Zdanie klame, tobôž v politike a médiách. Zásadným spôsobom to dokazuje a ilustruje aj aktuálna pseudokauza kritiky a odvolávania ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Za týmto humbukom je však oveľa viac, než len krik, pochybná petícia či politika opozície a angažovanosť nejakých sorošovských aktivistov do „platforiem“, názorových výlevov na tú „pravú“ kultúru alebo hlas ulice.
V skutočnosti sme svedkami vypuknutia kultúrnej, čiže ideologickej vojny v plnej sile a nasadení aj na Slovensku.
Vedenie ministerstva totiž šliaplo veľmi tvrdo na otlaky ideologického mainstreamu, ktorý si kráča svoj revolučný pochod pod vedením kultúrnych komunistov Západu (neomarxisti) už nielen naprieč nadnárodnými či európskymi inštitúciami, ale aj naprieč národnými štátmi.
Takéto pichnutie do osieho totalitného hniezda samozvane „vedúcej“ multikultúrnej sile progresivizmu v spoločnosti – po vzore bývalých boľševikov a komunistov – sa jednoducho neodpúšťa.
Podobne ako si bývalí internacionálni súdruhovia nemohli dovoliť odklon od ich „línie pokroku“ v štátoch bývalého východného bloku, rovnako nedovolí súčasné ideologické nadnárodné politbyro odklon od vytýčenej globálnej línie rozvratu tradičnej kultúry, tradičnej spoločnosti a aj klasického národného štátu s prirodzenou podporou národnej či tradičnej kultúry.
Zmena oproti predošlej vláde je výrazná, lebo týmto rozvracačom identity a suverenity rodu, rodiny, národa a národného štátu sa darilo partizánskou činnosťou nebadane usalašiť v inštitúciách a orgánoch verejnej moci (univerzity, vysoké školy, SAV, parlament, ministerstvá a ich podriadené organizácie) počas liberálnych a charakterom antinárodných vlád kolaborujúcich s globálnymi a európskymi elitármi a ideologickými centrálami na zmenu moci, demokracie a ako sa ukazuje vo výsledku už aj na radikálnu likvidáciu európskej civilizácie, jej kultúry v pôvodnej forme a hodnotách, ktoré nahrádzajú novými dogmami, naratívmi a poriadkom, založenom na vyznávaní nových ideológií fungovania sveta a spoločnosti a samozrejme progresívnou pakultúrou.
Ideologická kulturträgerčina
Boj kultúrnych komunistov Západu (progresívci), vyznávajúcich neomarxizmus, multikulturalizmus, klimatofóbiu, kritickú rasovú teóriu či gender ideológiu s x-pohlaviami tak neobišiel ani Slovensko.
Vysvetlenie, prečo sa tak ideologickí súdruhovia v EÚ a ich domáci angažovaní servis zameriavajú na Slovensko by sme mohli nájsť nielen v procese politického dusenia Mečiara pri jeho snahe dať Slovensku národnú, konzervatívnu pečať národného suverenizmu, ale aj vo výroku Jána Pavla II., že Slovensko má mimoriadne poslanie v Európe 21.storočia. Zjavne to duchovné, čiže aj kultúrne poslanie postaviť sa zdravou, národnou kultúrou, kultúrou života proti kultúre smrti.
Ako všetko so všetkým súvisí totiž dokazuje aj otvorenie prvého vojnového frontu progresívnych liberálov – a to dokonca aj tých cirkevných – voči bývalému štátnemu tajomníkovi Ministerstva kultúry SR Štefanovi Kuffovi, ktorý vyzval klérus v mene svojej funkcie na „intronizovanie Krista za kráľa Slovenska“.
Pritom nešlo o niečo, čo by už inde nefungovalo, ale rovnako ako pre internacionálnych komunistov v minulosti, tak teraz pre kultúrnych (progresívnych) komunistov je viera v Boha ako červené súkno pre býka v aréne.
Intronizácia znamená, že cirkev spoločne s vládou uzná za kráľa ich krajiny Ježiša Krista ako úctu k Božiemu Srdcu Ježišovmu. V Poľsku bol napríklad v roku 2016 slávnostným aktom za prítomnosti poľského prezidenta, mnohých členov vlády a tisícov veriacich Kristus kráľ uznaný za kráľa poľského národa.
Liberálni progresívci však majú jediné božstvo, a to bezbožstvo s programovým ničením božieho poriadku na Zemi, ktorého implementáciu v života označujú za „stereotyp“, tmárstvo či prežitok, formálne sa skrývajúc za sekulárny štát.
Prvá veľká bitka v kultúrnej vojne na Slovensku tak už mala, napriek tvrdeniam vlády o koaličnej zámene štátnych tajomníkov, de fakto svoju prvú politickú obeť práve v Štefanovi Kuffovi.
A potom prišla na rad a terč pre sústredenú ofenzívu kultúrnej vojny aj samotná ministerka kultúry. Tá si totiž dovolila spochybniť hlavnú líniu progresívcov o kultúre tvrdením, že pravá kultúra je národná a takú bude podporovať
Pseudokauza ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej tak nie je o kultúre či nekultúrnosti, ani o poznaní či nevedomosti, ale je to len ďalší otvorený front a bitka vyvolaná neomarxistickými progresívcami v ich totálnej kultúrnej vojne voči všetkému tradičnému, ktorú už naplno rozpútali aj v Slovensku.
Je logické, že ak niekto v tejto totalitnej atmosfére liberálneho zastrašovania zodvihne nad hlavu inú, než dúhovú vlajku, napríklad slovenskú, alebo zavelí k obrane tradičných civilizačných a národných hodnôt, tak okamžite sorošovské úderky, angažovaní fanatici a karieristickí žoldnieri „nových vetrov“ spolu s plukmi mimovládnych aktivistov a vojnovej mainstreamovej propagandy začnú delostreleckú sústredenú paľbu.
Nepochybne ide o kultúru. Lenže z ich útočiacej „lepšo strany“ nie o jej ochranu či rozvoj, ale o ničenie tej pôvodnej kultúry a tzv. kultúrnych stereotypov (podľa ich slovníka politickej korektnosti) a víťazné nahradenie multikultúrnym brakom či novým bezduchým angažovaným gýčom.
Ich zbrane sú totiž kované ideologickými -izmami a novými -ológiami s rozvratnými nenávistnými dogmami o potrebe likvidovania triedneho nepriateľa ich svetoobčianskeho a „pokrokového“ vnímania 72 rodových identít namiesto dvoch.
Títo ružovučkí progresívni neomarxisti sa tak podobajú na svojich červených totalitných predchodcov ako vajce vajcu: ideológiu nadradili nad všetko. Preto
jediným systémovým riešením nie je len odpinkať schôdzu na odvolanie ministerky, ale treba prejsť do aktívnej principiálnej a legislatívnej obrany podľa prvého ústavného článku. Slovenská republika sa neriadi nijakou ideológiou.
Kto má s tým problém, musí ísť z kola verejnej služby von.
Žiaľ, hoci zbavenie sa ideologického vplyvu na chod štátu bolo najzásadnejšie historické poučenie v novembri 1989, doteraz nám chýbajú efektívne nástroje na celkovú deideologizáciu spoločnosti. Pritom by to pre ochranu národa, kultúry, suverenity aj tradičných hodnôt bola doslova superzbraň.
A tak sa nemôžeme čudovať, že tichým pochodom neomarxistov, dnes progresívcov, naprieč inštitúciami, najmä akademickou pôdou a tretím sektorom, sa nám vrátili nielen „kultúrni komunisti“, ale aj ich zvrátené ideológie a nový triedny boj vo forme kultúrnej vojny.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore.
Ilustračné foto: Phil Foster / The Wall Street Journal / screenshot
12. február 2024 06:00
