Nijaký deep state, nijaký štát v štáte, nijaká autonómia nedotknuteľnej kasty bez nejakej formy verejnej kontroly nemá v skutočnej demokracii miesto. Všetko a všetci musia znášať nejaký druh verejnej kontroly.
Lenže trafené husi zagágali po výroku ministra vnútra Ivana Šimka na adresu polície, ktorá podľa neho musí rovnako ako iné zložky znášať mieru verejnej kontroly, čo je logicky politická moc, ktoré pred voličmi nesie zodpovednosť.
Prečo to teda neplatí a máme tu kasty nedotknuteľných? Pretože tento systém nechce demokratickú kontrolu. Prečo? Lebo by potom tieto vytvorené a udržiavané „autonómie“ alebo štáty v štáte stratili vplyv a moc.
A o koho ide? Odhliadnuc od kolaborantov v politických pozíciách, kde záleží, či ste v koalícii, alebo v opozícii, a potom meníte názor na otvorené alebo zatvorené dvere polície a prokuratúry, ide predovšetkým o ideologicko-politizujúcich aktivistov sorošovského tretieho sektora.
A ruka v ruke korporátne médiá a akademickú pôdu, kde si práve liberálno-progresívne a atlantické think tanky a mimovládky rozložili svoje stany, aby efektívne indoktrinovali študentov. Presne podľa revolučného manuálu neomarxistov uskutočniť „dlhý pochod naprieč inštitúciami“ – čiže ich ovládnuť a podriadiť nakoniec štát a jeho občanov ch ideológii.
Mimovládny štát v štáte
Je to rafinovaná stratégia, pretože naoko fungujú pod krycou vlajkou akože sú „mimo“ systém politickej moci – ktorá je mimochodom ostro sledovaná a kontrolovaná, hoci má legitimitu rozhodnutí voličov – a pritom sú „in“, čiže dnu, v systéme. A nielen cez nátlakové formy lobingu, legislatívnej participácie mimovládneho sektora, ale aj cez inštitucionalizovanú účasť „občianskej spoločnosti“ priamo v mocensko-politických centrálach. Napríklad cez rôzne „rady vlády“… Teraz im strhneme oponu a masku z tvári.
Celý tento sofistikovaný, peňazovodmi aj tútormi pospájaný a ideológiami hnaný paralelný systém moci rozrušuje nielen tradičné väzby, hodnoty, štát, ale aj demokraciu väčšiny ľudu.
Preto všetci títo aktivisti paralelnej (ale nevolenej) moci hovoria zásadne len o tzv. „liberálnej demokracii“, čiže o diktatúre menšín nad väčšinou, čo je v zásadnom rozpore s klasickou demokraciou vôle väčšiny, ktorú odzbrojili ďalším naratívom o právnom štáte.
Ako sa im to mohlo podariť? Veľmi jednoducho. Neomarxisti ako hlavný ideologický motor progresívnej, paralelnej, nevolenej a nikým nekontrolovanej moci v štáte, ale už aj na medzinárodnej scéne a vo svete, sa totálne zmocnili ľudskoprávnej agendy.
A práve cez ňu – tváriac sa, že sú „experti“ na nárokovateľnosť ľudských práv – najsilnejšie ovplyvňujú politickú moc a efektívne odstavujú aj vôľu väčšiny ľudu. Robia to z pozadia, pričom si nárokujú autonómnu nedotknuteľnosť. Akúkoľvek kritiku, spochybnenie, či dokonca len polemiku označujú za útoky na svoj systém liberálnej demokracie a „právny štát“.
S oponentmi zásadne nediskutujú, ale ich nálepkujú podľa Alinského metódy name&shame (označ a zhanob). Taktiež odmietajú akúkoľvek kontrolu verejnou mocou a obvinenia, že môžu pôsobiť ako zahraniční agenti, keďže guru tejto technológie neformálnej moci, George Soros, vytvoril nadnárodnú sieť mimovládnych organizácií s pôsobnosťou v 123 štátoch sveta.
Soros sa netají, že ho ovplyvnili ideológie a razí tú svoju liberálnu o „otvorených spoločnostiach“. Otvorené majú byť štátne hranice, školy, súdy… Pre koho? Nielen pre migráciu, ale hlavne pre prienik rozvratných a v konečnom dôsledku mocenských ideológií a jeho aktivistov (agentov), ktorí postupne rozvrátia tradičné väzby a hodnoty, aby nastolili „nové poriadky“. A postupe ako chmelovci, radičové či šeligovia prenikajú aj na politické posty v štáte.
Je tu však jedna výnimka: polícia a prokuratúra. Dokonca pre lepšie krytie a nedotknuteľnosť vytvorili systém polície v polícii a prokuratúry v prokuratúre – „špeciálne“.
Naša spoločnosť má pritom negatívnu skúsenosť s nekontrolovaným a nezákonným konaním silových zložiek v bývalom režime.
Polícia už raz fatálne zlyhala a stala sa slúžkou moci
Pripomeňme si, čo sa dialo pred rokom 1989 v totalitnom systéme, mimochodom taktiež pod silným dozorom ideológie. V legislatíve o tom konštatuje zákon Národnej rady SR č. 125/1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému nasledovné:
Režim založený na komunistickej ideológii (…) bol nemorálny, protiprávny, odsúdeniahodný a smeroval k potlačeniu základných práv a slobôd.
Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska boli zločinnými a odsúdeniahodnými organizáciami, ktorých činnosť smerovala k potláčaniu ľudských práv a slobôd a demokratického systému.
(…) sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948 až 1989, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu (…)
KSČ aj KSS (pozn. de fakto hlavný mocenský orgán) nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách.
Ostrou špičkou ľadovca bola tajná polícia – Štátna bezpečnosť (ŠtB). Pripomeňme, že Ivan Šimko ako poslanec prispel k prijatiu podobného zákona o protikomunistickom odboji č. 219/2006, pretože si pamätá temnú éru policajného štátu v štáte.
Preto bolo len otázkou času, kedy sa odbojne pozrie za oponu súčasnej polície a povie, že mu nie je jasné, čo sa myslí vyjadreniami o rozviazaní rúk polícii.
Nasledoval jeho logický postoj, že v demokratickej spoločnosti si nemôže “ozbrojená, represívna štruktúra” robiť, čo sa jej zachce, ale donucovacia moc štátu musí byť pod veľmi presne ustanovenou, ale účinnou kontrolou politickej moci, keďže účty voličom skladajú politici.
Logická je aj reakcia trafených husí, ktoré zagágali, brániac si výhody štátu v štáte, a tak policajný prezident pohrozil demisiou a ideologické úderky okamžite žiadali ministrovu hlavu, a to vrátane progresívnej prezidentky. Nepochybne sa čoskoro proti Šimkovi zaktivizujú ďalšie úderky tretieho sektora a servis korporátnych liberálnych médií.
Represívna zložka štátu by si mala plniť svoje hlavné poslanie – poskytovať ochranu ľuďom a nie žiadať ešte vyšší plot nedotknuteľnosti a svoju ochranu pred zrakom verejnej moci, ktorá chce len vedieť, že všetko prebieha zákonným spôsobom. Veď tu máme čerstvú kauzu: v stredu vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby (ÚIS) navrhol podať obžalobu na bývalého policajného prezidenta Petra K. Policajný exprezident (pozn. predchoca súčasného) čelí návrhu na podanie obžaloby pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti.
Šimko si teda nemohol lepšie načasovať svoj postoj. Lenže tu zrazu všetci tí sorošovskí aktivisti mlčia a nekričia po väčšej otvorenosti a transparentnosti v polícii. Nuž, prečo asi? Držme preto úradujúcemu ministrovi nielen palce, ale aj stranu. Veď nakoniec, celá moc v štáte patrí nám, verejnosti, ľudu, národu. Nedajme si ju vziať nijakou inou mocou.
Rafael Rafaj
Ilustračné foto: Pixabay
13. jún 2023 06:00
