Ilustračné foto: George F. Kennan
Analýza americko-ruských vzťahov Georgea Kennana vo svetle rozšírenia NATO by sa mala opakovať.
Cez víkend môj priateľ Pedro Gonzalez z Chronicles upriamil moju pozornosť na stĺpček uverejnený 2. mája 1998 v New York Timess názvom „Zahraničné veci; Teraz slovo od X.” Dielo od ich relatívne nového komentátora pre zahraničnú politiku Thomasa Friedmana sa sústredilo na Friedmanov prerozprávanie telefonického rozhovoru s Georgom Kennanom, diplomatom z obdobia studenej vojny, ktorý sa stal historikom a celý život sa pokúšal vniesť zmysel pre realizmus do americkej zahraničnej krajiny ovládanej idealistami v politike voči Sovietskemu zväzu a potom Rusku.
Zdá sa, že za tých takmer dvadsaťštyri rokov sa toho veľa nezmenilo: Šedá dáma stále zverejňuje Friedmanove sebachvályhodné vysvetlenia cudzích udalostí cez akúkoľvek zmes metafor, ktorú sa mu ten týždeň podarí načmárať, a napriek tomu, že zomrel v pozoruhodnom veku 101 v roku 2005, Kennanova analýza americko-ruských vzťahov sa musí opakovať.
Počas telefonátu v roku 1998 sa Friedman spýtal Kennana na súhlas Senátu s plánovaným rozšírením NATO, na čo Kennan odpovedal : „Myslím, že je to začiatok novej studenej vojny.“
Na madridskom summite v predchádzajúcom roku sa členské štáty NATO dohodli, že pozvú Poľsko, Maďarsko a Českú republiku, aby začali prístupové rokovania. 12. marca 1999 bolo týmto trom národom udelené plné členstvo v NATO a s ním spojená ochrana, čím sa celkový počet krajín v aliancii NATO zvýšil na 19.
Rusi postupne zareagujú dosť nepriaznivo a ovplyvní to ich politiku. Myslím si, že je to tragická chyba
povedal Kennan Friedmanovi.
“Nebol na to žiadny dôvod. Nikto sa nikomu inému nevyhrážal. Táto expanzia by prinútila otcov zakladateľov tejto krajiny obracať sa v hroboch. Prihlásili sme sa, že budeme chrániť celý rad krajín, aj keď na to nemáme prostriedky, ani zámer nejakým serióznym spôsobom.“
Kennan tiež pranieroval, ako sa Senát, ktorý „nemá skutočný záujem o zahraničné veci“, tak nenútene a „bezstarostne“ venoval svojej záležitosti v súvislosti s rozširovaním NATO.
“Čo ma trápi, je, aká povrchná a neinformovaná bola celá debata v Senáte,” pokračoval Kennan. „Prekážali mi najmä zmienky o Rusku ako o krajine umierajúcej po útoku na západnú Európu. Ľudia nerozumejú? Naše rozdiely v studenej vojne boli so sovietskym komunistickým režimom. A teraz sa obraciame chrbtom k tým istým ľuďom, ktorí zorganizovali najväčšiu nekrvavú revolúciu v histórii s cieľom odstrániť sovietsky režim.
Koncepcia rozšírenia NATO zo strany Senátu „ukazuje tak malé pochopenie ruských dejín a sovietskych dejín. Samozrejme, z Ruska príde zlá reakcia a potom [expandéri NATO] povedia, že sme vám vždy hovorili, že takí sú Rusi – ale toto je jednoducho nesprávne.“ Opäť sa zdá, že sa toho veľa nezmenilo.
Friedman, napísal, že ak budeme mať „šťastie… sily globalizácie integrujúce Európu spolu s novými dohodami o kontrole zbrojenia sa ukázali byť také silné, že Rusko napriek expanzii NATO postúpilo vpred s demokratizáciou a westernizáciou a postupne bude vtiahnuté do voľne zjednotenej Európy.“
Friedmanove idealistické zahraničnopolitické predpovede si vždy vyžadujú kúsok šťastia, aby sa splnili. Ale pri posudzovaní veľmocenskej politiky je lepšie spoliehať sa na realitu ako na šťastie. V tejto oblasti, ako môže Friedman ťažko pripustiť, je šťastie vzácne.
Friedman hovorí, že „nešťastný“ scenár je, ak sa Kennanove predpovede naplnia a „rozširovanie NATO nastolí situáciu, v ktorej sa NATO teraz musí buď rozšíriť až k hraniciam s Ruskom, čím spustí novú studenú vojnu, alebo po týchto troch expanziách prestane expandovať o nové krajiny a vytvorí novú deliacu čiaru cez Európu.“
Kennanove predpovede sa určite naplnili, ale nemali sme smolu, ani nie sme neúspešní – to je efekt, ktorý sa tvorcovia politiky vo Washingtone rozhodli dosiahnuť. A Kennan uznal, že to, čo sa malo stať, bola viac než obyčajná náhoda. Keď sa dvojica lúčila, Kennan povedal Friedmanovi: “Toto bol môj život a bolí ma, keď vidím, že je to nakoniec také pokazené.”
Bradley Devlin
