druhýkrát (2016, 2020) rozbili nos o zatvorené dvere parlamentu. A ostávajú nepoučiteľní.
Oblúk politicko-hodnotového farizejstva počnúc vládnutím s exkomunistami, cez európsku spoluprácu s ideologickými extrémistami ničiacimi pôvodnú kresťanskú európsku civilizáciu, pakt o neútočení s liberálmi na domácej pôde nateraz vrcholí opozičným bratríčkovaním sa s Progresívnym Slovenskom a teatrálnym saltom mortale podporou prezidentskému kandidátovi progresívcov Ivanovi Korčokovi.
Takže KDH bolo a je od počiatku až dodnes protislovenské, protinárodné, oportunistické, hodnotovo nekresťanské, mocenské, kolaborujúce s hlavným ideologickým a politickým zlom, likvidujúcim pôvodné kresťanské a dokonca aj konzervatívne hodnoty na európskom kontinente, a teda aj na Slovensku.
Prečo ho skutoční kresťania volia je tak veľkou záhadou, zrejme nemajú schodnejšiu a autentickejšiu alternatívu, prípadne im podobne ako progresívcom stačí povrchné zaujatie „správneho postoja“.
A tak môžeme nakoniec s poľutovaním skonštatovať, že to, čo ľudia za tri desaťročia márne hľadali v politike, aj v predstaviteľoch tzv. kresťanských demokratov, boli práve kresťanské hodnoty a ich presadzovanie v reálnej politike.
Ryba smrdí od hlavy
Pozrime len na dve. Ak toto hnutie reprezentovali so všetkými kolaborujúci Alojz Hlina, ktorý nevedel vymenovať desatoro Božích prikázaní, aktuálne dokonca poslanec za liberálnu SaS a rozvedený a opätovne v kostole protekčne (sic!) zosobášený Milan Majerský, čo sú akty v rozpore s kresťanským konzervatívnym učením a dokonca aj kresťanskou sviatosťou manželstva, tak už nič netreba dodať.
Azda len sa opýtať skutočne veriacich Slovákov, či aj oni chcú byť za farizejov a počúvnu hlas „veľrady“ KDH, ktorá zrádza kresťanstvo, aby proti svojmu presvedčeniu, svedomiu a viere volili v druhom kole prezidentských volieb progresívneho kandidáta Ivana Korčoka a ako fazizeji a zelóti namiesto „hosana Slovensko!“, zvolali a zvolili „ukrižuj Slovensko“?!
To vám fakt nestačili všetky tie hriechy, dokonca smrteľné na národe a opakované ukrižovanie slovenskej suverenity, zvrchovanosti a aj kresťanskej politiky?
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: SKsprávy
3. apríl 2024 06:00
