Ilustračné foto: Ján palárik na kresbe Josefa Ruperta Marie Přecechtěla. Zdroj: wikipedia, voľné dielo
UNESCO zaradilo do kalendára svetových sviatkov tento rok dve slovenské výročia. O jednom som písal už v nedeľu (200. výročie narodenia Janka Kráľa) a dnes si pripomíname 200. výročie narodenia zakladateľa modernej slovenskej drámy, katolíckeho kňaza, spisovateľa, publicistu a politika Jána Palárika (27. apríla 1822 v Rakovej).
Túto úvahu však nechcem venovať podrobnému hodnoteniu jeho činnosti a diela, aj keď by si to tento nedocenený velikán moderných slovenských dejín bezpochyby zaslúžil. Bez Palárika by totiž nebola väčšina kľúčových udalostí našej histórie 19. storočia, hoci ako mimoriadne skromný človek stál skôr v úzadí.
Popredný politik
Napríklad bežní ľudia žijú v predstave učiva zo školských lavíc, že spisovnú slovenčinu kodifikovali Štúr, Hurban a Hodža v roku 1843. Lenže také jednoduché to nebolo. Keby existovala len dohoda evanjelických štúrovcov na fare v Hlbokom v júli 1843, pravdepodobne by skončila ako neúspešné úsilie katolíkov presadiť bernolákovčinu za celoslovenský spisovný jazyk. Schválenie novej reči bol proces, ktorý sa dovŕšil na porade v Bratislave (v budove terajšej teologickej fakulty na Primaciálnom námestí) 21. októbra 1851, na ktorej prijali modifikovanú podobu spisovnej slovenčiny obe konfesie.
Tá sa od pôvodnej Štúrovej verzie dosť líšila (najznámejšou novinkou bolo zavedenie ypsilonu), a preto niektorí historici a jazykovedci tvrdia, že dnešná slovenčina by sa nemala nazývať štúrovskou, ale hodžovskou-hattalovskou. K tejto dohode s katolíkmi významnou mierou prispel jeden z najaktívnejších účastníkov porady – Ján Palárik. Bol tiež jeden z iniciátorov Memoranda národa
slovenského, spoluzakladateľom Matice slovenskej (mal členský preukaz s poradovým číslom 3), zasadzoval sa za federalizáciu Uhorska, presadzoval občiansku rovnosť a spoluprácu s Maďarmi, čo viedlo k jeho rozchodu s konzervatívnou časťou národného hnutia a založeniu politickej strany Nová škola slovenská.
Ako zakladateľ a redaktor prvého slovenského katolíckeho časopisu Cyril a Metod žiadal na jeho stránkach demokratizáciu katolíckej cirkvi, slobodné voľby biskupov, rozdelenie cirkevného majetku, ako prvý slovenský kňaz presadzoval ekumenizmus a predniesol víziu samostatnej slovenskej cirkevnej provincie (arcibiskupstva), ktorú paradoxne dovŕšil až komunistický prezident Gustáv Husák v roku 1977. Za tieto názory bol Ján Palárik odsúdený v roku 1851 na tri týždne kláštorného väzenia o chlebe a vode.
Čo je a čo nie je slovanská vzájomnosť
No popri tejto obrovskej obetavej práci pre slovenskú spoločnosť je Ján Palárik zároveň aj priekopníkom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Tej myšlienky, ktorá je dnes tak prvoplánovo, demagogicky až šovinisticky zaznávaná. A práve pri tejto príležitosti chcem vysvetliť niektoré nedorozumenia, ale aj úmyselné skreslenia tejto vplyvnej ideológie.
V prvom rade musím upozorniť, že sa tu voľne zamieňajú nesúvisiace pojmy – najmä panrusizmus, panslavizmus a slovanská vzájomnosť. Nie je to to isté. Cieľom panrusizmu je vytvorenie všeruskej pravoslávnej absolutistickej monarchie zahrňujúcej aj ostatné slovanské národy.
Takejto vízii podľahol na konci života Ľudovít Štúr, skeptický a zlomený z neúspešnej revolúcie, ale fanaticky ju presadzoval najmä Svetozár Hurban Vajanský, ktorý zavádzal do slovenčiny rusizmy, nechával si zastrihávať dlhú bradu ako ruskí bojari a od ruského veľvyslanectva vo Viedni poberal pre Národnie noviny ročnú subvenciu 5 000 rubľov.
Panslavizmus je politicko-ideologický smer, ktorý presadzoval zjednotenie všetkých slovanských národov, ale pri zachovaní ich rovnoprávnosti a identity.
Samotný termín vymyslel jeden z vizionárov politického zjednotenia Slovanov Ján Herkeľ vo svojom spise z roku 1826. Panslavizmus bol v Uhorsku podľa § 127 trestného zákona jedným z najprísnejšie posudzovaných trestných činov.
Slovanská vzájomnosť je však niečo úplne iné. Ako myšlienka etnickej spolupatričnosti sa objavuje už v 16. a 17. storočí u južných Slovanov, vtedy však išlo o okrajovú záležitosť, o ktorú sa zaujímali výlučne učenci uvažujúci o jazykovej príbuznosti a spoločnom pôvode. Ako ideológiu ju sformuloval až slovenský básnik, spisovateľ a politik Ján Kollár a v tejto podobe sa stala jednou z najvplyvnejších ideí 19. storočia.
Je však veľmi často zle pochopená a zneužívaná. V prvom rade, Kollár nikdy nehovoril o politickom zjednotení Slovanov – ani v básni Slávy dcera, ani v spise Rozprava o literárnej vzájomnosti. Svoju koncepciu chápal výlučne ako kultúrnu. Samozrejme, nemôžeme sa vyhnúť špekuláciám, že tak robil s ohľadom na spomínanú skutočnosť, že panslavizmus bol v Uhorsku trestným činom. Ale faktom je, že nikde, ani v jeho súkromnej korešpondencii, nenachádzame žiadne náznaky, že by uvažoval o politickom zjednotení.
Moderné poňatie národa nám priniesol z Nemecka Ján Kollár
Na druhej strane treba pochopiť to, ako táto idea vznikla. Väčšina historikov žije dodnes v mylnej predstave, že národné hnutie bolo kontinuálne, že sa začalo bernolákovským pokusom o spisovnú reč a prirodzene vyústilo do štúrovskej epochy.
Lenže Bernolákovi nešlo o vyčlenenie samostatného slovenského národa. Sám sa veľmi dôsledne označoval za príslušníka stavovského natio hungarica, na svojom zemianskom pôvode si dával až úzkostlivo záležať a jediné, o čo sa usiloval, bolo zrovnoprávnenie jazykov v rámci osvietenskej iniciatívy Jozefa II. Moderné poňatie národa vniesol do slovenského myslenia až Ján Kollár.
Prispela k tomu príhoda, keď sa počas štúdií v Jene zúčastnil na oslavách 300. výročia reformácie, ktoré sa konali 18. októbra 1817 na hrade Wartburg. Popri oficiálnej slávnosti bol svedkom niečoho, čo ovplyvnilo celý jeho život a ako neskôr uvidíme, aj celé slovenské dejiny. Zhromaždila sa tam mládež zo všetkých nemeckých krajov a mladého Kollára strhla najmä reč istého študenta, ktorý zapálene vysvetľoval, že sa treba zbaviť egoizmu, provincializmu a dialektizmu, že nestačí byť iba Sasom, Hessenčanom, Bavorom či Prusom, ale treba povýšiť úsilie na celonárodnú úroveň a stať sa Nemcom…
Do Kollára akoby udrel blesk. Keď si tento prejav spojil s Herderovou filozofiou, ktorá ovplyvňovala celú generáciu Európanov a ktorá prognózovala dejinnú úlohu Slovanov, vyšlo mu z toho jediné: Slovania sú podobne ako Nemci jeden rozdrobený národ a treba ich zjednotiť. Táto myšlienka nebola až taká originálna, ale ako to už v dejinách býva, k jej rozšíreniu neprispeli racionálne a odborne presné teoretické traktáty, ale jedna báseň, ktorá o niekoľko rokov strhla a rozvášnila celú Európu.
Slávy dcera bola vo svojej dobe obrovským hitom a vo veľmi krátkom čase ju preložili do 13 jazykov, no nebola známa len v slovanskom svete. Kým doma na fare v Pešti Kollárovi vytĺkali kameňmi okná, v Európe žal slávu. Poľský básnik Adam Mickiewicz o ňom dokonca prednášal na parížskej Collège de France a vyzdvihol, že Kollárova láska k Slovanom je nepredstieraná, že „ozaj nežne ľúbil všetky národy“. Povedal to napriek tomu, že práve Poliaci ako jediní slovanskú vzájomnosť neprijali pre historické spory s Ruskom. A práve na tomto mieste sa treba zastaviť a vysvetliť niektoré nedorozumenia až zámerné lži o tejto koncepcii.
Popri niektorých slovenských a českých politikoch myšlienku slovanskej vzájomnosti najviac dehonestuje a deformuje český literárny historik Martin C. Putna. Ten o tejto téme napísal a povedal toľko nehoráznych klamstiev, bludov a hlúpostí, že by nemal vrátiť len dekrét univerzitného profesora, ale aj vysokoškolský diplom (vôbec sa nečudujem Milošovi Zemanovi, že váhal s jeho vymenovaním, aj keď v zásade tvrdím, že táto právomoc je historický relikt z absolutistickej monarchie zavedený ešte Máriou Teréziou a v dnešných podmienkach úplne neopodstatnený). Na vyvracanie jeho ahistorických výmyslov by mi nestačil tento článok, možno sa k nim ešte vrátim, ale dnes chcem vysvetliť len niekoľko dôležitých vecí.
Solidarita slovanských národov bola v boji za ich oslobodenie nevyhnutná
Ján Kollár nebol žiadny rusofil. Jeho obracanie sa k „tomu tam se dubisku“ súvisí s tým, že v čase, keď veľký básnik písal svoje znelky, bolo Rusko jediným slovanským národom, ktorý mal svoj vlastný nezávislý štát. Preto logicky predpokladal, že bez spojenectva s Ruskom sa slovanské národy nezaobídu.
Slovanská vzájomnosť sa vôbec rodila a nie náhodou najsilnejšie zapustila korene v tých najmenších utláčaných národoch či už zo strany Habsburskej monarchie alebo Osmanskej ríše. Táto solidarita bola v boji za ich oslobodenie nevyhnutná. V podmienkach národnostného útlaku hľadali slovenskí politici oporu v spolupráci s Chorvátmi, Srbmi, Čechmi, Poliakmi a Rusínmi.
My napríklad zabúdame, že prvým, kto uznal svojbytnosť ukrajinského národa, bol náš Pavol Jozef Šafárik. Vo svojej rozsiahlej vedeckej práci pripisoval Ukrajincom veľmi dôležité miesto medzi Slovanmi a položil ukrajinský jazyk na tú istú úroveň ako ruský a bieloruský. Práve preto mu najväčší ukrajinský básnik Taras Ševčenko venoval báseň. Písal si síce aj s Kollárom, aj so Štúrom, ale najradšej mal Šafárika. Ak chceme odpísať slovanskú vzájomnosť, odpisujeme aj proces formovania ukrajinského národa, ktorý by bol bez tejto ideológie nemysliteľný.
Ako som už upozornil, Ján Palárik bol priekopníkom filozofie slovanskej vzájomnosti. Na túto tému napísal veľa článkov, ktorých ústrednou témou je redefinícia tohto pojmu a dištancovanie sa od Štúrovho panrusizmu. Palárik odmietol rusofilnú orientáciu Slovanov, odmietol ich politické zjednotenie pod jednou vládou do jednej ríše a za cieľ vytýčil oslobodenie všetkých slovanských národov a ich vzájomnú solidaritu tak, aby každý jeden mohol žiť v slobode, nezávislosti a bratstve.
V čase, keď južní Slovania zotročení Osmanskou ríšou by uprednostnili vytvorenie panslovanskej ruskej monarchie, Ján Palárik hovoril rázne „nie“ tak tureckému absolutizmu, ako aj ruskému absolutizmu. Zdôrazňoval význam slobody a demokracie pre slovanské národy, preto podporoval aj odbojných Poliakov. Palárik bol odporcom cárskeho samoderžavia nie z nenávisti k Rusku, ale z lásky k ruskému ľudu. Preto si želal aj jeho oslobodenie. Vedel si predstaviť federáciu slobodných slovanských národov.
V jeho geopolitických úvahách by vstup Poľska do federácie s Ruskom znamenal uznanie národnej osobitosti Ukrajincom a Bielorusov. Ale celý tento proces musí byť založený na slobode, rovnosti a dobrovoľnej spolupráci. Kým nebude Rusko slobodné, do tohto zväzku nepatrí. V závere svojej rozsiahle eseje O vzájomnosti slovanskej sa Ján Palárik obracia na iné štáty, aby sa nebáli slovanskej vzájomnosti, ktorá nie je namierená proti ich slobode, ale proti nadvláde, bezpráviu a útlaku.
Bez slovanskej vzájomnosti by nevzniklo ani Česko-Slovensko
To, že sa myšlienka slovanskej vzájomnosti zrodila u najmenších slovanských národov, znamenalo pre ne nádej a zdroj energie v nerovnom zápase o vlastnú záchranu. Bez slovanskej vzájomnosti by sa nikdy nezrodilo slovenské alebo české národné hnutie, lebo modernú koncepciu národa prevzali Štúr a ostatní od Kollára. Mnohí si neuvedomujú, že keď odmietajú slovanskú vzájomnosť, odmietajú aj česko-slovenskú štátnosť, ktorá je postavená práve na ideológii bratstva Slovanov.
Najdôležitejším inšpirátorom T. G. Masaryka bol popri Husovi a Komenskom práve Ján Kollár. Ten na ňom vyzdvihoval to, čo presadzovali už štúrovci, ale nezdôrazňovali to tak vehementne: slovanská vzájomnosť je humanistická, nie mocenská koncepcia, je to príspevok Slovanov k spoločným hodnotám ľudstva. Otec zakladateľ prvej republiky citoval ideológa slovanskej vzájomnosti tak často, až to hraničí s posadnutosťou a jeho Česká otázka obsahuje pasáže tak doslovne prebraté z Kollárovej Rozpravy o literárnej vzájomnosti, že dnes by sme to nelichotivo, ale módne nazvali plagiátom. Ešte raz: bratstvo Čechov a Slovákov by bez slovanskej vzájomnosti nemalo svoje duchovné korene a Česko-Slovensko by nemalo svoju štátnu ideu.
Odporcovia tejto myšlienky dnes zlomyseľne poukazujú na to, že vojna na Ukrajine je vraj dôkazom, že slovanská vzájomnosť nikdy neexistovala. Nie je náhoda, že práve tí najväčší antiruskí šovinisti tvrdia, že je to len mýtus. Ale toto je zámerné prekrúcanie zmyslu tohto myšlienkového dedičstva.
Je pravdou, že Česi a Slováci sú jediné slovanské národy, ktoré medzi sebou nebojovali a dlhé dejiny bratovražedných bojov medzi Rusmi a Poliakmi, Rusmi a Ukrajincami, ale aj Srbmi a Chorvátmi netreba podrobnejšie rozoberať. Ale popri všetkých týchto faktoch sa náročky zabúda na to, že slovanská vzájomnosť od začiatku nebola vykreslením reality, ale ideálom a víziou, ktorá nadchla desiatky miliónov ľudí. Je to humanistický sen a príspevok k zjednocovaniu ľudstva, je to projekt zmierenia dlhodobo znepriatelených národov.
Na čom bola založená myšlienka zjednotenej Európy? Aby medzi sebou Francúzi a Nemci už nikdy viac nebojovali. Znamená to, keď sa tieto dva národy celé stáročia vyvražďovali, že európska integrácia je mýtus? Naopak, je to prostriedok k tomu, aby medzi sebou uzavreli historický mier. Európa dýcha oboma pľúcami, skladá sa nielen zo západnej, ale aj z východnej časti, a nebude mieru v Európe bez mieru medzi Slovanmi.
Mier medzi Ruskom a Ukrajinou, zmierenie Rusov a Poliakov, podpora slovanskej vzájomnosti, je v záujme celej Európy. Kto to nechápe, nechce, aby bol v tomto regióne sveta mier a stabilita, ale práve naopak – chce ho oslabiť a podrobiť si ho. Palárikovo posolstvo, že cieľom slovanskej vzájomnosti má byť oslobodenie, zrovnoprávnenie a zmierenie našich národov, je dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.
Článok Eduarda Chmelára vyšiel pôvodne na online portály casopisargument.cz
