Andrej Žarnov zomrel 16. marca 1982 v americkom meste Poughkeepsie.
Patril k výrazne národne orientovaným autorom a kritikom pomerov v prvej Československej republiky (ČSR). Kriticky a rozporuplne je vnímané aj jeho pôsobenie v období vojnovej Slovenskej republiky (1839 – 1945). V roku 1943 sa podieľal na odkrytí hrobov pri Katyni. Po roku 1945 bol väznený a emigrovať z Československa sa mu podarilo až na druhý pokus.
Od narodenia Andreja Žarnova, lekára, básnika, predstaviteľa katolíckej moderny, uplynie v nedeľu 19. novembra 120 rokov.
Andrej Žarnov, vlastným menom František Šubík, sa narodil 19. novembra 1903 v Kuklove. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Skalici a Trnave. Po maturite študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1931.
V rokoch 1931 – 1940 bol najskôr odborným asistentom, potom docentom a od roku 1940 univerzitným profesorom v Patologickom ústave vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. Túto funkciu zastával do konca júna 1945.
Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa v roku 1940 stal aj členom Štátnej rady a v roku 1942 aj šéfom slovenského zdravotníctva, ktoré bolo vtedy sekciou ministerstva vnútra, tohto miesta sa v roku 1944 vzdal.
Ako člen vyšetrovacej komisie Medzinárodného Červeného kríža sa v roku 1943 podieľal na odkrytí hrobov pri dedine Katyň ležiacej v Smolenskej oblasti na západe Ruska. Komisia zistila, že za masovou vraždou vyše 22.000 poľských dôstojníkov, kňazov a intelektuálov stála v roku 1940 Stalinova NKVD, čo sa však po skončení druhej svetovej vojny desiatky rokov oficiálne popieralo. Žarnov, ktorý podal svedectvo o tom, že za vraždami stojí sovietska moc, usporiadal aj prednášku Pravda o Katynskom lese a publikoval na túto tému aj niekoľko článkov.
Nielen toto, ale tiež jeho kritický postoj k Slovenskému národnému povstaniu (SNP) a pôsobenie v štruktúrach vojnového Slovenského štátu, mu po skončení druhej svetovej vojny prinieslo problémy. V apríli v roku 1945 sa pokúsil emigrovať do Rakúska, ale v júli toho istého roku ho deportovali a uväznili najprv v Bratislave a neskôr v Leopoldove.
Vo väzbe zotrval až do konca decembra 1947, ktorá mu paradoxne poskytla ochranu pred sovietskou tajnou službou NKVD. Dňa 14. apríla 1947 bol podobne ako ostatní členovia jedného z najvyšších ústavných orgánov vojnovej Slovenskej republiky – Štátnej rady, obžalovaný z kolaborantstva, postavený pred súd a v novembri 1948 odsúdený, ale na pomerne mierny trest verejného pokarhania.
Po opustení väzenia pracoval ako obvodný lekár v Trnave do roku 1952, keď druhý krát, v tomto prípadne úspešne, emigroval zo socialistického Československa. Najprv žil v Rakúsku, neskôr v Nemecku a v roku 1955 sa usadil v Spojených štátoch amerických (USA). V rokoch 1955 – 1963 vykonával lekársku prax v Cronswille State Hospital a v rokoch 1963 – 1974 v Harlem Valley Hospital vo Wingdale.
Napriek tomu, že Žarnov bol silne veriaci katolík, sa jeho básnická tvorba vyznačovala burcujúcim charakterom, za čo si vyslúžil prezývku “básnik biča”. Knižne debutoval zbierkou Stráž pri Morave (1925), v ktorej sa predviedol ako národne orientovaný autor, a to až do takej miery, že sa zbierkou zaoberal aj vtedajší československy parlament. Napokon bol náklad zbierky úradmi zhabaný.
Aj ďalšie zbierky Brázda cez úhory (1929), Hlas krvi (1932) a Štít (1940) sa niesli v podobnom duchu a odrážali sa v nich vtedajšie spoločenské problémy a udalosti, na ktoré sa Žarnov pozeral národnou a katolícko-kresťanskou optikou. Z radu jeho básnických diel sa tematicky vymyká zbierka Mŕtvy z roku 1941, v ktorej sa snažil vyrovnať so smrťou svojho sedemročného syna.
V americkom exile sa venoval prekladom Sofokla, Danteho, Oscara Wilda, alebo veršom Karola Wojtylu – budúceho pápeža Jána Pavla II. Podieľal sa aj na živote krajanských spolkov a publikoval v krajanských periodikách ako Slovák v Amerike, Jednota či Slobodné Slovensko. V USA napísal aj svoju poslednú zbierku Presievač piesku (1978).
Andrej Žarnov zomrel 16. marca 1982 v americkom meste Poughkeepsie.
Slovenská katolícka moderna
Katolícku modernu ako literárny prúd vytvorili v tridsiatych rokoch 20. storočia mladí autori, ktorí sa združili okolo františkána Rudolfa Dilonga. Ich poézia pramenila a bola ovplyvnená domácimi a zahraničnými koreňmi. Medzi domáce korene okrem náboženských a národných hodnôt, patrí aj tvorba Bernoláka, Fándlyho, Hollého, Kollára, Chalupku, Hurbana, Hodžu, Záborského, Sládkoviča, Palárika, Hviezdoslava, Lukáča, Beniaka alebo Žarnova.
Do prvej vlny katolíckej moderny môžeme zaradiť okrem Rudolfa Dilonga aj básnikov Pavla Gašparoviča Hlbinu, Janka Silana, Jána Haranta či Andreja Žarnova.
Ich nasledovníkmi boli Pavol Ušák-Oliva, Gorazd Zvonický, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Svetloslav Veigl, Ján Motulko, Ján Frátrik, Imrich Kružliak, Severín Zrubec, Štefan Sandtner a ďalší.
Znaky katolíckej moderny:
- intelektuálne náročná poézia – odvolávanie sa na iné diela
- meditatívnosť a reflexívnosť
- kontemplatívnosť (rozjímavosť – básne sú modlitbami)
- transcendentálnosť (nadpozemskosť, upriamenosť na Boha)
- prvky symbolizmu, poetizmu, surrealizmu, existencializmu
Hlavnými témami básní resp. modlitieb sú Boh a národ, taktiež ich vzájomné prepojenie. Občas sa stane témou aj žena a láska k nej. Dominuje nadčasová lyrika.
Zdroje: www.litcentrum.sk; Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Martin 2001 a wikipedia
-red3-
Ilustračné foto: A. Žarnov. Zdroj: Literárny archív SNK
19.november 2023 12:50
