Povedzme na rovinu, že od úradníckej vlády s približne štvormesačný mandátom sa nič prevratné neočakáva. Napriek tomu musí ako každá vláda prísť do parlamentu s programovým vyhlásením.
Dokument má napriek tomu 28 strán a nesie dvojzmyselný názov „Len spoločne môžeme čeliť výzvam 21. storočia“. Dvojaký preto, lebo nie je zrejmé, či vláda myslí spoločne ako Slováci a Slovensko, alebo spoločne ako prívesok únie a NATO. Keďže však pojem „výzva“ pochádza z bruselskej hantýrky, pôjde opäť len o to druhé a druhých, nie o Slovákov na prvom mieste.
To, že členovia vlády sa nebudú hádať v médiách ako to stojí v úvode Programového vyhlásenia vlády (PVV) je vylamovaním otvorených dverí, pretože to vyplýva z podstaty úradníckej vlády bez politického zafarbenia a krytia.
Napriek tomu si v úvode dokument neodpustil vyznanie ideologickej viery aj cez kľúčovú ideologickú hodnotu „rôznorodosti“. Keď už, tak tú by mimochodom mohla vláda zabezpečiť aspoň v médiách, keďže jej hlavnou úlohou je priviesť Slovensko k férovým voľbách.
No a neférové, tendenčné, neobjektívne a nevyvážené mediálne prostredie nielen v spravodajstve, ale aj v publicistike – diskusných reláciách je už dnes vypuklým negatívnym javom ohrozujúcim samotnú podstatu pluralitnej demokracie.
Nekonzekventnosť PVV trčí aj z konfliktu naratívu o rôznorodosti a uznávaní rôznych hodnôt s tézou neotvárania citlivých kultúrno-etických tém, ktoré by mali byť predsa tiež súčasťou deklarovanej „rôznorodosti“.
Napriek tomu túto stratégiu treba oceniť v atmosfére šírenia nie rôznorodého, ale len jedného „správneho“ – rozumej liberálneho – názoru. Ako to chce vláda bez konfliktu s mainstreamovými -izmami dosiahnuť je skôr z ríše teórie ako praktického života a politiky.
Keď hovoríme o programovom vyhlásení vlády, načim doplniť zamlčované – že ide o PVV Slovenskej republiky. Z materiálnu to totiž nie je zrejmé, pretože v celom dokumente sú len dve zmienky o Slovákoch, ale, žiaľ, nie tých, ktorí žijú na Slovensku.
Vláda Ľ.Ódora má záujem len o odchádzajúcich Slovákov a ich návrat a o aktívnu prácu so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Slováci žijúci na Slovensku sa z objektu záujmu vlády ako väčšinou vytratili.
Stratili sa aj štát, republika, vlasť, lebo aj vnímanie úradníckej vlády je liberálno-progresívne nastavené len na „túto krajinu“.
V PVV nájdeme síce pojmy ako národné stratégie, národné kapacity obranného priemyslu či reformu národných parkov, ale nič o národe ako hlavnom subjekte štátnosti a zmysle vládnych politík.
Dve po sebe idúce východiskové tézy pôsobia ako rozporuplný oxymoron aj v prípade ojedinelej zmienky o národnom záujme. PVV deklaruje na jednej strane centrálnu úlohu (prečo len) našej diplomacie obhajobu a presadzovanie národných záujmov, ktorú de fakto v praxi neguje ďalšia téza o udržaní európskej a transatlantickej jednoty a podpory členstva v EÚ a NATO, ktoré si presadzujú vlastné globálne záujmy s potieraním parciálnych národných záujmov v mene hlavnej dogmy o jednote a solidarite s tým, čo vymyslia centrály v Bruseli.
Národno-štátne záujmy sa predsa presadzujú nielen smerom von, ale aj – a možno prioritne – vo vnútri štátu, v každom rezorte vlády.
Lebo len ak budeme mať vo vnútri štátu nastavené hodinky podľa národno-štátnych záujmov, až potom bude čas aj mimo našich hraníc bežať v tejto základnej línii slovenskej suverenity.
Vláda spomína národ v súvislosti s kultúrou, ale súčasne kultúru definuje aj ako jedinečný znak nielen národa, ale jedným dychom aj národnostných menšín a etnických skupín a dôkaz zas kladie na „ich“ (rozumej „menšinovú“) rozmanitosť a budovania ich identity. A kde sa stratilo budovanie a ochrana tradičnej alebo pôvodnej slovenskej kultúry? Nuž slovenská kultúra akoby neexistovala.
Rovnako je smutné, ak garanciou našej štátnosti, ktorá vznikla bez ohľadu na naše členstvo v únii a aliancii, majú byť EÚ a NATO a nie národná súdržnosť a politická vôľa posilňovať zvrchovanosť a suverenitu našej slovenskej štátnosti a budovanie suverénnej identity.
Vrcholom trendovej servilnosti je téza o „podpora Ukrajiny a solidarity“, ktorá je podľa PVV vraj „v národnom záujme Slovenska“.
Neviem ako dopadne rozprava a samotné hlasovanie o PVV čaputovej úradníckej vlády, ale jedno je už teraz isté – opäť budeme mať len vládu na Slovensku a nie vládu slovenskú. Kto vníma nuansu rozdielu, pochopí aj to, koho má voliť v predčasných voľbách, ak chce, aby mali občania v Slovenskej republike opäť svoju, teda vládu slovenskú.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Publicistike a písaniu sa venuje už 30 rokov so zameraním na komentáre, glosy, analýzy a eseje, ktoré mu spolu s básňami začali vychádzať v Literárnom týždenníku a neskôr vo vyše desiatke ďalších publikácií. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.
Ilustračné foto: autor
13. jún 2023 05:55
