Ida POLANSKÁ (1937) sa narodila v Kremnici, ale väčšinu svojho života prežila v Dubnici nad Váhom. V meste, ktoré sa už v roku 1928 výstavbou záložnej továrne Škodových závodov v Plzni stalo priemyselným mestom, pričom na stavbe sa našla kostra mamuta, neskôr umiestnená v múzeu v Prahe.
Ida a Ivan Polanskí prišli do Dubnice v čase povojnového rozvoja zbrojárskeho priemyslu na Slovensku a v roku 1988 patrili ZŤS k najväčším zbrojárskym podnikom v bývalom Česko-Slovensku. A byt Polanských sa stal miestom najväčšieho rozvoja samizdatu a zakladania kresťanských spoločenstiev na Slovensku. Brat pani Idy, Tibor Böhm, sa po novembri 1989 stal prvým generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a neskôr aj ČSFR.
Pani Polanská v rozhovore pre mesačník Svedectvo spomína najmä na obdobie prenasledovania počas bývalého režimu a na známe mená, ktoré mútia politiku ešte aj dnes, dokonca sa snažia ovplvyniť verejnú mienku kresťankov v prezidentských voľbách v prospech kandidáta liberálneho progresivizmu. Mnohým veriacim sa nepáčilo odporúčanie predsedu KDH Ivana Majerského, aby volili ultra liberála Ivana Korčoka. Aj preto prinášame našim čitateľom tento otvorený rozhovor o o skúsenoastiach s charakterom elít tzv.kresťanských demokratov, ktoré nájdete najmä v závere článku.
■ Vaša mamička sa narodila v Budapešti. Aký vplyv to malo na váš osobnostný vývoj?
Odpoviem spomienkou. Keď išla mamička s bratom Tiborom zo škôlky, prihovárala sa mu po maďarsky. Neodpovedal jej. Znovu sa mu prihovárala, Tibike, Tibike, prečo nič nehovoríš? A on jej: „No a ty nevieš, že ja som malý Slovák?“ Počas prvej Slovenskej republiky už v škôlke ich učili k vlastenectvu. No nemal to len zo škôlky, mamička hovorievala, slovenský chlieb jeme, moje deti budú Slováci. Ja som ešte zažila prezidenta Tisu.
■ Narodili ste sa v Kremnici. Kde ste sa zoznámili s manželom Ivanom?
Skončila som gymnázium v Kremnici a začala som si hľadať nejaké miesto v laboratóriu, lebo nechcela som ísť pracovať do úradu. Veľmi som chcela robiť v laboratóriu, to ma zaujímalo. Brat, ktorý býval v Žiline, mi vybavil miesto v tamojšej krajskej hygienickej stanici, kde boli samé laboratóriá. Mikrobiológia, virológia, vody sa skúmali, ich závadnosť, a tam som bola veľmi spokojná.
■ S maturitou z gymnázia?
Urobila som si nadstavbu zdravotnej školy. No platy tam boli mizerné. Veľmi dobre si pamätám ten okamih, keď som na schodisku stretla Ivana. Išiel hore, do oddelenia potravín a ja dole, do laboratória mikrobiológie. Keď sme sa míňali, cezo mňa akoby iskra preletela.
■ Motýle v bruchu…
Ivan si tento moment tiež veľmi dobre pamätal a priznal sa, že vtedy si povedal, to je ona, to je ona.
■ Láska na prvý pohľad?
Áno. Vtedy soboty neboli voľné dni, na nedeľu som chodievala domov do Kremnice. Keď som sa 12. februára vrátila do Žiliny, čakal ma na stanici. Potešila som sa, veď aj ja som cítila k nemu náklonnosť. Bola tuhá zima, odprevadil ma k bratovi, kde som bývala. Tak sa to začalo.
■ A ako pokračovalo?
Pýtala som sa na neho dievčat v laboratóriu a tie mi povedali, že nemá rád dievčatá. Vraj čo je to za chlapa. Asi som na neho zapôsobila, keď ma začal vyhľadávať. Rozprávali sme sa a raz som sa ho opýtala, či chodí do kostola. Že nie veľmi často. A že kedy bol na spovedi? Vraj pred ôsmimi rokmi. No, kamarát, tak to mi nemôžeme spolu chodiť, nie, to sa nedá, povedala som mu. Ivan však onedlho išiel na spoveď a začali sme každý deň chodiť do kostola. Na litánie, krížovú cestu, lebo vtedy neboli večer sv. omše. A spolu sme si robili aj spytovanie svedomia, chodili na sv. omše.
■ Vy ste ho prerobili !?
Nie ja, to Pán Boh urobil. On to takto chcel, takto to zariadil.
■ V ktorom roku to bolo?
V roku 1956 sme sa zoznámili, v roku 1957 sme mali svadbu a v roku 1958 sa narodil Karol, najstarší syn.
■ Čiže koniec 50. rokov. Vtedy bolo dosť odvážne chodiť do kostola.
Ja som s tým nemala problém, ani môj brat. U neho nastali ťažkosti neskôr, lebo jeho manželka bola učiteľka. Takže na omše chodila do sakristie, ale nevynechala žiadnu. Vychovali štyri krásne deti. Jeden syn je známy očný lekár, v Bratislave má vlastnú kliniku. Všetci sú hlboko veriaci.
■ Vy s Ivanom ste však v Žiline nezostali?
Potrebovali sme byt a v Dubnici nad Váhom zasa laborantov. Sťahovali sme sa, keď mal najstarší syn dva roky, ďalší dva mesiace. Byt na štvrtom poschodí, bez výťahu. Ale keď je človek mladý, všetko zvládne. Navyše v zamestnaní veľmi nám išli v ústrety. Potrebovali sme jasle, škôlku, všetko bolo ďaleko, Dubnica sa stavala, doprava nefungovala ako dnes. Veľa sme sa naplakali.
■ Prečo?
Lebo sme deti museli nechať v týždenných jasliach. Našťastie to netrvalo veľmi dlho. Nasťahovali sme sa 4. januára a už v septembri otvorili škôlku i jasle hneď vedľa nás. Takže už sme si mohli deti zobrať domov každý deň a to bolo ohromné. Na hygienickej stanici bola pekná záhrada, v lete sme tam boli s deťmi do večera.
■ Ako došlo k tomu, že manžel sa rozhodol vydávať samizdaty s kresťanskou tematikou?
To prišlo neskôr, keď do Dubnice prišiel don Bernardín Šipkovský. Všimol si, že sme celá rodina chodili do kostola. Raz nás od farskej brány zavolal, poďte, poďte. Dodnes si to gesto pamätám. Išli sme a začali sme uvažovať o tom, že by sme mohli založiť nejaké spoločenstvo. Medzi prvými bol inžinier Pavol. Napísal nejakú esej do rádia Slobodná Európa, s ktorou vyhral prvú cenu, nuž ho prenasledovala ŠtB. Jeho manželka bola lekárka.
Členmi tohto spoločenstva boli vzdelaní ľudia, profesori na gymnáziu i na vysokej škole. Pod tlakom ŠtB sa presťahovali z Dubnice do Nemšovej, do Bratislavy a spoločenstvo sa rozpadlo. V tom čase mi zomrela mamička, najstarší syn emigroval do Rakúska, veľmi som sa trápila. Ale čo som mala robiť? Posledné slová, ktoré som synovi povedala boli, Kajko môj, radšej ťa chcem vidieť mŕtveho, akoby si mal zradiť Krista. A on si to dodnes pamätá.
■ To bolo v roku 1980. V tých rokoch manžel pracoval na samizdatoch.
Setra Bernardeta veľmi potrebovala kresťanskú literatúru, také drobnejšie veci. Spočiatku to tlačil na origu a to bola strašná robota. Farby sa rozlievali, chémia, smrad. Každý kto prišiel, musel vidieť, čo sa u nás robí.
■ Veď vás aj zatkli.
Zobrali ma z roboty, doviezli domov. Robili domovú prehliadku, šiestich som tam mala. Vôbec som sa nebála. To bol Boží zásah. V spálni sme mali tlačiareň aj ruské Písmo sväté.
■ Ruské?
V ruštine, posielali sme ho na Sliač vojakom. To mal na starosti dp. Václav Kocián. Povedal, že čo Písmo sväté, to obrátený Rus. Ja som sa len bála, čo bude so sviatosťou oltárnou, keď ju nájdu.
■ Vy ste ju mali v byte?
V byte, náš byt bol ako kaplnka. Bola uložená v ikebane, vedľa nej socha lurdskej Panny Márie.
■ K vám chodili ľudia pokloniť sa sviatosti oltárnej?
No pravda. Mali kľúč od nášho bytu. A každý štvrtok sme mali adorácie, modlili sme sa a to bolo počuť.
■ Takže sviatosť oltárnu nenašli?
Nenašli. Ale boli tam aj na drobné kúsky rozlámané hostie, lebo sme si každý deň dávali aj sv. prijímanie. A každý mesiac 26. sme mali 24-hodinové adorácie.
■ A čo ten eštebák urobil s ikebanou?
Chytil ju do ruky a ja som si pomyslela, Panna Mária, zachráň svojho syna, lebo ja už nemôžem. To som povedala a ako som to povedala, on ju položil. Ale boli tam knižky o Tisovi, ktoré Ivan vydával a nejaké písomnosti. To ich zaujímalo. I môj názor. A ja im hovorím áno, to bol náš prvý prezident a to bol dobrý prezident, povedala som otvorene.
■ Napokon preto vášho manžela odsúdili. Stýkal sa však aj s ďalšími známymi disidentmi. Ako to u vás prebiehalo?
František Mikloško a Ján Čarnogurský stále chodili do Dubnice. Aj Silvo Krčméry a prvé čo povedal, koľko potrebuješ peňazí na mesiac. Koľko uvedieš, toľko ti vyplatíme. Každý mesiac.
A ja hovorím, nepotrebujem nijaké peniaze, už vtedy som tušila, že sú to slobodomurárske peniaze. Mikloško a Čarnogurský chodili do Nemecka a Čarnogurský ešte aj do Ruska.
■ To už bolo po roku 1989?
Nie, ešte za komunizmu. Veď to mi bolo podozrivé, ako je to možné.
■ Ako to viete?
Povedal mi to. Ale Čarnogurský sa nikdy jasne nevyjadroval.
■ Veď tým bol známy, aj áno, aj nie. Samostatné Slovensko? Aj áno, aj nie.
Dokonca Svätý Otec chcel, aby sme sa osamostatnili, hovorila mi o tom jedna známa, ktorá mala brata vo Vatikáne. Čarnogurský vraj povedal, aby sme sa neoddelili a Mikloško zasa veľmi brojil proti Tisovi, lebo vraj v archívoch sa o ňom nie dobre píše.
Brat Tibor, keď sa stal generálnym prokurátorom ČSFR, si dal tú námahu, išiel do OSN a celý spis o vojnových zločincoch si prezrel a nikde sa nenašiel Tiso. Informoval o tom politické špičky. A hoci ho Havel dovtedy nechcel uvoľniť z funkcie, potom už netrval na jeho zotrvaní. Dokonca aj Mikloško sa nechal počuť, že Tibor chcel odísť z pozície generálneho prokurátora.
■ Manžel však kandidoval do federálneho zhromaždenia za KDH a aj sa stal poslancom.
Ale aj odtiaľ odišiel. No na pohreb mu prišli Mikloško aj s Čarnogurským. Vtedy som im otvorene povedala, vy ste sa nejako rozdelili. Jeden je za Rusov, druhý za Američanov. A oni na to, máš pravdu. To máš pravdu. Takže oni to sami priznali.
■ Zaujímaví ľudia sa u vás schádzali a nie všetci boli národovci. Napríklad Krčméry bol čechoslovakista.
Všetci boli, Čarnogurský i Mikloško, aj Jukl a nevedeli sme, že bol v SNP. Veď to bol dôvod, prečo sa Ivan s nimi rozišiel. Rozchádzali sa aj v názoroch na našu históriu i budúcnosť.
■ Vidíte, čo všetko sa u vás stretávalo.
(Smiech) Veru, veru,
mne sa to už vtedy nepáčilo, keď slobodomurár Mikloško určoval, kto môže byť biskupom a kto nie, no a znova je v parlamente a pokračuje v protislovenskej politike.
Nejde správnou cestou, modlím sa za neho aj za všetkých. Je mi ľúto najmä mladých v KDH.
Podľa zjavenia Panny Márie, strana, ktorá si dá do názvu kresťanská, nemá nič spoločné s kresťanstvom.
Pochopil to aj môj manžel. Nepociťujem nenávisť k nikomu a nikomu neprajem zle. Aj Panna Mária prorokovala, že veľa slobodomurárov sa obráti. Dúfam, že aj Mikloško a ostatní.
Eva Zelenayová
Rozhovor s Idou Polanskou vychádza v aprílovom mesačníku Svedectvo pod názvom Neuveriteľná sila lásky. Časopis tabuizovaných faktov vydávajú Politickí väzni zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO, III.odboj).
Ilustračné foto: upc/uniba/screenshot
31. marec 2024 06:30
