Osobne si myslím, že politika je vec verejná a mala by aj zostať vecou verejnou. Politik ako verejná osoba môže byť milovaný, nenávidený alebo ignorovaný. Ako politicky činná osoba musí byť pripravený, že niekto z týchto troch táborov ho bude obťažovať svojou “láskou”, “nenávisťou” alebo si ho nebude všímať. Všetko by malo mať však svoje hranice. Aj politik má národ na súkromie, pokoj vo vlastnom dome a nemala by byť obťažovaná jeho rodina.
Ako človek, ktorý sa pohyboval vo verejnej sfére od polovice 80. rokov minulého storočia, som toho zažil neúrekom. V začiatkoch deväťdesiatych rokov bolo obľúbenou zábavou politických odporcov posielať pohľadnice so šibenicami alebo korešpodenčné lístky s vyhrážkou smrti. “Zdochneš ty sviňa!” aj s patričnou kresbou bolo to najslušnejšie oslovenie.
Nikdy som takéto písma nebral vážne. Nikdy som sa nikomu nesťažoval, nikde som to nenahlasoval. Mojou jedinou starosťou bolo vybrať poštovú schránku skôr ako iní rodinní príslušníci, aby medzi nimi nevznikla zbytočná panika. Takýchto pozdravov mám plný archív. Sporadicky sa objavovali aj v neskoršom období, vždy keď sa objavila nejaká citlivá otázka, ktorá rozdeľovala spoločnosť.
Frustrovaní ľudia reagovali svojsky, nebolo tomu treba prikladať príliš veľa vážnosti.
Potom som odišiel z politiky a vrátil som sa tam roku 2014. Dnes už viem, že som to nemal robiť, ale stalo sa. Také vyhrotené nenávistné vzťahy na politickom javisku, aké zavládli po voľbách 2016, nemali precedens v tom, čo som ja zažíval v politike na konci minulého storočia. Celé to vygradovalo po udalostiach v súvislosti s vraždou dvoch mladých ľudí roku 2018.
Liberálne úderky v uliciach
A vtedy to začalo. Skupina mladých aktivistov oblepila celú Stupavu hanlivými plagátmi, ktoré upozorňovali občanov, že medzi nimi žije poslanec NR SR, ktorý podporuje existujúcu vládu a treba si to preto s ním vybaviť. Ale pri tom neskončili. Do schránky mi hádzali výhražné listy, kde mi hrozili všetkým možným, ak neprestanem podporovať vládu vtedy už P. Pelegriniho.
Keď som ich ignoroval, začali pripravovať pred mojím domom demonštráciu! Neuskutočnili ju len pre známu udalosť, ktorá postihla moju rodinu. Ale aj to niektorí zneužili na to, aby sa mi posmievali.
Nikdy mi ani len v duchu nenapadlo, žeby som mal nejakými právnymi alebo bezpečnostnými krokmi postupovať proti týmto politickým chrapúňom
Dnes sa táto situácia opakuje v obrátenom garde. Tí, čo siali nenávisť pred pár rokmi sa cítia ohrození tým, čo vyrástlo z dračích zubov nimi zasadených. Nemali by sa čudovať, lebo kto seje vietor, zožne búrku.
Politik musí niesť zodpovednosť za rozhodnutia
Napriek tomu si myslím, že politik ako verejný činiteľ by mal niesť zodpovednosť pred občanmi vo verejnom priestore. Veď predsa bola to najmä SaS, ktorá až vrieskala, ako je dôležité, aby občan vedel, ako hlasuje jeho poslanec.
Ale predsa by to malo zostať len vo verejnom priestore. Súkromie a rodiny poslancov by mali byť ušetrené. Hovorím to ako človek, ktorý bol takejto šikane priamo vystavený. Slušný nie je ten, kto sa sám za slušného vyhlasuje. Slušný je ten, koho za slušného považujú iní. Buďme slušní a vráťme politiku tam, kde patrí.
Anton Hrnko
(komentár pôvodne vyšiel na sociálnej sieti autora. Ilustračné foto: redakcia)
