M.Tkáč: Čo písali o Slovákoch v polovici 16. storočia Nemci?
Foto: TASR/Štefan Puškáš
Dejiny píšu ľudia. A slovenské dejiny aj Neslováci. Ján Tibenský vo svojej vzácnej knihe z roku 1965 „Chvály a obrany slovenského národa“ uvádza, že „hlavná ťarcha civilizačnej práce na Slovensku bola vždy na pleciach slovenského ľudu… z jeho mozoľov a potu vyrástli dediny, mestá, hrady na neprístupných bralách, pompézne zámky a kaštiele, nádherné románske, gotické a barokové chrámy… ale aj prelieval krv nielen pri obrane svojej domoviny, ale celého Uhorska a často za hodnoty európskej civilizácie.“ Má pravdu.
K jeho konštatovaniu, že „Slovensko v rámci uhorského štátu nedosiahlo nikdy ani najnižší stupeň kultúrnej a politickej samosprávy“ však treba dodať, že to aj preto, lebo „celé Uhorsko“ bolo naše, že k slávnej Nitrave s jej bielym dvojkrížom na červenej vlajke pripojil Zadunajsko 14. marca (vôbec zaujímavý dátum našich dejín) 1074 Nitran Gejza I.
Odvtedy sa až do roku 1920 (Trianon) zmazali južné hranice Nitravy na Matre a následne zväčša z Nitravy (Slovenska) pochádzajúci muži vládli Uhorsku mečom, krížom i perom až do jeho konca. Uhorsko bolo slovenské, Maďari „nenašli“ vo vlastnom jazyku ani len miestečko pre toto slovo. Napokon, ako napísal Fraňo Sasinek, len dvaja uhorskí králi vedeli „po kumánsky“ (maďarský): Žigmund Luxemburský a Matej Korvín, ktorý rád úradoval v Bojniciach pod lipou – po slovensky.
Keď sa z Nitry vládlo…
Nemáme sa, veru, prečo hanbiť za našu minulosť. Boli časy, keď panovníci od nás „udávali európsku módu“, keď sa z Nitry vládlo od Baltského mora po Jadranské i Čierne. Akurát že sme naše dejiny akosi dobrovoľne „odovzdali“ iným. A teraz treba, aby sme sa na veci pozerali konečne tak, ako sa udiali. Slovenské presvedčenie, že Uhorsko je naše „vybili z našich hláv“ až tvrdé maďarizačné časy a v nich sa rodiace kruté protislovenské opatrenia od polovice 19. storočia.
A vzhľadom na nemožnosť vrátiť sa k tomuto pocitu po roku 1918 už „vďaka“ bratským vplyvom spoza rieky Moravy, sa nám tento pocit dodnes nevrátil. Nitra, ako pradávne centrum Slovákov (minimálne od čias Samových – 623, pričom na nitrianskom Zobore „úradoval“ biskup už v roku 251) stratila svoj „stolec“ – kniežací, kráľovský a potom „údelný“ v roku 1115, keď Koloman dal oslepiť svojho brata Álmoša a jeho malého syna Bela.
Ilustrácia: M.Tkáč na slávnostiach. Zdroj: HN/Pavol Funtál
Ak začneme rokom 251, potom takmer tisícročná nitrianska sláva sa rozplynula a pretrvala až do moderných čias len vďaka igricom: „Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati…“
Pritom existujú diela nemeckých vzdelancov, ktoré prinášajú pre poznanie našich dejín cenné informácie, a my ich akoby „systémovo“ neberieme do úvahy.
Skoro súčasne vyšli diela Johannesa Aventinusa, ktorý sa narodil v roku 1477 a Georgiusa Agricolu, narodeného v roku 1494. Obidvom vyšli ich obsiahle knihy takmer naraz: Aventinusove „Annales Bojorum“ v roku 1554 (20 rokov po smrti) a Agricolove „De re metallica libri XII“ v roku 1556, rok po smrti. V oboch týchto dielach je veľa pasáží, týkajúcich sa Slovenska, ale vykladači slovenských dejín ich dodnes ignorujú.
Prečo sú pre nich „kontroverzné“? Lebo ich písali „až“ v 15. – 16. storočí? Je ešte jeden taký národ, ktorý si nevšíma to, čo ho „zhodnocuje“? Agricolove informácie sa významne dotýkajú nemeckých „hostí“ v slovenských baniach. Uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici (Bana), je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. Začiatky baníctva u nás sú teda o 200 až 400 rokov staršie ako v nemeckých mestách Goslar a Freibergu!
Pribina dal meno Brnu
Z diela Aventinusa (1554) pochádza informácia, že „kráľ Pribina staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna.“ A existuje aj druhý „propribinovský“ prameň o dva roky mladší (1556): jeho podobizeň je v diele „Prosopographiae heroum Atque Illustrium Virorum Totius Germaniae.“
My však tieto informácie spochybňujeme a dosiaľ uprednostňujeme iný nemecký zdroj, spis „O obrátení Bavorov a Korutáncov“, ktorý napísali v rokoch 870-873 na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina pri obrane svojho konania proti Metodovi (uväznili ho na tri roky). V tomto spise sa píše, že bol „v priebehu toho času (kedy?) istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom.“ Toto je však jedna-jediná informácia o „spore“ Mojmír-Pribina.
Editor „Prameňov k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1968), Peter Ratkoš, sa tým netají: „Je to vlastne jediná a preto i veľmi dôležitá správa (sic!) o vyhnaní Pribinu a jemu verných veľmožov z Nitrianska Mojmírom, kniežaťom starej Moravy asi r. 833. Tým sa vytvorili podmienky pre vznik väčšieho štátneho celku – Veľkej Moravy.“ Punktum. Pritom dejepisci zvyknú tvrdiť, že jeden prameň – žiadny prameň, len práve táto zásadná udalosť v našich dejinách má byť výnimkou? Aby platilo, že „Slováci žádných dějín neměli a ani míti nebudou?“
Nabudúce sa vrátime k otázke, ako sa vlastne „zrodila Veľká Morava“ a skade sa vzal – Mojmír?
Marián Tkáč
fotografie: TASR a HN
