Ostnatý drôt je stále ostnatý, alebo keď je celý štát väzením 

S postkomunistickým dedičstvom sa musia vysporiadať aj v Nemecku, presnejšie v jeho výhodnej časti, bývalej NDR. Situácia pripomína v mnohom tú našu. O dojmy z výpovedí prenasledovaných Nemcov počas červenej totality sa podelil spisovateľ a predseda PV ZPKO Ján Litecký Šveda.

Polistoval som si v spriaznenom nemeckom časopise „der stacheldraht“ (ostatný drôt), ktorý vydáva UOKG, čo je skratka pre Úniu spolkov obetí komunistickej vlády násilia. A zistíme, že ani tam to bývalí väzni komunizmu a obete represálií nemajú práve najľahšie.  Overil som si to  na ostatnom kongrese INTER-ASSO, keď som mal možnosť porozprávať sa s niektorými politikmi a funkcionármi UOKG. Síce ich ešte priamo neprenasledujú ako nás na Slovensku a nejdú im rušiť ich hlavnú tribúnu, časopis, ale…

Napríklad v ostatnom čísle si predseda UOKG Dieter Dombrovski povzdychol, že na slávnostné podujatie pri príležitosti 30. výročia organizácie pozvali predsedu nemeckého parlamentu ako slávnostného rečníka. Tento nielenže pozvanie neprijal, ale odmietol toto pozvanie posunúť ďalším členom prezídia. Dombrowski sa posťažoval aj na všelijakých ľavičiarskych historikov, novinárov či aktivistov, že tí nepriniesli nič k demokracii okrem nepodstatného tárania.

Títo domnelí experti sa narodili do blahobytu a demokracie a okrem dovolenky pod palmami nič iné nezažili

Preto si necenia slobodu a demokraciu

„Ľudia, ktorí boli obeťami komunizmu a diktatúry SED, urobili toho pre slobodu svoju a slobodu iných veľmi veľa a museli pritom pretrpieť veľa smútku a bolesti. Preto si myslím, že práve preto ani jedna skupina obyvateľstva si nevie tak ceniť slobodu a demokraciu, ako tí, ktorí na vlastnej koži zacítili štátne násilie. Preto tí, ktorí sú stále aktívni pri odkrývaní minulosti, nie sú nijaký klub nárekov, ale bašta slobody a demokracie.“

V ďalšom článku „Pamätná tabuľa pre obete NDR odhalená v Zeitzi“ sa dočítame nielen o tom, ako sa konečne podarilo túto tabuľu inštalovať, keď napr. jednou z obetí bol farár Oskar Brüsewitz, ktorý sa v roku 1976 upálil, ale aj koľko to stálo úsilia či koľko podrazov sa bývalí komunisti nehanbili urobiť, pretože snahy o pamätnú tabuľu prebiehali už od roku 1991!

Občas sa dočítame aj dobrú správu, napr. že nemecký parlament v júni 2021  uzákonil povinnosť pre vzdelávanie budúcich sudcov, sudkýň, vyrovnať sa s nacistickým neprávom rovnako ako s neprávom diktatúry Východného Nemecka (NDR). Napriek tomu sa stále nájdu „večne včerajší“, ktorí na komunistický teror nedajú dopustiť, keďže si myslia, že všetci ľudia už na to zabudli.

Autor Anton Odenthal prišiel k vtipnému záveru, že ak nemecká ústava hovorí o tom, že sa nesmie dopustiť žiadna diskriminácia, potom všelijakí extrémni ľavičiari sa svojimi tvrdeniami, že NDR bol štát práva, dopúšťajú diskriminácie voči tým, ktorí pod týmto „právom“ boli popravovaní, zastrelení či neľudsky trpeli. Čo platí samozrejme aj u nás. Lenže, ako sa dozvedáme z iných príspevkov, najnovšie sa toho nedržia už ani najväčšie verejno-právne televízie ako ARD a nie je práve zriedkavosťou, že sa nehanbia ani prekrúcať a falšovať najnovšiu históriu.

Akoby ich jedna mater mala

O postupnom vytriezvení, aké sme tu zažili aj my, hovorí aj občianska aktivistka, spisovateľka a filmárka Freya Klier: „Dosť skoro po páde múra sa nám začala kaziť nálada: videli sme, ako dobre zorganizovane súdruhovia opäť chytili druhý dych. Najvyšší funkcionári boli zosadení aj s veľkou reklamou pre verejnosť a zvyšok sa začal formovať nanovo. (…) Začalo masívne ničenie dokumentov. A pokým sa organizovali „Okrúhle stoly“, ľudové vlastníctvo zmizlo, akoby riadené rukou nejakého ducha, v zahraničí, a imobílie boli prevedené na spoľahlivých straníkov.Veľká časť majetku zmizla do narýchlo zriadených eseročiek súdruhov – finančných víťazov zjednotenia. (…) Učiteľské kolektívy sa začali plniť čudnými exotmi: bývalí úradníci Stasi, ktorých úradnícke miesta už neexistovali, boli odrazu učitelia na štátnych školách, kde ich nikto nepoznal, ale spoľahliví súdruhovia už na nich čakali.“

Freyu Klier som predstavil obšírnejšie hlavne kvôli tomu, že znovu tu máme oslavy „veľkého novembra“. Ale aj o iných veciach sa tam dá dočítať. Napríklad o tom, ako súdruhovia kvôli svojej katastrofálnej ekonomickej neschopnosti, ak chceli získať devízy (napr. aj na tovar do svojich špeciálnych obchodov), museli obchodovať s ľuďmi, predávať tajne zbrane či obchodovať so starožitnosťami a obrazmi, ktoré kradli z vlastných múzeí… Ale aj o odoberaní detí politicky nevhodným ľuďom, odlučovaní od rodiny a násilnej adopcii alebo o politických vraždách Stasi.

Štát ako väzenie?

Treba spomenúť aj Politickú smernicu č. 1/76, ktorú vydalo Ministerstvo pre štátnu bezpečnosť, kde sa hovorí o „rozkladných“ psychologických opatreniach ako o strategických opatreniach proti „nepriateľsko-negativnym elementom“. Tam patrili všetky možné špinavosti – od ohovárania pred susedmi, šírenia neprávd, vyvolávanie strachu, atď, atď, až po anonymné listy… Mimochodom – aj naši súdruhovia fungujú podobne, raz za čas aj my alebo naši členovia dostanú anonymné listy. Tie si zakladáme do obálky s nadpisom: Panoptikum mrzákov.

Bolo by toho ešte veľa, čo by sa oplatilo spomenúť, ale my sa musíme venovať hlavne našim problémom, a k tým sa na záver veľmi dobre hodia citáty z recenzií dvoch kníh: „Celý štát sa nedá zatknúť, ale dá sa celý štát premeniť na väzenie“. (Sergej Maximov – Tajga). A druhý je od Jörga Baberowského z knihy o politických represiách v NDR: „Ale aj v diktatúre raz nastane moment ticha, keď každý vie, ako má rozprávať, ako písať a ako poslúchať.“

Ján Litecký Šveda, predseda Politických väzňov ZPKO

(článok vyšiel pôvodne v mesačníku Svedectvo)