Zvykne sa hovoriť, že keď zasadá vláda alebo parlament, ľudia by mali byť v strehu, lebo sú v ohrození. Dnes by sme mohli empirický aforizmus doplniť o „pomóc, ide politická „pomoc“…
Sľubovaná „pomoc“ za váš hlas – aj takto totiž vyznieva väčšina populistických posolstiev strán, ktoré dokonca tvorili nedávnu koalíciu. Tú, ktorá nedokázala ani dovládnuť, ani sa vyrovnať v pomoci Slovákom počas covidu a následnej krízy zdražovanie všetkého.
Na pomoc štátu sú nepochybne niektoré skupiny odkázané. Z propagandistickej floskuly „pomáhame ľuďom“ však stal politický kalkul a fetiš, ktorý už pripomína nechutný vtieravý gýč.
Pomáhať ľuďom chcú podľa sloganov z pouličných pútačov najmä Smer rodina, Hlas, aj subjekt v kóme Za ľudí… V prípade Sme rodina akoby išlo o skúšku správnosti v pokuse, či stokrát opakovaná propaganda sa nakoniec prijme ako fakt.
Faktom vládnutia však je, že najlepšia vláda je tá, o ktorej národ vôbec nič nevie a všetko funguje tak ako má.
Dobrí politici sú teda takí, ktorí „pomáhajú“ potichu systémovým nastavením procesov tak, že oni samy objektívne, férovo nastoľujú spravodlivosť bez dodatočných alebo operatívnych zásahov politikov a straníkov cez ich populistické „balíčky pomoci“.
Vo virvare propagandy zaniká, že „pomoc“ sa neujde všetkým. Z tejto nechutnej kampane majú tak systémovo neschopní šíritelia dvojaký účinok farizejstva, pretože adresátom je zvyčajne len asi 600-tisícová skupina „sociálne slabších“.
Dokonca aj pri šialených cenách potravín minister úradníckej vlády Jozef Bíreš naskočil na rozbehnutý propagandistický vláčik a pri riešení cien vysokých potravín tiež uprednostní pomoc len „sociálne slabším“ namiesto systémového riešenia zastropovania cien alebo úpravy dane z pridanej hodnoty. Niečo ako žobračenky z minulosti.
Pre politikov je to praktické: hlasne vykrikujú o „pomoci“, ktorú možno poskytnú len malej časti spoločnosti, pričom tá pracujúca väčšina to zas utiahne a zhorší si svoju životnú úroveň.
Z každého politika sa tak vo volebnom roku stáva straník, ktorý hľadí v prvom rade na svoje vlastné, stranícke záujmy.
Ak sa nám tu teda v médiách a na verejných priestranstvách roztrhlo vrece s „pomáhačmi“ ľudu, potom je to pre nich samotných to najhoršie vysvedčenie, najmä ak ide o vládnych či vládnucich politikov v NR SR, pretože sme stále parlamentná demokracia a všetci neschopní ministri dnes sedia v parlamente, tváriac, že oni nič, len muzikanti.
Faktom je, že iba zlému gazdovi tečie cez strechu, preto ju musí neustále látať. Iba pri neschopnej vláde a dezolátnom riadení spoločnosti musia byť dodatočné zásahy politikov, ktorí musia „pomáhať“, lebo nedokázali systémovými opatreniami a múdrymi aj rýchlymi a najmä dlho pôsobiacimi rozhodnutiami ochrániť celú spoločnosť.
Minister, jeho úradníci, aj poslanci predsa berú plný plat, či nie? Alebo máme verejných funkcionárov štátu platiť tiež podľa miery adresnosti ich opatrení? Napríklad len osminou z ich pôvodného platu?
V každom prípade je nechutné vtierať sa len sociálne odkázanej skupine, ktorú si aktuálni politici snažia sociálnou „pomocou“ či „balíčkami pomoci“ doslova kupovať, čiže volebne tých najzraniteľnejších korumpovať výmenným obchodom „pomoc za hlas“. V straníckej matematike je tých 600 tisíc voličov pre neschopných populistov doslova potenciálny volebný záchranný čln, ktorým sa môžu preplaviť aj do budúceho parlamentu, zas nič systémové neurobiť, ale vykrikovať ako treba „pomáhať“.
Riešenie je len jedno
Po ovocí treba vyberať strom , strany aj politikov. Teda nevoliť tie, ktoré ponúkajú len ryby z verejného rybníka, aj to nie všetkým, ale tie, ktoré naučia a umožnia všetkým nachytať si toľko rýb, koľko potrebujú na slušný život. Veci na hlavu v tom našom Kocúrkove preto postaviť na nohy a vybrať si konečne takých zástupcov, ktorí vedia, čo majú robiť pre národ a štát. Už teraz. Lebo skúsenosti a múdrosť nerastú rýchlo, ale dozrievajú a čakajú na dobrú žatvu. V takomto sade sa ujde dosť ovocia pre všetkých.
Rafael Rafaj
Ilustračné foto: Pixabay
5.jún 2023 06:01
