Ilustračné foto: Pixabay
V súvislosti s dnešnou nemastnou-neslanou výzvou Predstavenstva Konfederácie odborových zväzov SR som zaregistroval množstvo nespokojných hlasov, ktoré od KOZ očakávajú vyhlásenie generálneho štrajku, píše na sociálnej sieti Eduard Chmelár.
Aktuálneho šéfa odborárov považuje za etalón ľudskej malosti, ktorý nie je schopný prekročiť svoj tieň. Chmelár má však pocit, že mnohí ľudia si predstavujú vyhlásenie generálneho štrajku ako Hurvínek válku.
Generálny štrajk je v podstate revolučný čin
Zasahuje všetky odvetvia hospodárstva a aj preto je veľmi zriedkavý. Doteraz posledný generálny štrajk sa na Slovensku konal 27. novembra 1989 a žiadal zrušenie mocenského monopolu KSČ. Mnohí doteraz nedocenili, že bez robotníkov by november 1989 nebol žiadnou revolúciou, ale iba krátkou vzburou, ktorá by bola rýchlo potlačená, zdôrazňuje.
Pripomína, že až generálny štrajk rozhodol o úspechu Nežnej revolúcie. Je mu to ľúto, ale dnes na to ešte nie sú podmienky. Vinníkov by nehľadal v odboroch, ale skôr v tých krikľúňoch, ktorí majú svalnaté reči, ale nemožno sa na nich v žiadnej situácii spoľahnúť.
Upozorňuje, že každého, kto dnes nadáva odborárskym predákom, prečo už dávno nevyhlásili generálny štrajk, by som sa musel spýtať, či je organizovaný v odboroch a či bol na ich nedávnych protestoch. Lebo už z tej účasti niekoľkých stoviek ľudí môžeme vydedukovať, ako by to dopadlo.
Jeho prapredok sa pokúsil o prvý generálnoy štrajk na Slovensku
Zaspomínal si, že prvý, kto sa pokúsil vyhlásiť generálny štrajk na Slovensku, bol brat jeho praprastarého otca z matkinej strany. Matej Moravský bol veľkou postavou dejín uhorskej sociálnej demokracie a jeden zo zakladateľov organizovanej slovenskej ľavice. Z obyčajného poľnohospodárskeho robotníka v Békešskej Čabe sa vypracoval na popredného organizátora robotníckeho hnutia na Dolnej zemi.
Na zjazdoch Sociálnodemokratickej strany Uhorska pravidelne vystupoval s požiadavkou vydávať slovenskú robotnícku tlač, čo maďarskí delegáti odmietali. Úzko spolupracoval s Emanuelom Lehockým, s ktorým sa napokon, po nespokojnosti s priebehom XI. zjazdu Sociálnodemokratickej strany Uhorska, dohodol na osobitnej porade 3. apríla 1904 na vytvorení Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva.
Ešte v ten istý rok začali z iniciatívy Mateja Moravského vychádzať Slovenské robotnícke noviny. Odtiaľ bol už len krôčik k ustanovujúcemu zjazdu Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorý sa konal 11. – 12. júna 1905 v Petőfiho dvorane (neskoršej budove Bábkového divadla) na Dunajskej ulici v Bratislave, opisuje historické reálie.
Hoci sa s jeho predkom pôvodne rátalo ako s podpredsedom strany, všetko sa zmenilo po jeho vystúpení, v ktorom žiadal vyhlásenie generálneho štrajku ako „najsilnejšej zbrane robotníkov“.
„Oportunisti sa tohto návrhu tak zľakli, že ho nenavrhli ani do vedenia strany, hoci bol jedným z jej iniciátorov a zakladateľov. O tri roky neskôr ho však zvolili za predsedu celouhorskej odborovej organizácie poľnohospodárskych robotníkov“, vysvetľuje Chmelár.
V odborných kruhoch ho považujú za prvého ľavicového kritika reformistického vedenia sociálnej demokracie a vo vstupnej hale Múzea dolnozemských Slovákov v Békešskej Čabe dodnes visí jeho obraz.
Ale pointa tohto príbehu je podľa Chmelára jednoznačná: hlavou múr neprerazíš. Nie je možné nerešpektovať realitu a chcieť ju zmeniť bez ohľadu na rozloženie síl.
„Všetci títo generáli bez vojska, ktorí vykrikujú na iných, aby niečo robili, by mali predovšetkým sami ukázať, čo v nich je a začať sa organizovať. Bez organizácie budeme slabí, nemohúci a pre protivníkov v podstate na smiech“, končí zamyslenie nad realitou generálneho štrajku Eduard Chmelár, ktorý sa, žiaľ, viac stratil v rodinnej genealógii ako v hľadaní riešenia pre súčasnosť. Vlastne budúcnosť.
-red2-
