Odhalenie krivých zrkadiel v novoročnom príhovore prezidentky SR Zuzany Čaputovej
„Jednou z najväčších bŕzd rozvoja Slovenska je nekultúrnosť, najmä v politike, a množstvo konfliktov v spoločnosti“. Uviedla to prezidentka Zuzana Čaputová v novoročnom príhovore. Zároveň pripomenula, že voľbami sa nesmú meniť demokratické hodnoty.
Niktorí autori si všímali prázdnotu jej floskúl. Nepochybne tam boli. Ale dôležitejšie je odhaliť to, čoho sa dá chytiť a čo podsúvala ako bernú mincu, ale bez akejkoľvek hodnoty. Takže, čomu všetkému sme mali akože slepo uveriť? Vybral som tri kľúčové posolstvá.
Začnime demokraciou, bez ktorej nemôžu fungovať pravidlá v nijakej spoločnosti ani činnosti. Základné a jedine overiteľné pravidlo a samotný princíp demokracie, kde rozhoduje iba vôľa väčšiny – prezidentka vytlačila akýmisi pseudodemokratickými „hodnotami“.
Tie však určujú ľudia pri nadnárodnej či globálnej moci, medzinárodné (globalistické) organizácie alebo ľudia v taláre – a to často pri popretí základného pravidla demokracie, že rozhoduje vôľa väčšiny, alebo ak chcete aj väčšinový názor v spoločnosti.
Chcete príklad z praxe? Napríklad všeobecne väčšinové presvedčenie, že homosexuálne páry by nemali mať prístup k adopcii detí. Stačí postoj medzinárodných inštitúcií, tzv. ľudskoprávnych aktivistov zo sorošovského tretieho sektora či rozhodnutie sudcov na nejakej úrovni moci – a demokratická vôľa či predstavy väčšiny ľudu jednoducho neplatia. Lebo systém rozhodol bez ľudu na základe „demokratických hodnôt“…
A poďme ďalej odhaliť farizejstvo ďalších rafinovane ukrytých, zväčša mocensko-ideologických posolstiev.
Práve kľúčová fráza čaputovej novoročného príhovoru, že „jednou z najväčších bŕzd rozvoja Slovenska je nekultúrnosť, najmä v politike, a množstvo konfliktov v spoločnosti“ je priam výkladnou skriňou mainstreamového pokrytectva.
Prezidentku môžeme považovať za súčasť tohto hlavnoprúdového a globalistického farizejstva, kde rozhodujú vnucované ideologické dogmy, frázy, floskuly a naratívy, tvorené od zeleného stola zopár angažovanými aktivistami či dokonca psychopatmi – samozrejme opäť bez demokratickej (väčšinovej) legitimity či väčšinového súhlasu. Preto z princípu riešenia kríz, aj tej spoločenskej, nemôže byť Zuzana Čaputová medzi riešiteľmi, pretože je súčasťou hlavného, popísaného problému.
Práve roztrhnutie mocenského vreca s rôznymi liberálnymi ideológiami (neomarxizmus, multikulturalizmus, globalizmus, gender/rodová agenda, klimatofóbický alarmizmus, atď.) a vnucovanie ich dogiem (o ktorých ich nositelia a angažovaní „pionieri“ – mainstreamové médiá, politici, štátnici) väčšinovej (nesúhlasnej) spoločnosti aj cez samozvaných expertov na udržiavanie tohto systému „liberálnej (ne)demokracie“, či režimovými angažovanými aktivistami s až fanatickým, čiže nezmieriteľným, teda totalitným (nedemokratickým) vyznávaním rôznych -izmov a -ológií bez všeobecnej otvorenej diskusie (ktorú súhrnne „progresivisti“ – nositelia nového „pokroku“) zo zásady odmietajú, čím opäť ignorujú ďalšie fundamentálne pravidlo demokracie – všeobecnú diskusiu, výmenu názorov , rešpektovanie plurality názorov a demokratický, čiže väčšinový súhlas blokuje demokraciu ako vôľu väčšiny ľudu a nahrádza ju umelou pseudodemokraciou elít.
Práve kritizované množenie konfliktov v spoločnosti je výsledkom vyššie uvedenej technológie na rušenie nielen kultúry, ale aj demokracie.
Zuzana Čaputová ako súčasť progresivizmu, liberalizmu a globalizmu je teda opäť diskvalifikovaná viesť mentorské reči a apelovať na zmier či presadzovanie demokracie – v jej ponímaní zásadne len tzv. „liberálnej demokracie“, čiže bez vôle a legitimity väčšiny občanov.
Do tretice stiahnime aj spodnú bielizeň nositeľky apelačného príhovoru a pozrime sa na hlavnú argumentačnú zbraň, ktorej náboj populisticky nepochybne časť stáda povrchne zhltlo aj bez rozmýšľania či zamyslenia sa.
Je to sčasti logické, pretože v tejto totálnej kríze, do ktorej nás dostali progresívne ideológie, držiace už pevne liace spoločnosti a teda aj vysokej politiky a jej mainstreamového mediálneho servisu, sa pri vzrastajúcej frustrácii a pocitu bezmocnosti bežných ľudí zmeniť hlavnoprúdovú indoktrináciu a smerovanie ponúkajú ako placebo jednoduché riešenia a farizejskú diagnózu úľavy – „zlo sú ti druhí“ – nie my…
Základný fundament nekultúrnosti je pritom ľahko čitateľný. Vzhľadom na vyššie uvedené fakty a argumenty môžeme odhaliť skutočnú pravdu a súčasne aj príčinu väčšiny negatívnych javov a spúšťačov kríz:
Obr.: Liberty Leading the People od Eugèna Delacroixa, 1830, cez Louvre
My už sme v kultúrnej vojne
Túto kultúrnu vojnu vyvolali a udržiavajú práve nositelia spomínaných liberálnych ideológií, ktoré sa ako burina rozmnožili v kultúrnom priestore „politického kolektívneho Západu“, čiže spoločností, ktoré už buď podľahli a kapitulovali v kultúrnej vojne voči rodovej, rodinnej identite či národnej suverenite, alebo sú ešte len objektom sústredených ideologických útokov na rozvrat tradičnej spoločnosti a zabíjanie obranných, konzervatívnych postojov či slobodných názorov.
A tak je zrejmé, že aj povrchové prúdy tejto rozbúrenej hladiny v globálnej kultúrnej vojne neomarxistov vyvolávajú logicky aj nekultúrnosť v politike, kde sa sčasti odohráva jedna z hlavných bitiek na záchranu skutočných civilizačných (národných a konzervatívnych) hodnôt sveta ako ho poznáme.
Jediné, s čím sa dá súhlasiť s majsterkou kamufláže je fakt, že nekultúrnosť nás brzdí. Treba len dodať, že principiálne a systémovo nejde ani tak o primitívny matovičizmus v politike, či čurilizmus v justícii, ale o neomarxistickú (ne)kultúrnosť, čiže o totálne ničenie spoločnosti kultúrnou (ideologickou) vojnou.
Samozvaným „kultúrnym komunistom“ Západu (neomarxistom-progresivistom) v nimi rozpútanej kultúrnej vojne ide práve o presadenie len ich „kultúrnych“ šablón, čiže vulgárnej nekultúrnosti ničenia (cancel culture) pôvodných (prirodzených, tisícročiami overených) kultúr a kultúrnych vzorov.
Cieľom tejto kultúrnej vojny je totiž ťaženie proti tradičnej kultúre a tradičným kultúrnym schémam, ktoré neomarxistickí progresivisti nazývajú „stereotypné šablóny“.
Preto stratégiou ich kultúrno-nekultúrnej vojny je ničenie civilizácie ako sme ju poznali; boj proti tradícii, proti dvom biologickým rodom, proti tradičnej rodine muža a ženy; proti národnej kultúre a konzervatívnym kultúrnym (národno-kresťanským) hodnotám a zničenie národného štátu.
Preto aj v prípade posledného novoročného príhovoru Zuzany Čaputovej, ktorá sa javí ako jedna z veliteliek v tejto kultúrnej vojne platí, že kráľovná je nahá a nemôže byť nástrojom riešenia, keďže je súčasťou systému globálnej kultúrnej vojny. Práve tá nielen brzdí, ale už likviduje nielen nás, ale aj celú pôvodnú európsku civilizáciu.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore.
Ilustračné foto: the collector
3.január 2024 05:59
