Rafael RAFAJ, podpredseda Politických väzňov ZPKO, bývalý poslanec NR SR a autor zákona č. 274/2007 o príplatku k dôchodku bývalým politickým väzňom; novinár, publicista, syn politického väzňa, v ére totality diskriminovaný režimom v bránení prístupu k vzdelaniu. Vysokú školu mohol vyštudovať až po páde režimu. Takto sme ho predstavili čitateľom Svedectva v roku 2021. V súčasnosti treba dodať: kandidát za poslanca NR SR za hnutie Republika.
■ Ak by sme použili umeleckú metaforu na končiace sa volebné obdobie, povedali by sme, že bolo dekadentné. No ono bolo ešte horšie. Ukázalo ľahostajnosť spoločnosti k veciam verejným, jej život ohrozujúcu atomizáciu, úpadok morálky a absolútnu absenciu empatie vládnucich politikov voči domácemu obyvateľstvu. A vy sa práve v tomto čase chystáte kandidovať za poslanca NR SR. Prečo?
Hovorí sa, že každé zlo je na niečo dobré. Vystihuje to aj skúsenosť politických väzňov – bez utrpenia by nebol ani odpor a nebola by ani vôľa meniť veci. A tie na Slovensku sa dostali do kritického štádia. Ľudia stratili vieru, že politici a štát slúžia svojim občanom. Vidíme, že slúžia cudzím. Takže dnes sa väčšina tejto spoločnosti cíti ako druhotriedni občania, presne tak, ako sa cítili politickí väzni za bývalého režimu. No a to zlo, ktoré sa šíri z elít, z vládnych štruktúr, z medzinárodného vplyvu, môže poslúžiť na mobilizáciu a zlomenie apatie. A viesť k tomu, že si povieme dosť, ideme to zmeniť, Slovensko a Slováci musia byť na prvom mieste.
■ Jedno volebné obdobie ste už boli poslancom NR SR za SNS. Čo vás vyhnalo z tejto strany?
Typická choroba politikov a politiky, a to závisť, intrigy a odstraňovanie ľudí, ktorí sú známejší a schopnejší ako vodca. A posledným klincom do rakvy bolo úplné vyprázdnenie národného piliera, v čo som veril a čomu som 30 rokov tej strane slúžil.
■ Nie je tajomstvom, že aj medzi našimi členmi sa vyskytujú názory, že organizácia by mala byť apolitická. Viete si predstaviť organizáciu politických väzňov, aby sa politicky neangažovala?
To si naozaj neviem predstaviť, pretože hovoríme o politických väzňoch, ktorí trpeli kvôli politickým postojom proti vládnucej ideológii a režimu. Mať však politický názor nie je robenie politiky. Toto sa vyčíta aj Matici slovenskej a
smeruje to k tomu, aby organizácie a ich členovia prevažne národne cítiaci, tlmili svoje presvedčenie, pretože na svoju činnosť dostávajú príspevok od štátu.
No to je len satisfakcia za minulé krivdy. Očakávanie politických väzňov, aj väčšiny spoločnosti pred rokom 1989 bolo, že sa zmení nielen systém, ale aj politika. Systém sa síce čiastočne zmenil, no vracia sa rôznymi ideologickými dogmami do starých koľají, ale politika sa ešte nezmenila. Stále tu pretrvávajú rodinkárstvo, papalašizmus a najmä poslúchanie tých cudzích. Nie je nijaký rozdiel či poslúchali Moskvu a teraz Brusel a ešte viac Washington.
■ Jestvuje aj iná paralela. Pred vyše tridsiatimi rokmi sme sa zbavili ideológie, ale v ostatnom čase sa opäť preferuje ideológia – liberalizmus – a možno ešte horšia, ako tá do roku 1989. Čo si o tom myslíte?
Som zarytý odporca ideológií, akéhokoľvek -izmu a -ológií, nerobím medzi nimi rozdiel. Neexistuje dobrá ideológia, pretože na konci každej je totalitná snaha vnútiť väčšine spoločnosti istý spoločenský konštrukt, aby poslúchala.
■ Vedie k totalite…
Presne tak. A či tá totalita je definovaná niekde v ústave alebo v zákonoch alebo sa presadzuje ako tzv. mäkká, nie je medzi nimi rozdiel.
Veď sa nám vrátila cenzúra, náhubkové zákony, prenasledovanie ľudí za politické názory alebo len za to, že majú iný názor, než je ten oficiálny.
A to v rôznych oblastiach, napríklad o LGBTI, o politickej orientácii, na vzdelávanie mládeže, pripomínajúce minulé časy politických školení.
V podstate ľudia dodnes nenašli odvahu hovoriť, čo si myslia, najmä odborníci. A netýka sa to len historickej vedy, ale aj iných, napríklad biológie. A to už môžeme porovnať s bývalou totalitou, pretože tá išla častokrát proti vede, hoci sa tvárila, že vyznáva vedecký ateizmus. A ešte niečo majú spoločné, potláčanie viery a existencie Boha. Dokonca Európska únia odmietla zmienku o Bohu a kresťanských koreňoch v európskej ústave. Dnes bežne v spoločnosti nevidíme prejavy viery. Za rodinu muža, ženy a detí musíme bojovať. Tak kam sme sa dostali?
■ Bývalý predseda PV ZPKO Arpád Tarnóczy bol tiež jedno volebné obdobie poslancom NR SR. Spomienka na väzenie v Ruzyni, kde musel vynášať vrecia s popravenými politickými väzňami, ho viedla k túžbe urobiť niečo pre týchto ľudí. A skutočne, v roku 1995 inicioval zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorý parlament v roku 1996 schválil. Čo vy chcete urobiť v parlamente pre túto komunitu, ak by vás zvolili?
Určite by som pokračoval v odškodňovaní cez môj zákon č.274/2007, ktorým sa vypláca príplatok k dôchodku politickým väzňom. Nielen, že si zaslúžia pozornosť, úctu, ale aj ďalšiu pomoc od štátu. Vzhľadom na vekovú štruktúru a zachovanie odkazu protikomunistického odboja dozrel čas, aby sme do tejto kategórie zahrnuli aj deti po politických väzňoch, keď dosiahnu dôchodkový vek. Aby mali rovnako nárok, pretože trpeli celé rodiny.
Druhou prioritou je postarať sa o nevládnych, sociálne odkázaných politických väzňov zriadením štátneho domova sociálnych služieb, podobne ako majú protifašistickí bojovníci. Aby mali istotu, že keď to bude nevyhnutné, tak budú môcť dôstojne dožiť svoj čestný život v kruhu ľudí, ktorí sú im navyše aj blízki. No a treťou je prijatie zákona o postavení a pôsobnosti organizácií III. odboja tak, aby sme nemuseli žobrať o dotácie.
■ Ani cent mimovládkam je volebné heslo Republiky. Mimovládny sektor je však do spoločnosti, nielen na národnej úrovni, zažratý ako rakovina. Máte pripravený plán, ako vystrnadiť z politiky nepolitikov? Medzi takých najznámejších patrí George Soros.
Doplním vás,
ani cent politickým a ideologickým mimovládkam, pretože tie nepracujú na báze dobrovoľnosti ako ostatné, záslužné organizácie tretieho sektora, ale žijú z peňazovodov od Sorosa, nadnárodných nadácií, od medzinárodných organizácií, ale aj od politických nadácií ako napríklad NED alebo IRI, ktoré sú zriadené pri americkom Kongrese.
Je logické, že plnia mocenské ideologické a geopolitické očakávania svojich tútorov, čím nielen ovplyvňujú, ale aj deformujú politiku. Nastavujú ju podľa konkrétnych ideologických dogiem a keďže SR sa podľa Ústavy neriadi nijakou ideológiou, čo je asi najväčší výdobytok roku 1989, urobím všetko pre to, aby sa prijal zákon, ktorý vylúči pôsobenie ideológií z verejného priestoru.
■ Vlády Matoviča a Hegera dostali spoločnosť aj po stránke ekonomickej do mizérie. Napriek tomu, pokiaľ neurobíme niečo s morálkou, nebude napredovať ani hospodárstvo. V tomto smere školstvo nielenže neurobilo nič, ale ešte pomohlo prehlbovať krízu vnášaním ideológie rodovej rovnosti. Čo s tým chcete urobiť?
Ideológie, ideologické koncepty nemajú čo robiť ani na školách. Moja generácia zažila „formovanie“. Zvlášť ako dieťa politického väzňa som cítil rôzne metódy prevýchovy, dokonca ešte aj na strednej škole. Školstvo je rozvrátené práve masívnym atakom ideológií, a to odhaľuje zámer týchto „elít“ vyrobiť si z mladej generácie budúcich poslušných občanov, ktorí budú sami od seba zaujímať jeden názor, vyznávať len jednu pravdu, pozerať sa len na jednu svetovú stranu a veriť len tomu, čo si večer zapnú v televízii.
Dnes tu máme niekoľko silných ideologických dogiem, ktoré útočia na vedomie mladých ľudí a štát má povinnosť postaviť sa za ochranu detí a mládeže pred rozvratnými ideológiami.
Skúsenosť politických väzňov je v tomto smere nenahraditeľná.
■ S touto otázkou súvisí aj slobodný výskum v historických vedách, ktorý zamrzol v komunistickom objatí. Pre národné povedomie je to priam zločin páchaný na Slovákoch. Ako sa Republika stavia k tejto otázke?
Riešením na mnohé neduhy aj na ten základný, akým je budovanie suverenity a zvrchovanosti, je koncept národného štátu, teda Slovensko a Slováci na prvom mieste.
Do škôl vrátiť vlasteneckú výchovu.
Keď som navrhoval vlastenecký zákon, vzniesol sa voči nemu odpor, žiaľ, nielen liberálov. Ibaže národ je najsilnejšia entita, ktorá dokáže ochrániť spoločnosť podobne ako rodina vlastných členov. Preto sa útočí na rodinu, preto sa útočí na národ a preto medzi prioritami hnutia Republika je oživenie národa, jeho potenciálu v kultúrnej oblasti, vo verejnom i mediálnom priestore, ktorý ho totálne likviduje. Uvedomujeme si, že národ je Bohom stvorená inštitúcia.
■ Nedávno sme oslávili výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR. V ostatných rokoch sa tohto výročia chopil Smer-SSD, no zdá sa, že ani táto strana sa nedokáže poďakovať politickej reprezentácii a jej predsedovi Vladimírovi Mečiarovi za odvahu a prijatie zodpovednosti vrátiť Slovákom zvrchovanosť. Takže vidíme, že už počas nášho života sa historické udalosti obrusujú a nehovorí sa celá pravda.
Opäť dedičstvo z minulosti, keď sme sa ako Slováci či už v bývalom Uhorsku alebo v ČSR, v ČSSR nemohli hlásiť k významným národným a kresťanským osobnostiam našej histórie, ktorí prispeli k zápasu o našu suverenitu a zvrchovanosť, bohužiaľ postihlo aj Vladimíra Mečiara.
■ Na pohrebe nášho člena Petra Seleckého bol prítomný prvý predseda KDH Ján Čarnogurský. V homílii však zaznela výčitka, že na religióznom Slovensku nemáme katolícku stranu. V našej organizácii dobre poznáme deštrukčný vplyv KDH na spoločnosť. Predovšetkým jeho odmietavý postoj k slovenskej štátnosti a ústretový voči komunistom a liberálom, s ktorými doposiaľ vždy vytváralo koaličné spojenectvá. Aký názor prevláda v Republike na KDH a uvedomujú si jej politické špičky nebezpečenstvo pre ďalší vývoj v štáte, ak by sa do parlamentu KDH znovu dostalo?
Osobne si myslím, že KDH neprešlo sebareflexiou a že opäť by sa spojilo s antinárodnými a nekresťanskými silami, ako sú Progresívne Slovensko či SASka. Anton Selecký vo svojej knihe Kanál jasne napísal, že KDH riadila britská tajná služba MI6.
KDH nepokračuje v odkaze bývalých kňazov, ktorí okrem viery šírili aj silné národné povedomie, burcovali za pozdvihnutie národa, ba dokonca za štátnosť.
A to nebol len Andrej Hlinka. V Republike som predseda odborného tímu pre kultúru a médiá a rezort kultúry zastrešuje aj cirkvi. V programe odmietame odluku cirkvi od štátu a uvedomujeme si jej obrovský potenciál na duchovnú obrodu národa. Chceme pre cirkvi vytvoriť podmienky, aby sme spoločne mohli chrániť dedičstvo otcov.
■ Myslíte si, že je ešte cesta späť z toho marazmu, do ktorého sme sa ako spoločnosť dostali?
Nádej zomiera posledná a pokiaľ sa voliči rozhodnú pre správnu stranu a zakrúžkujú správnych kandidátov, môžeme sa dostať aj na správnu cestu. Rád by som adresoval všetkým, ktorým záleží na Slovensku, rodine, na kresťanských hodnotách, aby našli odvahu postaviť sa proti zlu. Čas dozrel, je o päť minút dvanásť.
Eva Zelenayová
Rozhovor pôvodne vyšiel v časopise SVEDECTVO
Ilustračné foto: R. Rafaj. Zdroj: Svedectvo
13. september 2023 06:00
