Ilustračné foto: Pixabay
Pomôž si sám, aj Pán Boh ti pomôže. Akosi sme zabudli na staré pravdy našich rodičov, dedov, starých materí. Svojho času Mikuláš Dzurinda vyhlásil, že ani Honkong nemá poľnohospodárstvo a má dostatok potravín. Dovezieme si, medzinárodná deľba práce – aké vznešené, sebestačnosť je komunistický prežitok. Kráľom je trh, trh je nedotknuteľné božstvo.
Vyrástol som v klasickom slovenskom dvore na dedine. Šesťdesiate roky, už boli založené družstvá, rodičovský grunt bol v družstve, pracovalo sa za jednotky, ktoré boli nula peňazí. Mal som šesť rokov v roku 1960, keď stareček Ľudovít išiel do maštale rozlúčiť sa so svojou kravičkou, poláskal sa s ňou, pohladkal ju a vyviedol ju na dvor. Silná emócia, ktorá mňa sprevádza celý život. Viedli sme ju do družstva, bolesť, slzy, krava bol život, existencia, mlieko, tvaroh, syr, smotana, maslo, a ešte nejaký liter sa predal. Chodievali sme ju s bratom Milanom za dedinu na lúku pásť.
Jednotky boli nula peňazí, peňazí nebolo, preto nás musel uživiť dvor a pole, tzv. záhumienka pridelená družstvom, desať árov. Ešte sme dostávali z družstva naturálie, dvanásť metrov. To bol základ hospodárenia, hospodárstva nášho dvora.
Maminka Mariška mala zošit a v tom zošite bol rozpis, čo budeme chovať podľa našej celoročnej spotreby: 10 husí, 25 kačíc, 20 výkrmových kurčiat, 4 ošípané, dve samice rodili králikov, koza, sliepky a nie hocijaké, Mariška bola chovateľka a to bola jej vášeň – oravky, plymutky, leghornky.
Doma v záhradke sa pestovala zelenina, mak, rebarbora, ovocné stromčeky, hrozno, samoroďák, na záhumienke bola kukurica, zemiaky, kŕmna repa, fazuľa, dyne. Všetko spolu zabezpečovalo jedálny lístok počas roka, sezónne stravovanie. V tom zošite bol rozpis. Na zimu sa robila kapusta, čalamáda, sušilo sa ovocie. Zabíjačky sa rozložili v zimnom období po dohode s blízkou rodinou, lebo sa nosila karmina, aby bolo čerstvé. Údené, klobásky, saláma, každé ročné obdobie malo svoju kuchyňu, a každý deň v týždni mal svoju kuchyňu.
Tie krásne rána, keď sa babka pýtala deda „čo dnes budeme variť?“ a pritom to bolo jasné. Veľa jedál bolo z múky, múčna bola hlavne streda a piatok. Domáci chlieb, makové gule, lokše, slížky s orechami, tvarohom, fazuľová polievka. Vo štvrtok boli prívarky, alebo sedliacke „zelé“. V sobotu sa podrezala kačica na nedeľu, ráno bola krv, ja som ju mál rád na vajíčku. V nedeľu ráno bola pečeň s masťou. Hus to bola slávnostnejšia udalosť, taká hodová. Králik na smotane sa robil spravidla v utorok. V sobotu večer bol puding z kozieho mlieka. Do obchodu sme prakticky nechodili, možno povedať – mali sme hojnosť, žiadne konzervanty, žiadne éčka.
Nechcem robiť chute, nepíšem o otcovom utajenom aparáte na ktorom u nás sa pálilo z vína zo „samoroďáku, baga“, dnešnou terminológiou brandy, otec Freda víno nepil, každé ráno si dal štamperlík. Každý čas mal svoje neopakovateľné čaro, čas drápačiek, fašiangy, šibačka, jar na lúkach a v lesoch, na „kolách“ sme jazdili k rieke Morava, kde sme kosili pŕhľavu pre ošípané, letné kúpačky, hody, spájalo sa to s cirkevnými sviatkami.
Dvor so všetkým čo k dvoru patrí, hnojná jama, kralikárne, maštaľ, kurník, záchod, šopa, sklep, studne, ploty a bránky, stodola s výbavou, šrotovník, sečkovnica a nedá sa to všetko popísať. Rodičia nás viedli k práci, večer keď rodina zasadla k stolu každý mal svoje miesto, bolo to niečo duchovné, spoločná modlitba, nás v tom čase bolo osem. Sila rodiny, sila spoločného života, smiechu i bolesti, radosti i trápenia, súdržnosť bytia. Dvor, ktorý nás živil, dvor, ktorý nás vychovával, naša práca, múdrosť a láska našich rodičov.
Dá sa vrátiť k týmto dvorom mimo našich spomienok? Nájdu sa hľadači tohto šťastia? Budeme k tomu donútení vývojom vo svete? A čo sme pre to urobili? Zvykneme hovoriť, že máme úžasný potenciál, prírodný, polia, lúky, lesy, voda, a čo ľudia?
Ľudský potenciál je základom, závislosť, závislosť na zdrojoch, závislosť na peniazoch, závislosť na rozume, závislosť na výhovorkách, závislosť na politike a politikoch, ktorí riadia štát.
Témou dňa je závislosť na dovoze energií, na plyne, na rope, pripadá mi to však viac závislosť na hlúposti, závislosť na tuposti, ktorú nekúpiš. S ktorou sa buď narodíš, alebo ti ju pridelí národný výbor.
To sa kedysi hovorilo, keď bol niekto bez vlastného ja, že mu „národný výbor“ musel aspoň trochu naliať do tej tupej hlavy. Kto nalieva tým „dzurindom, hegerom, čaputovcom“? …. Ktorý národný výbor? Slovenský národný výbor to určite nie je.
V čase môjho pôsobenia na úrade sme zaviedli Predaj z dvora, predaj prebytkov, predaj za zníženú DPH – 6 %. Výhoda DPH 6% bola zrušená Radičovej vládou. Iný je dvor na Záhorí a iný je dvor na Orave, každý ponúka niečo iné. Máme veľkovýrobu, koncentrovanú a ekonomicky efektívnu.
Predaj z dvora je doplnok, spestrenie ponuky, určite pri podanej ruke štátnej agrárnej politiky by mohol zohrať významnú úlohu v sebestačnosti v spotrebe potravín. Mohol by pomôcť pri znížení dovozu, ktorý sa pohybuje okolo cca 800 kamiónov denne. Aj veľká firma môže mať Predaj z dvora, poznám také družstvá, dá sa očakávať, že záujem sa ešte zvýši. Naša závislosť je len v našich hlavách!
Miroslav Jureňa
