Ilustračné foto: Pixabay
Toto je opis dvoch totožných situácií s tým rozdielom, že jednu (ukrajinskú) začala polícia okamžite riešiť, kým tú staršiu (slovenskú) nechala tak.
Najskôr k prvej kauze. Facebooková stránka Polície SR a následne agentúra TASR priniesli správu, že Národná kriminálna agentúra (NAKA) vyšetruje prípad obchodnej prevádzky vo Svite v okrese Poprad, ktorá zakázala vstup do svojich priestorov všetkým utečencom z Ukrajiny. Obchod obmedzenie argumentoval rizikom prenosu nebezpečných ochorení ako HIV či tuberkulózy.
Polícia informuje, že vyšetrovateľ NAKA prípad prevzal začiatkom apríla, ako podozrenie zo spáchania zločinu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb. “Vo veci vedie trestné stíhanie, boli vykonané prvotné úkony a zatiaľ nikoho neobvinil. V uvedenej trestnej veci aktuálne prebieha vyšetrovanie,” uviedla polícia s tým, že viac informácií v tomto štádiu vyšetrovania nie je možné poskytnúť.
Začatie vyšetrovania v danej veci mi pripomenulo vlastnú negatívnu skúsenosť s názorovým apartheidom, kedy rovnako prevádzka kaviarne a reštaurácie “Possonium” v Bratislave na Kýčerského ulici zaujala voči mojej osobe rovnaký odmietavý prístup obsluhy, ktorý mohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu segregácie a apartheidu s podozrením v súbehu na šírenie nenávisti, prenasledovanie a diskrimináciu kvôli iným názorom, než má majiteľ danej prevádzky.
Mám za to, že aj v mojom prípade došlo k naplneniu viacerých skutkových podstát trestných činov.
A tiež k porušeniu mojich ústavných práv, ktoré má štát povinnosť chrániť a zabezpečiť ich uplatnenie pre všetkých občanov rovnako, alebo na zabezpečenie právnej istoty a právneho štátu vykonať cez OČTK príslušné opatrenia na postihnutie toho, kto takýto skutok pácha.
Mám za to, že v tejto liberálnej kauze neznášanlivosti a nenávisti voči nositeľovi opačných názorov došlo k porušeniu ústavného článku 2, ods.(3) – „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. V mojom prípade došlo k nezákonnému núteniu opustenia prevádzky a odmietnutiu obslúženia, číže k jasnému prejavu názorového apartheidu.
Pripomínam, že podľa Čl. 12 Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné,“ takže nepoznajú nijakú názorovú výnimku a nerovnaký prístup k občanovi (zákazníkovi) z dôvodu nesúhlasu s jeho názormi, alebo presvedčením, čo môže naplniť skutkovú podstatu tr. činu podnecovania… k nenávisti (§ 424 TZ), a to tým, že došlo k verejnému podnecovaniu k obmedzovaniu mojich práv a slobôd majiteľom prevádzky cez obsluhujúci personál.
Taktiež mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podľa § 424a (apartheidu a diskriminácie) uplatňovaním názorového apartheidu cez systematickú diskrimináciu skupiny osôb (s iným názorom, než má majiteľ prevádzky).
Ak teda polícia a špeciálne NAKA začali úkony pre odmietnutie vstupu skupine osôb (štátnych občanov Ukrajiny) do prevádzky, pýtam sa, prečo OČTK rovnakým spôsobom nezasiahli a nekonali aj mojom prípade a to ex offo, nakoľko som prípad podrobne opísal na sociálnej sieti a bol tiež medializovaný.
Majú si občania SR snáď myslieť, že okrem politikov a elitných obvinených tento štát, cez túto vládu a OČTK uplatňuje sám segregáciu a apartheid v prístupe k rovnakým právam a právnej ochrane vlastných občanov, ktorí sú s našim štátom v právnom zväzku a štát cez vládu a orgány štátu má povinnosť zabezpečiť rovnaký prístup k právam a povinnostiam všetkých, bez ohľadu na zmýšľanie či akúkoľvek inú orientáciu postihnutých osôb?
Alebo je to už tak, že „táto vláda tejto krajiny“, čiže Slovenskej republiky ochraňuje špeciálne, alebo podľa rovného práva len vybrané skupiny s istým etnickým, rasovým, alebo sexuálnym statusom a bežný občan sa môže ako v totalitnom režime sťažovať a hľadať pomoc a ochranu len na Lampárni?!
Peter Marček
